Nie je jasné, či táto situácia je väčšmi komická, alebo hanebná. Určite je príznačná – komunistom mutuje hlas, ich trúfalosť sa zvyšuje. Keby onehdy odkázali vlastnému ministrovi zdravotníctva, že chystá „genocídu národa“, zaparkovali by na šibenici či v kobke s výhľadom na ňu.
Dnes oni žalujú – a majú pravdu. Základom ich stratégie, ako „zakrútiť buržoázii krkom“, vždy bolo nemilosrdne využiť slabiny demokracie. Trebárs aj neliberálny paragraf o ohováraní, ktorý začiatkom 60. rokov sami zaviedli. Zvykli sme si a ani veľkých bojovníkov za ľudské práva netrápi, že obmedzuje slobodu prejavu.
Ale potom sa nečudujme komunistom. Ešte sa dožijeme aj absurdít, aké vidíme v Česku. Tam sa stalo, že súd nariadil trom študentom, aby sa ospravedlnili fakultnému funkcionárovi KSČ za to, že mu v novembri 1989 vyslovili nedôveru. Súd konštatoval, že „právo slobodne sa vyjadrovať je v tomto prípade v rozpore s právom na ochranu cti“. Z južnej Moravy je aj príbeh farára, ktorého až Havlova milosť zachránila pred trestom za to, že vo voľbách odporučil nevoliť komunistu. Aj ten utrpel „ujmu na cti“. To nie sú vtipy, to všetko sa stalo.
Aj na Slovensku už sú precedensy. Pamätáme si podnet proti Vladimírovi Palkovi, ktorý sa odvážil verejne menovať jedného z prokurátorov politických procesov. KDH v reakcii korporatívne vyhlásilo, že „vysoko dvíha zástavu antikomunizmu“. Zdvihlo ju až tak vysoko, že o rok neskôr ako jeden muž podporili všetky nominácie KSS do funkcií v parlamente.
A sme pri koreni problému. Bezočivosť KSS stúpa priamo úmerne s plazivou legitimizáciou tejto strany, ktorú prináša jej parlamentné účinkovanie. Všimnime si dobre skutočný obsah avizovanej žaloby: Doteraz sa komunisti od zločinov predchodcov „iba“ nedištancovali. Ako maximum uznali, že „boli aj chyby“. Teraz pokročili – za výrok, ktorý na kriminálnu podstatu komunizmu poukazuje, chcú súdne zadosťučinenie. To by bol prielom, ale konformný s atmosférou, ktorú vytvárajú také povzbudivé signály, ako bola napríklad pozvánka podpredsedu vlády na spoločné fotografovanie.

Beata
Balogová
