komentátorov sa zhodla v názore, že zo všetkých možností táto je pre krajinu najvhodnejšia.
Programy spomínaných strán sú blízke, ich politický štýl je v zahraničí akceptovaný. Vládna koalícia síce disponovala iba tesnou väčšinou v parlamente, mala však proti sebe dve fakticky od samého začiatku demoralizované opozičné strany - HZDS a Smer. Tretia opozičná sila - KSS - pre svoj ortodoxný ideový profil a personálne zázemie nemohla byť považovaná za vážneho protihráča.
Zdalo sa teda, že koaličná vláda bude pôsobiť v pomerne komfortných podmienkach a pre zodpovedné správanie sa koaličných strán nebudú významnejšie prekážky. Skutočnosť je však oveľa zložitejšia.
Od vlády sa očakávajú predovšetkým sektorové reformy (dôchodkový systém, zdravotníctvo, školstvo, justícia). Existujúci stav je neudržateľný, na jeho zásadnú zmenu však sú potrebné nepopulárne opatrenia. Opozícia a odborárske špičky si mädlia ruky v očakávaní sociálnych protestov.
Ako v takejto situáciu zachovať reformný ťah, necúvnuť od vlastných predsavzatí, zároveň sa však nedostať do polohy kabinetných reformátorov hlásajúcich reformy „za každú cenu“ (aj za cenu „rýchlej smrti“ ich nositeľov a tým napokon aj pochovania reforiem) - to je úloha, ktorá bude sprevádzať vládu počas celého jej funkčného obdobia.
Aj v oblasti zahraničnej politiky nebude núdza o podobné výzvy. Vysoká kredibilita novej slovenskej vlády v zahraničí bola pár týždňov po jej vzniku zúročená v podobe pozvania do NATO a Európskej únie. Všetko sa zdalo v najlepšom poriadku. Vyvstala však otázka, ako sa zachovať v prípade Iraku. Na pozadí rozporov medzi krajinami NATO a úniou a v situácii, keď podpora verejnosti vstupu do NATO začala klesať (aj kvôli Iraku), mala vláda jasne prezentovať svoj postoj. Urobiť zásadné rozhodnutie nebolo ľahké - NATO a únia, ktoré sú pre Slovensko organizáciami partnerskými a spojeneckými, sa v tejto otázke rozdelili.
Vláda považovala za prijateľnejší postoj USA, Británie, Španielska, Talianska, Portugalska, Dánska, visegrádskych, baltských a balkánskych krajín, čím si spolu s nimi vyslúžila nesúhlas niektorých štátov únie. Dôsledný postup preukázala aj rozhodnutím otvoriť vzdušný priestor a územie pre americké ozbrojené sily a vyslaním protichemickej jednotky do Kuvajtu. V situácii, keď chýbala jednotná pozícia krajín NATO a Európskej únie, keď prieskumy signalizovali odmietavé stanovisko väčšiny obyvateľov k vojenskej ceste odzbrojenia Iraku, pred referendom o vstupe do únie a v čase petičnej akcie odporcov vstupu do NATO zaujala vláda postoj, ktorý svedčí o schopnosti konať zodpovedne. Bolo to o to ťažšie, že jeden z koaličných partnerov - KDH - mal odlišný názor a vyslanie vojakov do Kuvajtu nepodporil. A čo ostatné strany, najmä tá, ktorá pred voľbami ašpirovala na pozíciu najsilnejšej vládnej sily - Smer? Táto strana sa pustila do zdrvujúcej kritiky vlády. Z úst jej lídrov bolo počuť slová o „proamerickom postoji“, o údajnom podnecovaní rozporov medzi krajinami NATO a Európskej únie, o zavlečení krajiny do nežiaduceho vojenského konfliktu. Jeden z lídrov Smeru vyhlásil, že ak by táto strana bola vo vláde, nesúhlasila by s podpisom pod stanovisko vilniuskej desiatky.
Každému, kto vie zaradiť vývoj do širších súvislostí, netreba zvlášť vysvetľovať, čo by podobná situácia - deväť kandidátskych krajín NATO za, jedine Slovensko proti - pre nás znamenala. Slovensko by sa stalo znovu deviantom. HZDS by sa zrejme správalo rovnako, a to by nikoho neprekvapilo. Účasť mečiarovcov vo vláde však bola od samého začiatku politickou sci-fi.
Na rozdiel od HZDS bola Ficova strana vnímaná pred voľbami ako sila spôsobilá prebrať vládnu zodpovednosť. Kauza okolo Iraku však ukazuje, že to tak celkom nie je.
Autor: Grigorij Mesežnikov(Autor je politológom a prezidentom Inštitútu pre verejné otázky)
Beata
Balogová
