Angelika Horňáková cestovala z Prešova niekedy aj 20 hodín, aby potom osamote strávila dva týždne s klientom na dôchodku a dostala za to asi dve eurá na hodinu. Každú cestu myslela na to, že šofér zaspí a havarujú, preto začala na cesty brať kinedryl a púšťať si hudbu, aby sa trochu upokojila.
Za sedem rokov práce opatrovateľky v Rakúsku stratila kontakty s okolím aj s rodinou, partner sa staral o deti namiesto nej.
Teraz je administrátorkou facebookovej skupiny, kde si opatrovateľky vymieňajú skúsenosti, o tejto práci bloguje a napísala aj knihu.

Prečo ste sa pred siedmimi rokmi stali opatrovateľkou v Rakúsku?
„Z toho istého dôvodu ako prevažná väčšina žien. Pochádzam z východného Slovenska, kde chýbajú možnosti zamestnať sa. Musela som takýmto spôsobom riešiť svoju finančnú situáciu po rozvode.“
Čo sa stalo?
„Môj bývalý manžel po sebe zanechal dlhy, ktoré som musela riešiť. Neplatil ani výživné a jediné, čo ma mohlo potešiť, je, že mi súdy dali papier, kde uznali, že som mala pravdu. Nič viac, nikto mi nepomohol. Toto sa týka množstva žien, hoci sú často šikovné, majú dobré vzdelanie, no musia prijať takúto prácu.“
Koľko za to opatrovateľky v Rakúsku dostanú?
„Ak si to prepočítate na hodiny, tak to nie je žiadny úžasný zárobok. Zhruba dostanú 50 eur na deň v čistom. Pracovný deň opatrovateľky však trvá 24 hodín, takže je to asi dve eurá na hodinu. Mne pomohlo aj to, že som nepracovala cez agentúru, takže som jej neodvádzala žiadne poplatky a nebola som viazaná na ich dopravu.“
Ako ste si tam našli prácu?
„Zamestnala som sa na vlastnú päsť, zobrala som kufor, odhodlanie a išla som. Prácu tam totiž nevie sprostredkovať len agentúra, ale aj iné opatrovateľky, ktoré tam už pracujú. Poznajú klientov v susedstve a sprostredkovaním práce si privyrábajú. Ja som takto opatrovateľke zaplatila jednorazovo 200 eur ako províziu z prvej výplaty a potom som už nemusela platiť nič viac. Navyše som sa mohla po prvom mesiaci rozhodnúť, či tam ostanem, alebo nie, nebola som viazaná zmluvou.“