Opäť ste predsedom, no v marci ste podľa mojich informácií uvažovali o odchode z politiky. Je to tak?
„Od roku 1995 som v ustavičnom boji. O presadenie sa, o vybudovanie niečoho, o uchránenie toho, čo ste vybudovali. Najprv to bol boj s CME, potom s Volzovou, neskôr s HZDS, s Vladimírom Mečiarom, s Gamatexom, najlepšie vzťahy s politickým vedením štátu sme nemali ani v čase prvej Dzurindovej vlády. Vstup do politiky bol logicky predzvesťou ďalších bojov, tie s politikou súvisia. A keď som vďaka takému spôsobu života dostal mozgovú príhodu, začal som si klásť intenzívne otázku, či to za to stojí. Čakáme druhé dieťa, mám obrovský dlh voči svojej rodine, pokiaľ ide o čas, čo sme spolu strávili.“
Rozhodli ste sa pre zotrvanie, prečo?
„Moja zdravotná situácia sa stabilizovala, vyšetrenia dopadli dobre. Zdá sa mi sebecké utekať od niečoho, čo som začínal, ale nedokončil. Veľa ľudí prišlo do aliancie kvôli mne. Dali do toho svoju energiu, čas, meno, niektorí aj z ich pohľadu nemálo peňazí. Mám im povedať – všetko sa skončilo, nájdite si inú alternatívu, ja odchádzam do pokojného súkromia? To sa mi nezdá ani nutné, ani vhodné. Do politiky som vstúpil so snahou niečo zmeniť a na to pár mesiacov nestačí, nechcem len sedieť a kritizovať.“
Podľa mojich informácií však sedem z ôsmich zástupcov krajov vo vašich štruktúrach by váš odchod uvítalo? Uvítali by v kresle predsedu ANO Nemcsicsa?
„Neviem, odkiaľ máte také informácie. Ak by to bolo sedem krajov, tak tu dávno nie som. S pocitom, že ma krajské organizácie nechcú, by som nikdy nekandidoval. Ak je to však túžba niekoľkých jednotlivcov, ktorí mávali legitimáciou členskej základne a zaštiťovali sa obhajobou jej záujmov, je to druhá vec. Potom je o to dôležitejšie nepodľahnúť problémom, zabojovať a takúto situáciu ustáť. Ale treba sa ísť opýtať tých ľudí, pýtať sa členskej základne. Mali sme 79 okresných kongresov, osem krajských, ani jeden z nich sa v uznesení nezaoberal otázkou výmeny lídra.“
Za Nemcsicsom tí ľudia neprišli?
„To sa treba spýtať jeho. Mne povedal, že nikdy by proti mne nekandidoval. Reálne odhadol, že by to s najväčšou pravdepodobnosťou znamenalo koniec súčasných preferencií strany a jej existenčné problémy. Nikto iný sa u nás zatiaľ v povedomí verejnosti ako líder nevypracoval, to vnímam aj ako jeden z našich najväčších nedostatkov. Ak si pozriete prieskumy verejnej mienky, zistíte, že nik z ANO tam do 20. miesta nefiguruje. Niekedy sa tam objaví Ľubo Lintner alebo Eva Černá, na 24., 25. mieste.“
Je pravda, že vy sedem, osem percent máte. Naproti tomu ste v konfliktoch s koaličnými partnermi. Raz z vlády odchádzate, potom neodchádzate. Potom s ľuďmi, ktorí sú v regiónoch, zástupcovia tých koaličných strán nechcú spolupracovať, robiť obchody. Nie je toto dôvodom na nespokojnosť v štruktúrach?
„Dva týždne po svojej mozgovej príchode som dostal od jedného z blízkych ľudí do daru vetu: Vieš, Paľo, mal by si sa stiahnuť, lebo zastali obchody. Tak, pardon, o čom to je? O členskej základni alebo o piatich, šiestich ľuďoch, ktorým niekto niečo sľúbil? Toto bol nakoniec jeden z veľmi vážnych impulzov, keď som sa rozhodol, že to z takýchto dôvodov nikdy neurobím! Poprel by som to, prečo sme ju zakladali. A tiež si nemyslím, že politika je len o obchodoch, v ANO určite nie a chcem veriť, že ani v prípade toho kolegu, čo mi to povedal. Myslím si, že je lepší ako vyznela tá veta.“
Uvažujme teda o konštrukcii, že Anton Danko odišiel z ANO, lebo bude jednoduchšie robiť obchody. Ak sa mu začne dariť a zistí, že ako nezávislý poslanec má lepšie postavenie, v regióne s ním začnú komunikovať, počítať, môže byť príkladom pre odchod ďalších takto zmýšľajúcich ľudí, nie?
„Konanie Danka je vizitkou osobnosti, jeho charakteru, každý nech si urobí obraz sám. Okrem pocitu hlbokého sklamania sa k tomu nechcem viac vyjadrovať. Ak niekomu na strane záleží, musí s ňou prejsť dobré aj zlé obdobia, o tom to je. Budem pri niekom len vtedy, keď sa mi darí, no keď sa mi môže dariť ešte lepšie, odídem? To sú ľudia, ktorí zradia každého, ku komu sa pre výhody pridajú. A keď mu ide o pár obchodov, určite ich dnes môže vybaviť lepšie, ako keby bol viazaný nejakými spormi v rámci ANO a s koaličnými partnermi, najmä KDH. Potom to pre nás naozaj nie je žiadna strata a je lepšie, že sa to stalo skôr, ako neskôr.“
Ak mu bude ako nezávislému lepšie, nebude príkladom pre ďalších? Ak sa z Béreša nestane europoslanec, možno bude o tom uvažovať, Banáš bude možno uvažovať rovnako a neviem, čo chcú ďalší z ANO.
„Keď odo mňa všetci odídu, bude to vizitka toho, že niečo robím veľmi zle a nemám v politike čo pohľadávať. Ale nemyslím si, že moji kolegovia sú v situácii, keď vidia iba obchody. Ak by takí boli, problém bude mať dve roviny – rovinu ich charakteru a rovinu mojich ‘schopností‘ obklopiť sa takými ľuďmi. Nemáte šancu nepomýliť sa pri niekom pri zostavovaní strany, nemáte šancu robiť policajta pri posudzovaní tých, čo sú vám akože blízki. Toto zákonite muselo prísť, uvidíme, čo bude ďalej, či ľudia naozaj boli v aliancii pre robenie obchodov, alebo preto, aby sa pokúsili niečo zmeniť. Som však presvedčený, že drvivá väčšina sa na Danka nepodobá a nikdy sa podobať nebude.“
Napriek tomu niektorí vaši ľudia hovoria, že stranu riadite ako manažér, že ste direktívny, že nemajú šancu rozhodovať o postojoch ANO v koalícii, že váš osobný spor s Palkom prerástol do sporu ANO s KDH, že ste sa snažili kontrolovať všetky dôležité posty v exekutíve. Je toho dosť.
„Že stranu riadim direktívne? Už dávno som prišiel na to, že v politike sa to nedá. Niekoľkokrát som im povedal – keby toto bola súkromná firma, čudovali by ste sa, koľko by tu bolo výpovedí. Ale to je tak jediné, čo môžete urobiť - aj to len napoly zo žartu. Pred voľbami je miera závislosti od vedenia strany absolútna, po voľbách sa to neuveriteľne znižuje. A to platí o poslancoch všetkých strán, nielen ANO. Poslanec už má vystarané, vzťah k vedeniu ho začne trápiť až po troch rokoch, pred zostavovaním kandidátky. Pričom hovorím o poslancovi ako o kategórii, som presvedčený, že naši takí nie sú. Hoci iste majú aj oni niekedy pocit – som už poslancom, predsa nemusím vo všetkom poslúchať nejakého predsedu.“
Nie je pravda, že ste o vstupe ANO do povolebnej koalície rozhodli sám, s troma ďalšími predsedami za SDKÚ, KDH a SMK? Bez mandátu od podpredsedov, republikovej rady?
„Nie, rozhodol som len o vôli rokovať o tejto alternatíve. Vtedy mi bolo povedané, že sa máme stretnúť vo štvorici. Kolegovia došli s ďalšími partnermi, ja podľa dohody sám. V tom čase bol v hre aj Smer a ja som považoval za dôležité zbytočne sa neokúňať a deklarovať ochotu, o ktorej som vedel, že v strane reálne existuje. Ľubo Lintner často hovorí, že odvtedy ma už nezastavil. Svojím spôsobom má pravdu, ale nepodarilo sa mu to len preto, lebo mnou navrhovaný rýchly postup schvaľovala veľká väčšina členov Výkonnej rady. Keby boli proti tomu, nikdy by som takú koalíciu nepresadzoval a ani nepresadil.“
A čo spor KDH a ANO?
„Najskôr to bol spor aliancie a KDH, potom bol osobný a následne opäť prerástol do sporu medzi stranami. Najskôr to bola neochota vypočuť si návrhy na obsadenie odborníkov.“
Neochota dosadiť vášho človeka do rezortu vnútra.
„Áno, na nejakú pozíciu, kde sme mali pocit, že by bol prínosom. Chcem však zdôrazniť, že my sme odmietnutie pána ministra nekomentovali. Zobrali sme ho na vedomie bez toho, aby sme sa komukoľvek sťažovali či dokonca bojkotovali nejaký zákon.“
Len ste im na oplátku nechceli dosadiť človeka do elektrární.
„Áno. Z biznisu mám zakorenený určitý zmysel pre spravodlivosť. Vy ste hluchý voči našim predstavám? V poriadku, je to vaše slobodné rozhodnutie, len prečo si myslíte, že my musíme akceptovať tie vaše?“
A potom to bol spor osobný.
„Začali sme mať pocit, že sa niektoré veci cielene hľadajú, že sa pripravujú kroky, ktoré by mohli vyústiť do zámerného hľadania problematických káuz, ktoré by sa mohli použiť voči nám.“
Vám ako aliancii alebo vám ako osobe?
„To je jedno. Keď zaútočíte na lídra akejkoľvek strany v situácii, keď ich jemne povedané nemá prebytok, diskreditáciou jeho osoby ťaháte k zemi celú stranu. Ak sme chceli niekoho na ministerstvo vnútra, tak v prvom rade preto, aby sa zvýšila dôvera medzi nami. Ak mám byť úprimný, stále sme presvedčení, že pozornosť, ktorá sa nám zo strany policajných zložiek venuje, je vysoko nadštandardná. Nuž, aspoň sa cítime bezpečne. Platí to aj v poslednom prípade, keď si pán Mojžiš po dva a pol roku odrazu spomenul, že sme ho, citujem: pod hrozbou využitia elektronického média nútili robiť rôzne obchodné operácie. Zaráža ma, že si na to spomenul práve po mojom konflikte s ministerstvom vnútra, a v čase vyhrotenej situácie s odpočúvaním. Ako to, že nedal trestné oznámenie hneď po spomínaných udalostiach? Ako to, že dovolil, aby ‘elektronický násilník‘ vstúpil do politiky s novou stranou a stal sa súčasťou koalície? Prečo nikoho nevaroval pred mojimi praktikami už dávno?“
Tie obchody, o ktorých hovorí, sa nevykonali?
„Ale iste, vykonali. Tie však samy osebe vôbec nie sú problémom. Napríklad sme si od neho požičali sto miliónov, keď sme mali konečne možnosť vyplatiť pani Volzovú z Markízy. To je aký trestný čin? Všetko má späť aj s úrokmi. Mimochodom, Mojžiš nedal do Markízy ani korunu. Všetko boli bartre a on mal veľmi výhodne predaný reklamný čas. Práve preto, že bol jedným z prvých obchodných partnerov.“
K tomu odpočúvaniu – ukazuje sa, že šátekovci ho nerobili, že je to záležitosť SIS, nie?
„Zatiaľ sa ešte nič nepreukázalo. Nech mi niekto na Slovensku odpovie na otázku, ako sa dostala nahrávka do systému ministerstva vnútra, keď stanovisko výrobcu takú možnosť nepripúšťa. Nemám problém sa pánu ministrovi ospravedlniť, ale až potom, keď súd odsúdi tých, čo to nahrali a vysvetlí spôsob, ako sa dostali nahrávky do systému.“
Nebolo vlastne aj prešetrovanie vašej osoby dôvodom úvah o odchode z politiky? Spolu s rozpormi v strane a zdravotným stavom?
„Keď ráno o deviatej vstanete a večer prídete domov o desiatej, nedá sa povedať, že sa šetríte. Pod drobnohľadom verejnosti a nemalým pracovným či mediálnym tlakom som prakticky ôsmy rok. Nikto nie je stroj, slabšie chvíle prídu raz za čas na každého. Nie je umením ocitnúť sa na kolenách, ale vedieť vstať. Pri vstupe do politiky som tušil, čo ma čaká, i keď realita ‘drsnej prírody‘ prekonala všetky predstavy. Trpezlivo sa však učím, je to dobrá škola.“
Prečo vy stále chcete byť v tej politike? Po noci na ministerstve kultúry ste prestali byť nekritický voči HZDS a Mečiarovi, pre Gamatex ste vytiahli ľudí do ulíc a pomohli vlastne vtedajšej opozícii pred voľbami, vyrobili ste SOP, Schuster je prezidentom aj vďaka vám, máte ANO.
„Som presvedčený, že Markíza urobila pre slovenskú spoločnosť oveľa viac pozitívnych krokov ako negatívnych. Ak by ste vy boli riaditeľkou televízie Markíza, ocitli by ste sa v tom čase v centre politického diana tak, ako ja. Slovensko prechádzalo osudové križovatky a my sme jednoducho nedokázali stáť bokom. Všetko, čo sme vtedy robili, malo svoju príčinu a mnohé by som vedel vysvetliť. Pravdaže, boli aj chyby, ale kto ich nerobí? A pokiaľ ide o samotnú politiku, už som povedal - dobrá škola.“
Neľutujete tak ani rozhodnutie dať do strany vlastné peniaze? Koľko ste dali doteraz zo svojho? Vaša manželka hovorila o 20 až 25 miliónoch, vy tridsaťpäť. Desať až pätnásť miliónov hore-dole je pre mňa dosť.
„To závisí od času, kedy ste sa pýtali. V minulom roku to bolo 36 miliónov.“
Budete ju financovať ďalej?
„Začali chodiť príspevky od štátu a my máme úsporný režim, takže verím, že moja pomoc už nebude potrebná.“
Nie je teda pravda, že ste straníkom, čo vám ponúkali čestného predsedu, povedali: Tak si plaťte stranu sami?
Dlhý smiech: „Nie! Ale nápad to nie je zlý. Len škoda, že prichádza neskoro.“
