Štefan Harabin bol prvým mužom súdnictva od februára 1998 a stal sa ním preto, lebo si ho vybrala SNS a v parlamente ho podporil aj zvyšok vtedajšej koalície. Podporila ho napriek tomu, že samotné sudcovské orgány jeho voľbu neodporučili. Keď sa v roku 2001 novelizovala ústava, tak sa rozhodlo, že kandidáta na predsedu zvolí osemnásťčlenná Súdna rada, ktorej polovicu vyberajú sudcovia a zvyšných deväť členov - vždy po troch - určuje parlament, prezident a vláda. Mnohí vtedy optimisticky predpokladali, že v takto kreovanej rade nemôže dostať desať hlasov kandidát, ktorého spôsobilosť na výkon funkcie je vážne spochybnená. Išlo o omyl, lebo čo stačí na nepriechodnosť kandidáta všade okolo, v našich pomeroch ešte nestačí.
Pritom to neboli vládne strany, ale sudcovský orgán Najvyššieho súdu kto verejne poukázal na „viacnásobné vážne porušovanie platných zákonov súčasným predsedom pánom JUDr. Štefanom Harabinom“. Pán predseda riadil Najvyšší súd tak, že generálny prokurátor skonštatoval: Rozhodnutie v dôležitej veci závisí od toho, ktorý senát kauzu dostane, lebo „všetci vieme, že na tomto súde platí, že nie je senát ako senát“. Účel, s akým pán Harabin odmeňoval vybraných sudcov a trestal svojich kritikov, spôsob, ako a proti čomu uplatňoval svoje právomoci takisto viedli k jednoznačnému záveru: Harabin ako predseda Najvyššieho súdu nemôže pomôcť súdnictvu s problémami, lebo on sám je jeho problémom. Napriek tomu už raz dostal od členov Súdnej rady deväť hlasov a sám si mohol dať desiaty. Po rozhodnutí Ústavného súdu, že boli porušené práva druhého kandidáta, musia členovia rady svoju voľbu zopakovať. Keby došlo k recidíve, tak je jasné, že systém, ktorý inde funguje, na Slovensku opakovane zlyhal.
