Prezident sa totiž minul so zmyslom inštitútu, ktorý mu dáva ústava. Nepodpísať zákon je možné, ak mu to, napríklad, nedovolí vážna výhrada svedomia, prípadne v ňom objaví skrytú protiústavnosť, na ktorú sa zabudlo. Také sú zvyky bežných prezidentov. Schuster však odoprel autogram pod „Zajacovou“ novelou preto, lebo má odlišné politické presvedčenie než zákonodarná väčšina.
Vymedzenie rozsahu výnimiek, ktoré by mali byť oslobodené od platenia u lekára a podobne, je totiž vecou politickej úvahy. Rovnako názor na spôsob a čas, v ktorom „dopadajú na občana reštriktívne opatrenia“. Námietky nie sú výrazom sociálneho cítenia, ale deformovaného chápania ústavnej právomoci prezidenta. Jej účelom nie je pretláčať opozičné návrhy do výkonu moci. V zdôvodnení prezidenta sa neobjavil jediný fakt, ktorý by v parlamente nerozpálili do žerava už HZDS, Smer či KSS.
Podstatné je, že nejde o jednorazovku. Vracanie zákonov patrí medzi obľúbené kratochvíle tohto prezidenta. Niet iného v Európe, ktorý by hral stolný tenis s parlamentom tak náruživo ako Rudolf Schuster. Počas svojho mandátu vrátil dvakrát toľko legislatívnych návrhov, čo Michal Kováč za celé funkčné obdobie. A ten nemal proti sebe dve eurokonformné, ale dve „demaršoidné“ Mečiarove vlády.
Schusterova záľuba dokáže byť poriadne kontraproduktívna. V máji a júli 2002 sa nepodarilo prelomiť vetá napríklad pri Langošových zákonoch o sprísnení odpočúvaní či podmienkach spoľahlivosti na prácu v tajných službách (eštebáci). Možno by sme sa škandálom okolo Ruska, Badžgoňa a SIS s týmito novelami vyhli. A asi aj vojne o elektrárne medzi KDH a ANO - aj tú totiž vynieslo na svetlo božie veto, tentoraz zákona o verejnej službe…
Schuster nadužíva inštitút veta. To si treba uvedomiť a vnímať do júna 2004 ako defekt systému. Protilátkou je len súdržnosť koalície.
