že Európa nežiada Slovensko o prijatie antidiskriminačného zákona, aby potom v novembri, keď mu v Bruseli osobne tlmočili opak, hovoril, že nevidí dôvod na jeho prijatie, „pretože by naozaj museli existovať konkrétne podozrenia, že na Slovensku je diskriminovaná ktorákoľvek skupina obyvateľov“. Vladimír Palko zasa v parlamentnej debate, keď kresťanskí demokrati inak sexuálne orientovaných ľudí odmietli zaradiť medzi menšiny, tvrdil, že ide o „mätúci pojem“, ktorý nepatrí do politiky, ale do súkromia.
Bolo by demagógiou tvrdiť, že je to KDH, kto gayov a lesbičky diskriminuje. Lenže ich oficiálne nepriznaná diskriminácia a ponižovanie je fakt, ktorý nepotrebuje zvláštne vyšetrovanie, a stavia Hrušovského vykrúcanie do nedôstojnej polohy. Pojmami ako „prihriaty“, „teplý“, je v krajine, ktorá je chudobná na všeličo, len nie na predsudky, vybavené takmer každé dieťa - spolu s „návodom“, ako sa k dotyčným stavať. Vôbec nezáleží na tom, či od nás zákon, ktorý by ich diskrimináciu zakazoval, žiada Európsky parlament. Oveľa viac záleží na tom, či to ako verejný problém, ktorý chceme riešiť, vnímame my sami.
Keď KDH do novely Zákonníka práce navrhlo doplniť, že zamestnávateľ nesmie zisťovať sexuálnu orientáciu zamestnanca, uznalo tým nielen samotnú existenciu tohto, ešte donedávna „mätúceho“, pojmu, ale aj to, že ide o problém. Žiaľ, to je všetko. Prečo nesmie zamestnávateľ zisťovať orientáciu? Pretože by podľa nej mohol „korigovať“ svoju politiku voči danému zamestnancovi? Čiže napríklad diskriminovať ho? A kruh sa uzatvára. Konzervatívna časť politikov sa premohla a uznala, že problém existuje, aby vyšla v ústrety liberálnejšej časti. Riešiť ho - zakázať diskrimináciu - nedokáže. Parlament je spokojný, zato paragraf je celkom nanič.
Beata
Balogová
