Pred dvoma týždňami, keď vláda posudzovala novelu Zákonníka práce, vypustila z jej návrhu ustanovenie o zákaze diskriminácie pre sexuálnu orientáciu. Médiá vtedy informovali, že „KDH na koaličnej rade vznieslo požiadavku, aby táto vec nebola obsiahnutá v Zákonníku práce a aby sa tento problém riešil v iných zákonoch“. Teraz, keď sa nielen „tento problém“, ale aj mnohé ďalšie majú riešiť v inom zákone, KDH hovorí, že nie je potrebný. Predseda Hrušovský aj za svojich kolegov oznámil, že treba hľadať nedostatky v súčasných zákonoch a ak v nich „zistíme čo len jeden prvok diskriminácie, sme pripravení schváliť novelu na jeho odstránenie“. Tentoraz však problém nespočíva v tom, či sú tu zákony, ktoré niekoho diskriminujú. Problém je v tom, že je tu diskriminácia ako realita. Jej existenciu uznalo aj KDH, lebo má vo volebnom programe vetu, že chce „odstrániť existujúcu diskrimináciu“. Krajiny Európskej únie pre to prijali zákony zakazujúce diskrimináciu. To isté očakávajú aj od nových členov. Hoci sa KDH úporne tvári, že je to inak, Odile Quintinová, šéfka príslušnej sekcie Európskej komisie, to povedala jasne: „Vysvetlila som slovenským predstaviteľom, aký význam má antidiskriminačná legislatíva a upozornila som ich na nedostatky, ktoré musia doriešiť.“
Dôvod, pre ktorý ich KDH nerieši, zverejnili jeho predstavitelia už v júni 2002, keď sa im s pomocou HZDS a SNS podarilo vypustiť antidiskriminačný zákon z programu parlamentu. Vladimír Palko vtedy povedal, že keby sa schválil, „bol by to prvý krok na legalizáciu registrovaného partnerstva homosexuálov“. Svoj názor na fakt, že niektoré strany chcú prekaziť prijatie zákona, už raz otvoreným listom vyjadrili viaceré osobnosti verejného života, medzi nimi aj traja katolícki duchovní. Norma, ktorá by pomohla uplatniť zásadu rovnosti v každodennom živote, by podľa nich bola príspevkom pre „ľudskejšie, slušnejšie a tolerantnejšie Slovensko“. Odvtedy sa nič nezmenilo. Ani postoj KDH.
