Každodenný dril, nadmerná fyzická a psychická záťaž, šikanovanie či plnenie absurdných pokynov, ako maľovanie trávy nazeleno alebo trhanie listov zo stromov pred príchodom kontroly. Aj to prinášal život v Československej ľudovej armáde.
Napriek tomu najmä staršie ročníky spomínajú na zážitky z vojenčiny, kamarátstvo a súdržnosť v uniforme s nostalgiou. Prečo boli dva roky v zelenom pre niekoho utrpením a pre iných nezabudnuteľným dobrodružstvom?
„Je to aj tým, že čas dáva zabudnúť na zlé veci a spomína sa na to dobré. Na úsmevné historky, na kamarátov. Podľa mňa sa chlapcom na vojnu nechcelo v 60. ani v 80. rokoch, pretože, ak by sa na ňu tešili, tak by sa z nich zrejme stali vojaci z povolania. Tak ako sa vyvíjala spoločnosť, menil sa aj vzťah k vojenčine. Nárast civilizačných chorôb a absencia pohybu spôsobovala mnohým chlapcom pri náročnom výcviku problémy. Strašiakom bolo tiež šikanovanie. A postupne sa vytrácala aj hrdosť a súdržnosť, ktorá tu bola počas prvej republiky. Ešte aj po druhej svetovej vojne si ľudia vážili, že majú mier a že je potrebné na jeho zachovanie niečo urobiť, ale toto všetko už v 70. a 80. rokoch odznievalo a pohľad na vojenčinu bol iný,“ vysvetľuje Pavel Vladyka z portálu CSLA.cz, ktorý sa špecializuje na Československú ľudovú armádu.
„Zlomovým bodom vo vnímaní armády v očiach verejnosti bolo niečo, o čom sa veľa nehovorí a Československá armáda je to občanom dlžná. Mám na mysli potlačenie demonštrácií na prvé výročie augustových udalostí v roku 1969, na ktorých sa výrazne podieľala práve armáda,“ hovorí bývalý vojak z povolania a redaktor armádnych novín Vladimír Mečiar.
Zastrelený major, stratené ilúzie a kone na tanieri. Pozrite si príbehy z vojenčiny Čítajte „Ľuďom na vojne čím ďalej, tým viac unikal jej zmysel. To, čo sa tam naučili, by zvládli za šesť týždňov a mohli sa pokojne zaradiť späť do života,“ dodáva Mečiar.
Lenže základná vojenská služba trvala nie šesť týždňov, ale dva roky. Čo na nej mladých mužov čakalo a ako ju zvládali?
Schopný, odvedený!
Po dovŕšení osemnásteho roku pozvali každého mládenca v socialistickom Československu na Okresnú vojenskú správu, kde sa z neho po vyplnení dotazníka stal branec. Po čase sa na vyzvanie OVS dostavil pred odvodovú komisiu, ktorej verdikt vo väčšine prípadov znel: Schopný, odvedený! Potom už nasledovalo len čakanie na povolávací rozkaz.
Vojenčine sa dalo vyhnúť nadobudnutím modrej knižky, ktorá svojho majiteľa zbavovala povinnosti brániť vlasť zo zdravotných dôvodov.
„O tom, ako sa dala získať modrá knižka, sa pohovorili legendy, ale podľa mňa ju 95 percent chlapcov neschopných vykonávať vojenskú službu získalo právom.
