Árpád Duka-Zólyomi sa roky učil hrať na klavíri, no na strednej škole mu viac učarovali ľudové tance. „S kamarátom sme si nacvičili tzv. stoličkový tanec. Mali sme s ním úspech aj na súťažiach v okrese.“ Ešte ako mladého gymnazistu ho oslovili zo súboru Mladé srdcia, kde neskôr tancoval László Miklós a Dušan Jarjabek. „Tu som sa tancu začal venovať už na úrovni, na prvých skúškach sme mali doslova balet.“ Na vystúpenia chodievali troma autobusmi: „V prvom boli speváci, v druhom tanečníci a v treťom muzikanti. Nemali sme veľa peňazí, tak nám platili aj za to, že sme hudobné nástroje vykladali na strechu autobusu.“ Tanec mal tak rád, že na vojenskej príprave sám založil súbor Temperament. Tam už skúšali aj džez-balet, kombináciu tanca a baletu a s ním vyhrali na armádnej súťaži prvú cenu – televízor pre rotu!
Duka-Zólyomiho Ja nič, ja muzikant: „Niekedy sa mi v parlamente stane, že vypnem úplne a nevnímam vôbec nič.“ (Smiech.)
Kozlík: V duši mám blues
Otec Sergeja Kozlíka bol členom speváckeho zboru ľudových učiteľov, hudbu majú v rodine. Najstarší brat hrá na všetky fúkacie nástroje, aj na gitare a na klavíri, Kozlíkovi-politikovi preto zostali husličky: „Ktoré ma nesmierne rozčuľovali. Bolo nutné pri tom stáť, bolievala ma ruka.“ Až po roku trápenia si u rodičov vybojoval zmenu. Prihlásili ho na violončelo. Po piatich rokoch driny prišla puberta a s ňou prvý kontakt s gitarou. Naučil sa na ňu ako samouk a už v strednej škole hral v bigbítovej kapele. Po maturite dostal prvý muzikantský kšeft: „Na Silvestra som zaskakoval za basgitaristu v Lamači v jednej krčme. Dostal som za to osemdesiat korún.“ (Smiech.) Odvtedy si začal ako študent hraním na basgitaru pravidelne zarábať. Hral na svadbách, večierkoch, prvá kapela sa volala The Marryboys, no názvy sa často menili. „Aj dnes si ešte spolu zahráme, a to je už tridsaťpäť rokov!“ Hrajú všetko: rock, polku, ľudovky, aj najväčšie hity od Beatles či Rolling Stones. A Kozlík má najradšej: „Zo slovenskej hudby Richarda Müllera, modernú slovenskú hudbu, v duši však nosím blues, taký ray-charlesovský klavír.“
Kozlíkovo Ja nič, ja muzikant: „Stane sa, že si človek povie, že toto nie je celkom jeho problém. Stalo sa to, samozrejme. Nie je to problém jednotlivca, ale často celej skupiny.“
Banáš: Zatvorím sa do sauny a hrám
Jozefa Banáša verejnosť zaznamenala ako muzicírujúceho politika rovno v deň volieb – zábery spievajúceho no sklamaného tímu ANO sa ako pikantéria vysielali v TA3 každú polhodinu. Rozospieval to práve Banáš s gitarou v ruke. Spieval aj v predvolebnej kampani, začalo sa to nevinne: „S Jožom Pročkom a Imrom Bérešom sme vystupovali vo veľkej sále kultúrneho domu kdesi na Orave a náhle vypadlo ozvučenie. Nič sa nedalo robiť, vzal som gitaru, začal hrať slovenské pesničky a Imro do rytmu spontánne tancoval. Zožali sme vtedy veľký úspech.“ (Smiech.) Banáš má najradšej country a francúzske šansóny. Keď je otrávený politikou, zoberie gitaru a schová sa za dom, do sauny. „Hneď vedľa je malý bazén, je tam dobrá akustika. Vezmem fľašu červeného vína a dve hodiny si hrám len tak, pre seba.“ Susedia vtedy vedia, že nemal najľahší deň. „No zatiaľ sa nik nesťažoval.“ (Smiech.) Pred časom vydal dokonca vlastné cédečko s jednou jedinou skladbou – Neviem, v čo veriť ešte sa smie. V duchu francúzskych šansónov ju zložil a naspieval manželke k tridsiatemu výročiu sobáša.
Banášovo Ja nič, ja muzikant: „Osobne s tým skúsenosti nemám, ale v parlamente sedí kolega, s ktorým mám občas prestrelky. Je z komunistickej strany a občas presadzuje svoje názory a stanoviská, na ktoré má, samozrejme, právo, no v súkromnom rozhovore sa mi priznal, že to kvôli voličom, ktorí to chcú počuť.“
Prokopovič: Rocker, ako sa patrí
Pavol Prokopovič mal susedky na to, aby sa stal muzikantom. V Stropkove, odkiaľ pochádza, býval pri Marike Gombitovej a Beáte Dubasovej. Muziku má v krvi, celá rodina bola muzikantská. Gitaru už kúpil aj malej dcérke. Súčasný minister hrával dvadsaťpäť rokov s bratom v kapele, volala sa Mladosť, tak im súdruhovia prikázali. „Pôvodne sme sa chceli volať Young Boys, ale súdruhovia nám to zatrhli.“ Prokopovič hral až do osemdesiateho ôsmeho roku, potom začal študovať ekonómiu v Banskej Bystrici: „Vo veciach financií som už bol zbehlý. Môj otec zarábal 1700 korún, ja som si za štyri sobo- ty vymuzicíroval aj 1900.“ S hraním prestal len preto, že sa cítil byť na to starý: „Keď som videl, ako ma družičky na svadbe oslovujú ujo.“ Na hudbu aspoň dovtedy zbalil manželku. Robila v bare, v ktorom sa muzikanti po šichte vždy stretávali. Tak ju ukecal.
Prokopovičovo Ja nič, ja muzikant: Na nič si nespomenul.
Hort: Hudba mi dáva ďalší rozmer
Podpredseda SDKÚ Milan Hort je z rodiny, kde sa hra na harmoniku roky tradovala. „Rodičia ma prihlásili do Ľudovej školy umenia ako malého chlapca a učiteľ ma vtedy veľmi chcel dostať na hru na klavíri. Ja som sa však zaťal a povedal si, že budem hrať na akordeóne, ako celá naša rodina.“ Spočiatku sa mu do hudobnej chodiť nechcelo, kým kamaráti hrali futbal, on musel cvičiť. Dnes mu to neprekáža: „Hudba mi dala akýsi ďalší rozmer.“ A tak začal vystupovať s harmonikou aj na zábavách. „Bolo obdobie, keď sme dve generácie rodiny dokázali na svadbe ťahať harmoniku, pre hostí to bol veľký zážitok.“ Ako maturant vyhrával s harmonikou aj po meste: „V Bratislave vtedy otvorili nový obchodný dom Prior a my sme tam aj s harmonikou spievali a stúpali hore po prvých pohyblivých schodoch na Slovensku. V období, keď sa ľudia báli verejne prejaviť svoje emócie, sme tam vytvorili veľmi ľudskú atmosféru.“ Keď si neskôr zakladal rodinu, tajne dúfal, že aspoň jedno z jeho detí sa bude venovať muzike, tak aj je. Jedno z piatich detí hrá na flautu, ostatní sú klaviristi. „Nikto nehrá na akordeóne, ako ja.“ Zato syn klavirista vedie miestny gospelový súbor, hrávajú po celom Slovensku a žnú úspechy.
Hortovo Ja nič, ja muzikant: „Tak tomuto heslu celkom nerozumiem. Ak niekto hudbe rozumie, určite to nie je spôsob strčenia hlavy do piesku.“
Škoda: Saxofonista samouk
Poslanec SDKÚ Stanislav Škoda do ľudovky nikdy nechodil, no hru na dychové nástroje zvláda bravúrne. Je samoukom. Ešte ako školák býval v internáte, a keď sa nudili, začali len tak pre seba hrať. Škoda najskôr skúsil vôbec nie jednoduchý nástroj klarinet, neskôr ešte zložitejší saxofón. Sám sa naučil aj rozoznávať noty, čo v ich kapele nebývalo pravidlom. „Bubeník noty vôbec nepoznal, často hrával len tak, podľa sluchu. Každú pesničku sme si dlho nacvičovali, lebo podľa nôt by hrať nedokázal.“ (Smiech.) Hudobný nástroj dnešnému politikovi neraz pomohol – privyrobiť si nejakú tú korunu. „Hrávali sme na zábavách, boli sme skvelá partia. Mali sme gitaristu, bubeníka a aj harmonikára.“ On hrával na saxofóne, ktorý ho, rovnako ako amerického exprezidenta Billa Clintona, dokáže rozohniť aj dnes.
Škodovo Ja nič, ja muzikant: „V žiadnom prípade! V parlamente sa niektorí poslanci radi počúvajú a potom opakujú vety aj viackrát za sebou a veľmi dlho rečnia. Ale že by som sa tváril, ja nič, ja muzikant? To nie, skôr len počúvam menej pozorne.“ (Smiech.)
Schuster: Aj pán prezident spieva
Medzi politikov spevákov treba zaradiť aj pána prezidenta. Spevácky talent v sebe objavil zrejme pred voľbami v roku 1998, keď vedno s Petrom Dvorským naspieval predvolebný hit. Znel: „Svoje miesto v Európe máme iba s eSOPé.“ Pieseň sa hrala na všetkých mítingoch, ba niektoré rádiá ju z recesie zaradili do playlistov. Neskôr si hlava štátu zanôtila aj vianočné koledy. Prezident sa jednoducho nemohol nepridať k spevokolu, ktorý vystupoval uňho v Grassalkovichovom paláci. Skúsenejší pozorovatelia sa preto čudovali, že si v roku 1998 nezaspieval aj s talianskym tenorom Lucianom Pavarottim, ktorého pozval na vystúpenie do Košíc (na snímke), a netrpezlivo očakávajú deň, keď si začne Rudolf Schuster prespevovať aspoň hit skupiny Vidiek: „Rudy, nie je to hanba, keď v rytme polky tancuješ la bamba?“
Schusterovo Ja nič, ja muzikant: Rudolf Schuster ako prezident SR najskôr býval v podkroví prezidentského paláca, varil si na dvojplatničke a cestoval vlakom, aby o pár mesiacov vo funkcii požadoval desiatky státisícových úprav v prezidentskej vile pod Slavínom a precestoval s ochrankármi, platenými zo štátnej pokladnice, s rodinou celú Brazíliu.
Kaník: Zavolali na nás políciu
Zanieteným folkloristom bol kedysi aj minister Ľudovít Kaník, rodák z Hnúšte. Už jeho otec, Oravčan, bol zanieteným folkloristom, mama z Humenného tiež. Nevynechali spolu žiaden folklórny festival. Mladý Kaník tancoval najskôr v detskom súbore, neskôr ako vysokoškolák v súbore Ekonóm: „Folklór je široká loby, ktorá má svojich ľudí všade. Mojím kolegom tanečníkom bol Vlado Bajan, starosta Petržalky. Vo vtedajšom Dimitrovci tancoval Imro Béreš, ktorý sa tomu venuje aj dnes.“ Dostali sa vďaka tomu do zahraničia aj v socializmu: „Boli sme vystupovať v Bulharsku, kde sme strávili aj Veľkú noc. Verní tradíciám sme oblievali len naše dievčatá a tie reagovali normálne. Zato domáci Bulhari z toho boli takí vyplašení, že na nás zavolali políciu.“ Dnes sa folklóru venuje iba sporadicky, hoci letné festivaly si ujsť teda nenechá: „Snažím sa pochodiť ich čo najviac, minulé leto som obehol skoro všetky. Terchová aj Východná budú určite zase zaradené do môjho programu.“ V hoteli Grand v Banskej Štiavnici každoročne organizuje fašiangový ples a je na ňom vždy jedným z najlepších tanečníkov (na snímke s manželkou).
Kaníkovo Ja nič, ja muzikant: Predseda DS Ľudovít Kaník nemal pred voľbami v pláne fúziu svojej strany s Dzurindovou SDKÚ, túto cestu ani nepovažoval za výhodnú. Vravel, že pravica by sa na Slovensku mala usilovať o víťazstvo v budúcich voľbách sama: „DS sa chce stať súčasťou koalície pravicových strán.“ Pár dní pred voľbami však stiahol kandidátku svojej strany a verejne prejavil podporu Mikulášovi Dzurindovi. Vyslúžil si za to post ministra a podporu pre svojich v regionálnych voľbách.
Béreš: So sekerou v hlave
Na začiatku tanečníckej kariéry Imra Béreša bola stávka jeho otca: „Stavil sa so susedom, že ma prihlási na folklór. Stávku vyhral a mne sa ľudové tance zapáčili.“ Začiatky boli ťažké. Svoje prvé vystúpenie takmer odtancoval „dole bez“: „Vystupovali sme v kultúrnom dome. Tancoval som v širokých detvianskych gatiach.“ Tie sa však veľmi komplikovane viažu a ak sa neupevnia poriadne, jednoducho začnú padať. „Situácia sa nedala zachrániť, tak som musel šnúrku od nohavíc držať v zuboch! Potom mal zase v zuboch Nosál mňa!“ (Smiech.) Možno sa to nezdá, ale pri folklórnych vystúpeniach išlo neraz o život: „Pri jednom goralskom tanci sme mali natrénovanú aj bitku s ostrými sekerami.“ Imrich Béreš robil dokonca choreografa pre toto číslo, no ako sa hovorí, aj majster tesár sa utne: „V jednej chvíli som sa zle kryl a zrazu som ucítil, ako mi môj spolutanečník zaťal sekerou do hlavy.“ Béreš vtedy nosil dlhé vlasy a oblečený mal hrubý kožuch, takže krv, valiacu sa z hlavy vidieť nebolo. „Tanec som dotancoval normálne, v šatni som si umyl hlavu a šiel domov. Môj otec bol, našťastie, chirurg, takže mi to doma zašil a bol pokoj.“
Bérešovo Ja nič, ja muzikant: „Politik sa stále tvári, že ja nič, ja muzikant! (Smiech.) Niekedy sa vyskytnú aj také diplomatické situácie, keď sa tak zatváriť musím.“
Mečiar: Len jeden hit
Aj Vladimír Mečiar sa akosi automaticky spomína v súvislosti so spievajúcimi politikmi. A pritom si verejne zanôtil len jediný raz – pri svojej rozlúčke na obrazovke STV (na snímke). Jeho legendárne: „S pánom Bohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás…“ sa stalo na mesiace najpopulárnejšou piesňou na Slovensku. Svoje hlasové kvality odprezentoval šéf HZDS aj vo volebnej kampani 1994 hitom Vivat Slovakia, kde si zanôtil s viacerými členmi hnutia. K spevu má Mečiar vôbec veľmi blízko. Veď aj počas zasadaní jeho vlády sa pokúsil zaviesť tradíciu, aby sa pred každým rokovaním zaspievala ľudová pieseň.
Mečiarovo Ja nič, ja muzikant: Remiášov samovýbuch, Kováčov samoúnos, samofinancovanie Elektry, nič z toho sa Vladimíra Mečiara netýka. Hovorí: „Každý by si mal zamiesť pred vlastným prahom,“ no on nič zo spomenutých vecí nevysvetlil.
Miklós: Sólista, choreograf
Kedysi bol László Miklós veľkým tanečníkom, tancoval roky v súbore Mladé srdcia, kde sa vypracoval až na sólistu a asistenta choreografa. V tom istom súbore tancoval aj spolustraník Árpád Duka-Zólyomi a člen HZDS Dušan Jarjabek. „Na pódiu som sa však nestretol ani s jedným. Prvý bol starší, a druhého, mladšieho, som učil tancovať ja.“ Vďaka folklóru sa súčasný minister zoznámil s manželkou. Ľudový tanec bol už vtedy celkom výnosný biznis: „Často sme chodili vystupovať do západnej Európy. Diéty boli okolo päťdesiat mariek na deň. Aj dnes by to bol veľký peniaz. Po prvom trojtýždňovom zájazde som si kúpil farebný televízor, lyžiarky a kopu oblečenia.“ Naposledy vystupoval na javisku ako minister, pri štyridsiatom piatom výročí založenia súboru. „Mal som päťdesiattri rokov. Ale stará partia mala opäť obrovský úspech.“
Miklósovo Ja nič, ja muzikant: „Raz sme boli so súborom vystupovať v Karlových Varoch. Ako vždy pred predstavením som naháňal všetkých tanečníkov na javisko, ale na jediného som zabudol: na seba! Uprostred tanca som presne podľa hesla: Ja nič, ja muzikant vstúpil na javisko a pripojil sa k súboru.“ (Smiech.)
Bajan: Fujara pre Stinga
S Milanom Hortom sa na jednom javisku stretol aj Vladimír Bajan ako tanečník vo folklóre Ekonóm. Dnes sa tancu venuje len príležitostne, zato ho občas vídať s fujarou. Dal ju Stingovi po koncerte v Bratislave, spevákovi Markovi Knopflerovi z Dire Streits daroval vyšívanú košeľu. Sám Bajan je náruživým hráčom na fujaru, hoci ktovie, či má na to ešte čas. S novinármi nekomunikuje, neznáme telefónne čísla nezdvíha.
Bajanovo Ja nič, ja muzikant: Vladimír Bajan začal ešte v pozícii starostu úradu v Petržalke stavať dom v Trnávke. Teda v inom obvode ako ten, v ktorom kandidoval. Keď sa to prevalilo, začal hovoriť, že dom stavia jeho syn. Ten je v zrelom tínedžerskom veku.
TOMÁŠ HOLETZ
FOTO – ARCHÍV a TASR
Na rockových koncertoch vídať tisícky mladých ľudí šantiacich v rytme ohlušujúcej muziky. Na pódiu robia obrovskú šou do kože odetí rockeri, neraz s reťazami za pásom, dlhými vlasmi a dunivým hlasom. Predstaviť si, že kedysi takto vystupovali aj niektorí z našich ministrov, je preto takmer nemožné. A predsa! Prokopovič, Nemcsics aj Kozlík to vedeli na pódiu pekelne roztočiť, Hort a Mesiarik zabávali okolie svojou hrou na harmoniku. Národu zanôtil aj expremiér Mečiar „idem od vás“ a so súkmeňovníkmi nahral hit Vivat Slovakia. Ten raz vyhral mládežnícku hitparádu na Nove. A potom sa hovorí, vraj je slovenská politická scéna jednotvárna!
