že ide o ďalšiu politickú iniciatívu jednej vládnej strany. Iniciatívu, ktorá je v príkrom rozpore s predchádzajúcim návrhom KDH.
Svoju požiadavku, aby Slovensko prijalo ústavný zákon o suverenite aj po vstupe do Európskej únie, KDH obhajuje tvrdením, že nejde o žiadnu ideologickú a ani politickú agendu, ale iba o to, aby sa o daniach, dôchodkovom systéme či kultúrnoetických otázkach rozhodovalo u nás. Otázka znie, ako sa zásada, že iba na Slovensku sa musí rozhodovať o všetkom, o čom sa na Slovensku rozhodovať má, premietla v pripravovanej zmluve s Vatikánom.
Ak by Slovenská republika prijala zmluvu v navrhovanej podobe, vzdala by sa zvrchovanosti vo veľmi citlivej oblasti. Medzištátnou zmluvou by sa do nášho právneho poriadku dostala zásada, že každý môže odmietnuť vykonať to, čo „vo svojom svedomí považuje za nedovolené podľa náuky viery a mravov“. Jeden z cirkevných hodnostárov to vysvetlil na príklade: „Ak je v rozpore so svedomím predavačky pracovať v nedeľu alebo vo sviatok, mala by mať možnosť nepracovať.“ Lenže toto právo dostanú všetci, teda aj zamestnanci automobiliek, rušňovodiči, lekári, zdravotné sestry i policajti. Iba od nich by záviselo, že výhradu svedomia uplatnia, no podľa zmluvy by ju uplatniť smeli. Čo by určite malo horšie následky pre Slovensko ako pre Vatikán.
Po prípadnej ratifikácii zmluvy by sa mnohé otázky verejného života nemohli riešiť zvrchovaným rozhodnutím slovenského parlamentu, ale iba po dohode a so súhlasom Vatikánu. Ak sa toho, čo chce KDH úzkostlivo chrániť vo vzťahu k únii, bez problémov vzdáva vo vzťahu k Svätej stolici, tak je zrejmé, že KDH nejde ani tak o suverenitu, ako o to, proti komu sa uplatní.
