ka v oblasti priamych daní, bezpečnostnej a zahraničnej politiky, trestného práva, systéme dôchodkového zabepečenia, vzdelávaní a kultúrnych a etických otázkach“. KDH kráča protismerne, lebo je za úniu, ale proti tomu, aká únia je.
Bol to práve podpredseda KDH, kto ako hlavný vyjednávač Slovenskej republiky s úniou dohodol, za akých podmienok sa staneme jej členským štátom. Keďže je všetko dohodnuté, ústavný zákon je buď zbytočný, alebo poprie už prijaté záväzky, s ktorými súhlasila nielen vláda, ale aj KDH.
Ústavný zákon bude zbytočný, ak to, v čom má byť „zabezpečená suverenita Slovenska“, prístupová zmluva vôbec neobsahuje. Načo zabezpečovať ústavným zákonom niečo, čo je zabezpečené aj bez neho? Veď ak sme sa časti svojej suverenity nevzdali v prospech únie, tak ju predsa máme a je zbytočné, aby sme si ju dávali ústavným zákonom. Ak sa však ústavný zákon dotkne niečoho, čo už bolo v prístupovej zmluve dohodnuté, potom fakticky únii oznámi, že Slovensko chce byť falošným členom. Že chce rešpektovať, iba čo mu vyhovuje a vo všetkom ostatnom sa odvolá na svoju suverenitu. Keby sa tak správali všetky štáty, žiadna únia by nebola možná. Zmluvy sa predsa podpisujú, aby platili, nie aby sa hľadali únikové cesty, ako sa ich plneniu vyhnúť. Kto najskôr zmluvu podpíše a potom prijme zákon, aby sám určil, čo z nej vlastne platí, nie je a ani nebude dôveryhodným partnerom.
Hlavný dôvod, prečo je KDH za členstvo v únii i za ústavný zákon, ktorý „zabezpečí suverenitu Slovenska“ už nielen v kultúrno-etických otázkach, ale aj v mnohých ďalších, sa dá nájsť vo vystúpeniach podpredsedov Lipšica a Palka. Ich vyjadrenia, že je úlohou KDH, aby v únii zápasilo o kresťanskú civilizáciu, že nám z nej „vnucujú zvrátený pohľad na piliere spoločnosti“, hovoria, že KDH chce byť členom únie, ale inej, než do akej vstupuje Slovensko. Ak má KDH problémy so vstupom, to ešte nie je dôvod, aby spôsobovalo problémy celej krajine.
MARIÁN LEŠKO
