Štefan Harabin (46) doma. Je po operácii, a tak číta knihy, pozerá správy a čaká na novú voľbu predsedu NS. Harabin má štyri deti, dve z prvého manželstva a dve z terajšieho. Najstarší, sedemnásťročný syn, inklinuje tak ako otec k histórii. FOTO – PAVOL FUNTÁL a ARCHÍV
e chodiť by mal začiatkom mája. Vtedy bude aj nová voľba predsedu Najvyššieho súdu. Samozrejme, že sa na nej zúčastní. Na Harabina je podaných niekoľko trestných obvinení. Polícia vypočúva svedkov, potom sa rozhodne, či ho obviní.
O komunistoch a kostoloch
Ste dlho doma, čo celé dni robíte?
„Nenudím sa, pozrite, koľko tu mám kníh, v druhej izbe pracovných materiálov, takže to striedam – študujem a čítam a pozerám správy. Program v televízii je taký nudný, že nemáte čo pozerať. Za týždeň nedávajú ani jeden historický alebo psychologický film.“
Fajčíte?
„Nie. Niekedy som fajčil, ale nikdy nie veľa.“
A ako ste na tom s alkoholom? V Prezidentskom paláci sa podáva drienkovica, čo sa pije na Najvyššom súde?
„Keď je príležitosť ako narodeniny, tak podľa toho, u ktorého sudcu to je, čo kto podáva. U nás nie je vyprofilovaný nápoj. Cez zahraničné návštevy sa väčšinou podáva šampanské.“
Čo uprednostňujete vy?
„Keď je príležitosť, tak skôr štamprlík koňaku alebo slivovice. Ale potom uprednostňujem víno, lebo je ľahšie.“
Čím ste chceli byť ako malý?
„Trochu ste ma zaskočili, neuvažoval som o tom. My sme doma gazdovali, otec bol roľník a mama bola v domácnosti, ale vždy robila na poli. Otec nikdy nevstúpil do družstva. Ešte pred druhou svetovou vojnou bol dvakrát v Amerike, nakúpil veľa pozemkov, časť im po vojne odovzdal, časť mu nechali.“
Aj vy ste robili na poli?
„Samozrejme, veď ešte na gymnáziu ma otec chodil pýtať zo školy, aby som išiel na roľu.“
Čo ste pestovali?
„Som z Ľubice pri Kežmarku. Pod Tatrami je ťažký kraj, najviac sa tam darí zemiakom. Tie sú inak veľmi dobré, aj teraz mi súrodenci dali, ja jem len tatranské zemiaky. Ale ešte aj jačmeň, ovos a cukrovú repu – iné sa tam neurodilo.“
Ako ste sa dostali k právu?
„Na kežmarskom gymnáziu som začal inklinovať k histórii a ku spoločenským vedám.“
V ktorom roku ste vstúpili do komunistickej strany?
„Asi v roku 1985. Logicky, že dobrovoľne, lebo som svojprávny človek. Keby som nechcel, nikto by ma nedonútil. V tom čase bolo deväťdesiatosem percent ľudí z justície v komunistickej strane. Aj u nás sme mali sudkyňu, ktorá chodila do kostola a nikto jej nič nerobil. Predseda jej vyčítal, že chodí do kostola, na schôdzi som ju bránil s tým, že má dobré výsledky.“
V centre Ľubice stojí pravoslávny kostol. Ľubičania hovoria: To nám postavil Harabin. Je to pravda?
„Sú to pekné reči, ale realita je iná. V žiadnom prípade to tak nie je.“
Prečo to ľudia tak prijali za svoje?
„Hovorí sa veľa vecí, aj to, že moja manželka si mala v Starej Lesnej postaviť miliónový dom. Starosta zo Starej Lesnej povedal, že Harabinová sa tam nikdy o pozemok neuchádzala, že taký dom tam neexistuje a najdrahšia stavba je tam kostol.“
O NS a odmenách pre seba
Začiatkom mája sa opakujú voľby predsedu Najvyššieho súdu. Budete sa zase uchádzať o miesto, však?
„Keď ma navrhnú, tak áno. Prečo by som nešiel? Dôveru rady som získal už pri prvých voľbách, nič som neporušil, dodržal som režim, ktorý bol stanovený zákonom.“
Ale vyčítajú vám, že ste hlasovali sám za seba.
„A kto môže vedieť, ako som hlasoval, veď voľby boli tajné. Hlasy, ktoré prišli s touto ideou, sú zvrátené.“
Hlasovali ste, nie?
„Áno, ale nikto nemôže vedieť ako. Prečo by som to hovoril, narušil by som režim tajnosti volieb.“
Súhlasíte, že je nelogické, aby ste hlasovali za svojho protikandidáta?
„Keď som išiel do volieb, bol som si vedomý svojich vlastností a daností pre tento typ funkcie. Keby som ich nemal, nešiel by som do toho. Keby som nebol presvedčený, že na to mám a kandidoval by som, bola by to duševná schizofrénia.“
V deň, keď sa vám končilo funkčné obdobie, ste všetkým na súde zrušili podpisové právo. Prečo?
„Musel som to urobiť. Počas môjho pôsobenia som niekoho musel poveriť podpisovým právom, ale iba počas môjho pôsobenia.“
Nemal kto podpísať výplaty.
„To už nebol môj problém, ja som tento protizákonný stav nezapríčinil.“
Aký je plat predsedu Najvyššieho súdu?
„Čistého okolo šesťdesiattisíc vrátane paušálnych náhrad na úrovni člena vlády.“
Čo všetko vlastníte?
„S manželkou vlastníme tento štvorizbový byt. Nevlastním žiadnu chatu ani auto. To som vlastnil, ale keďže má predseda Najvyššieho súdu pridelené vozidlo, tak som ho predal. Mám v Ľubici ani neviem koľko hektárov pozemkov, ktoré užíva poľnohospodárske družstvo. To je všetko.“
Nechystáte sa stavať?
„Nemám toľko peňazí.“
Koľko máte našetrené?
„Asi milión korún.“
Veď len za minulý rok ste si dali odmeny viac než 600-tisíc korún.
„Nezverejňoval som a ani nemienim zverejňovať výšku odmien, lebo ide o ekonomickú identitu sudcov.“
Ani svoje nezverejníte?
„Nie, povedal som vám, koľko mám našetrené, to sú všetko údaje, ktoré boli zverejňované nelegitímne a môžu byť predmetom trestného stíhania. Je logické, že časť peňazí som získal z predaja auta a mienim si auto kúpiť. To je minimálne pol milióna.“
Podľa čoho sa odmeny určujú?
„Za mimorozhodovaciu činnosť.“
Čo to je?
„Tvorba legislatívnych materiálov, semináre, prednášky sudcom nižších stupňov, príprava materiálov pre predsedu Najvyššieho súdu a podobne. Preto boli aj tie rozdiely medzi odmenami vysoké. Tento systém odmien praktizujem posledných päť rokov. Čudujem sa, že je o to záujem až teraz.“
O Štúrovi, SNS i Čarnogurskom
Boli ste voliť?
„Samozrejme.“
Nepoviete koho?
„Nie. Tieto svoje sympatie k určitej strane alebo k hnutiu si nechávam pre seba. Môžem vám povedať, že vždy som volil inak. V Taliansku alebo vo Francúzsku sa volič najprv pozrie do peňaženky, koľko mal pred štyrmi rokmi. Keď mám viac, volím tých istých, keď mám menej, volím iných. Moja motivácia bola táto.“
Čiže finančná?
„Otázka finančná bola jedna, realizácia programu bola pre mňa určujúca.“
Vždy vás podporovala SNS, dá sa povedať, že ste národniarom?
„Ja som slavianofilom. Je mi blízka história a literatúra slovanských národov. Blízky mi bol Štúr. Som viac ako národne orientovaný. Pre mňa je z hľadiska literatúry najväčším autorom Dostojevský. Mám od neho prečítané všetko a viackrát.“
Ako sa teda pozeráte na Slovenskú republiku v rokoch 1939 až 1945?
„Toto obdobie ešte nie je historikmi dostatočne zhodnotené. Aj teraz som čítal proces s Tisom. V každom prípade kolaboráciu režimu s nemeckým fašizmom nemožno vnímať pozitívne. Aj v histórii treba odlišovať režim od štátu.“
Navštevovali vás niekedy politici?
„Pravdaže. Na Najvyššom súde bol celý rad poslancov a niektoré stretnutia som dokonca sám inicioval, veď v parlamente bol celý rad zákonov, čo sa týkali justície.“
Predtým, ako senát súdu prepustil Lexu z väzenia, ste sa stretli aj s poslancom HZDS Brhelom.
„Súviselo to so zákonom o Národnom bezpečnostnom úrade. Zákon predpokladal previerky aj sudcov, ale s tým nikdy nemožno súhlasiť. Veď Najvyšší súd preveruje aj rozhodnutia NBÚ a NBÚ potom môže o sudcoch povedať, že sú nedôveryhodní, to je nepredstaviteľné.“
Nie je podozrivé, keď sa pred takýmto rozhodnutím stretnete s poslancom z HZDS?
„Z HZDS som sa stretol s viacerými ľuďmi. Pre mňa to, či je to podozrivé, nie je podstatné. Nikdy som so žiadnym politikom nepreberal kauzu, ktorou sa Najvyšší súd zaoberal. Pre mňa nie je podstatné, čo si myslí verejnosť, ale skutky.“
Ján Čarnogurský vám v roku 1998 osobne poďakoval, keď ste zamietli Mečiarovu žiadosť vylúčiť SDK z volieb. Kedy sa vaše vzťahy pokazili?
„Keď som za predsedu trestného kolégia vymenoval doktora Minárika. Minister Čarnogurský mi napísal list, aby som ho odvolal, lebo za komunizmu mal súdiť tak a tak a tak. Vtedy som mu povedal, že to považujem za zásah do sudcovskej nezávislosti.“
Ale to, že sudca Minárik v minulosti súdil disidentov, je pravda.
„Ale kedy pán Minárik porušil zákon? Nikdy. Čarnogurskému som povedal – prečo sudca Minárik potom prešiel po roku 1990 previerkami a cez lustračné sito?“
Možno nesúdil protizákonne, ale je to z morálneho hľadiska v poriadku?
„Zákony, ktoré mali očistiť justíciu v roku 1990, brali do úvahy aj morálku. Potom by som musel povedať, že tie zákony boli nemorálne, lebo umožnili Minárikovi naďalej pojednávať. Všetkých poslancov by som musel hodnotiť ako amorálnych, ale to nejde.“
