Pán Pittner, ktorý v máji 2001 odstúpil z funkcie ministra vnútra, určite neodišiel z vlády preto, lebo bol jej úspešným členom. Hoci spočiatku vyhlasoval, že sa funkcie vzdal, lebo si to žiadala ľavicová časť vládnej koalície, jeho demisiu premiér prijal, lebo nielen domáci pozorovatelia, ale aj zahraniční korešpondenti sa zhodli v tom najdôležitejšom: minister Pittner sa „stal problémom pre slovenskú vládu“. Hlavný slogan jeho nástupcu Ivana Šimka, že bude menej hovoriť a viac konať, vypovedá jasne o tom, v čom boli najväčšie nedostatky jeho predchodcu. Pán Pittner ako minister vnútra hovoril tak veľa a tak nekontrolovane, že stratil vierohodnosť a ani s neverbálnymi výsledkami jeho pôsobenia nebola koalícia spokojná. Na fakt, že nový minister okamžite odvolal z funkcií jeho mužov, reagoval Pittner tvrdením, že Šimko postupuje podľa scenára, ktorý mu pripravil niekto iný, a zmienil sa aj o tom, že zvažuje, či zostane členom SDKÚ. Prekvapujúce je, že na jeden z najexponovanejších postov v štáte sa má vrátiť človek, ktorý z podobného postu musel odísť, lebo ho nezvládol tak, aby mohol zostať. Ďalším prekvapením je, že sa z politického dôchodku má vrátiť do činnej služby takmer sedemdesiatnik, ktorý sa minulý rok sťažoval, že ho hendikepuje zdravotný stav. On sám o ňom povedal, že je naozaj na pováženie a že sa z politiky sťahuje aj preto, lebo si nevie predstaviť, ako by v parlamente prežil ďalšie štyri roky. Pritom pobyt v parlamente je rádovo pokojnejší ako pôsobenie vo funkcii šéfa SIS.
Pavol Hrušovský po rokovaní koaličnej rady dal najavo svoje presvedčenie, že sa premiérov nominant z predchádzajúceho pôsobenia poučil a „už nebude používať rovnaké praktiky v rámci informovanosti, ako používal v čase, keď bol ministrom vnútra“. Pán Pittner predvčerom vyhlásil, že podľa jeho názoru je „najslabším miestom tajnej služby kontrarozviedka a jej činnosť“. Opäť mal teda názor skôr, ako ho mohol vierohodne získať. Takže o tom, že sa naozaj poučil, možno s úspechom pochybovať.
