Napriek tomu, že šikana patrila k vnútornému životu mužstva a spoluvytvárala obraz armády vo verejnosti, v socializme bola do značnej miery skrytým, až tabuizovaným javom.
Jej existencia totiž spochybňovala oficiálne prezentovanú vysokú morálnu úroveň vojakov Československej ľudovej armády. Úlohy politickej prípravy sa plnili na sto percent, ale ľudia sa zároveň správali úplne v rozpore s údajnou vysokou vyspelosťou.
Mazáci verzus bažanti
Podľa svedectiev i dostupných archívnych dokumentov šikana zrejme nebola významným problémom armády päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Stala sa ním až v nasledujúcom dvadsaťročí.
Hlavný zdroj šikanovania sa skrýval priamo v systéme skupinovej príslušnosti vojakov základnej služby, ktorí sa delili na „služobne starších", a teda skúsenejších vojakov druhého ročníka a na mladších, nováčikov – vojakov prvého ročníka.
Nikdy více Janovice, radši kulku do palice! Na vojne mohol variť aj bagrista Čítajte Dve základné skupiny sa mohli ešte deliť do podskupín podľa jarného a jesenného nástupného termínu (ak sa k danému útvaru nastupovalo dvakrát ročne) na „bažantov“, „starších rajónistov“, „mazákov“ a „suprákov“. Fakticky sa tak vytvoril kastovnícky systém nazývaný „staromazáctvo“.
Ako vyzeralo šikanovanie v armádnej praxi?
Zvrhlá fantázia páchateľov, bohužiaľ, nepoznala hranice a formy psychickej a najmä fyzickej šikany boli prakticky neobmedzené.
Vojaci prvého ročníka boli nútení vojakom druhého ročníka slúžiť. Museli im čistiť topánky, ustielať postele alebo prať košele a ponožky. Pripravovali občerstvenie zo svojich zdrojov alebo ho nakupovali za svoje peniaze (tzv. Sahara). Bežne sa stávalo, že šikanovaným vojakom rozobrali balík s jedlom, ktorý im poslali z domu na prilepšenie. Okrem jedla museli šikanovaní odovzdávať najmä cigarety alebo priamo peniaze.
Miera tohto vzťahu podriadenosti a úsluh sa lokálne líšila a bola chápaná ako všeobecný a normálny stav. Šikanovaní dokonca tieto formy akceptovali s tým, že sa po ich uplynutí budú naopak sami tešiť výhodám postavenia vojakov druhého ročníka.
Stupeň vyžadovania úsluh celkom bežne prekračoval hranicu okrádania a vydierania. Stále však išlo väčšinou o nenásilnú šikanu, neútočiacu agresívne na ľudskú dôstojnosť a bez hrubého násilia.
Ďalšiu oblasť šikanovania predstavovali rôzne rituály, ktoré súviseli s prechodom medzi skupinami nástupných termínov. Líšili sa podľa miesta posádky a ich pravidlá sa odovzdávali medzi ročníkmi. Bežné bolo tzv. povyšovanie, čo bolo zvyčajne bitie opaskom. V niektorých útvaroch však rituály chýbali alebo mali úplne nenásilný charakter.
Kajak či farebná hudba
Najhoršou formou šikany boli prípady jednoznačného ponižovania ľudskej dôstojnosti a fyzického násilia. Väčšinou išlo o úplne svojvoľné a nevyprovokované správanie, často vyvolané alebo podporené konzumáciou alkoholu.
