Bratislava 4. júna (TASR) - V Iraku je v súčasnosti potrebná každá pomoc, domnieva sa príslušník slovenskej protichemickej jednotky Martin Kusenda, ktorý sa vrátil z Perzského zálivu minulý týždeň.
"V Basre vodu nemali nejakých dvanásť rokov. Doslova pili vodu z kaluží," opisuje situáciu v juhoirackej oblasti, ktorú slovenskí vojaci zásobovali pitnou vodou. Neskrýva ľútosť, že po troch mesiacoch sa jednotka z oblasti stiahla. "Je mi ľúto. Všetci máme pocit, že sme odišli od rozrobenej roboty. Lebo je to vidieť, že oni pomoc potrebujú," povedal Kusenda, ktorý ako vojenský policajt zodpovedal za bezpečnosť chlapcov vydávajúcich vodu.
"Dostali sme sa do oblasti, kde je maximálna bieda. Životná úrovne je úplne pod minimom," vyjadril dojem z pôsobenia v Iraku veliteľ ochranného družstva Roman Gecík.
Miestni obyvatelia prijali podľa slov Kusendu Slovákov a Čechov úplne ináč ako Američanov či Britov. "Briti sú tam z pozície sily a my sme tam chodili len s konvojmi a humanitárnou pomocou. Nebojovali sme tam. Z nás nikto nevystrelil ostrú ranu."
Najhoršie chvíle zažil Kusenda počas pobytu v Kuvajte, keď sprevádzal chemikov k hlásenému dopadu rakety Scud. "Cestou nám vyhlásili ostrý chemický poplach, namerali tam nejaké hodnoty. Išlo sa do špeciálneho chemického obleku a do masky. Vtedy mi fakt nebolo všetko jedno. Skúšal som každú chvíľu tesnosť masky, či vydrží," priblížil situáciu vojenský policajt. Nakoniec to bol iba planý poplach. V prípade možnosti ešte raz si premyslieť účasť v irackej misii by neváhal: "Išiel by som znova."
Do krízovej oblasti by opätovne vycestoval aj ďalší z vojakov Rastislav Dundek pôsobiaci v Kuvajte ako vodič odmorovač. "Som vojak. Nie som platený za to, aby som sedel v kasárňach a behal po cvičeniach." Najťažšie chvíle zažila jednotka podľa jeho slov v čase vojny, počas raketových útokov. "Ostatné obdobie sa dalo zvládnuť bez problémov. Boli sme dobre pripravení, tak nás nič nezaskočilo." Ani on však neskrýva istú dávku ľútosti z "predčasného" odchodu. "To najhoršie obdobie sme boli tam, a keď sa vojna skončila a bol už pokoj, odchádzame domov. Ale zase na druhej strane sú tam veľké teploty, takže všetci sme sa aj tak tešili domov," zhodnotil Dundek.
