Traja koaliční politici si s predsedom HZDS vymieňajú komplimenty a vzývajú na zmierenie i „kooperatívnu politiku“. Tým však atakujú aj ten znížený prah politického vkusu, na ktorý sme si u nás zvykli. Každý má právo meniť názory i lásky. Politik sa však spovedá nielen vlastnému svedomiu, ale aj voličom. A tí sa musia pýtať, čo zásadné sa zmenilo oproti časom, keď SDK(Ú), KDH i SMK šli do dvoch volebných kampaní s popevkom, že „absolútne neprijateľný mečiarizmus je základom budúcej izolácie“ (a podobne). Nezmenilo sa nič. Mečiar je naďalej podozrivý, že kryl či dokonca inšpiroval únos malého Kováča. Predseda HZDS nesie politickú zodpovednosť za všetky výčiny tajnej služby v období svojho vládnutia. Nedokáže vysvetliť ani zdroj príjmov, aké by nemohol normálne získať nielen ako trojnásobný, ale ani desaťnásobný premiér. A je to ten istý Mečiar, ktorý v marci a júni 1998 udelil amnestie na trestné činy spáchané orgánmi štátu. A tak ďalej.
Legitímne môže byť aj to, ak politici zmenia hodnotenie minulosti či nejakej osobnosti. Môžeme napríklad prísť k záveru, že Mečiar je fajn chlapík a my sme mu krivdili. Len treba povedať, o čo ide. Výlučne o úspešnosť referenda, ako nám chcú navravieť, určite nie.
Myšlienka integrovať HZDS je stará ako HZDS samo. Je síce hlúpa, ale nie hriešna. Ani úmysel posadiť do izolačky Roberta Fica nie je trestný. Dá sa akceptovať aj, že ide o prevenciu pre prípad, že exploduje ANO. Len treba jasne povedať, čo má znamenať táto tretia Mečiarova amnestia. Aby sme vedeli, či bláznia politici, alebo za bláznov majú nás.
