Filip Paulech sa narodil 1. mája 1929, pochádza z obce Moravany nad Váhom. Rodičia Michal Paulech a Johana Paulechová (rodená Dzuráková) sa tak ako mnoho vtedajších obyvateľov živili predovšetkým poľnohospodárstvom.
„Bolo nás 7 detí, mali sme asi 9 hektárov pôdy, ktorú sme obrábali. Žili sme len z toho, čo sme sami vyprodukovali, nikto nezarábal. V tých časoch sa robotníkom, ktorí mali istý mesačný príjem, žilo ľahšie ako roľníkom, odkázaným na priazeň počasia, bez pevnej pracovnej doby.“
Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď Filip ako 9-ročný prišiel o otca. Od tej chvíle bola ich matka v bezútešnej situácii s malými deťmi, odkázaná sama na seba. Od skorého veku sa tak Filip musel naplno zapájať do hospodárskych prác: spolu so súrodencami sa snažili spoločnými silami prežiť a pomôcť zronenej matke.
Nasledujúce roky mali ukázať, že to bola len jedna z mnohých strastí, ktoré rodinu postretli.
Od „starých známych firiem“ k ctihodným budovateľom
Filipove študijné kroky viedli postupne od ľudovej školy v Moravanoch nad Váhom cez meštiansku školu v Piešťanoch, až nakoniec v roku 1945 zakotvil na Učňovskej škole v Piešťanoch, kde si zvolil za svoj profesný smer krajčírske remeslo.
„Pôvodne som síce plánoval byť elektrikárom, ale pre vrodenú srdcovú vadu mi lekár túto prácu neodobril. Preto som sa nakoniec rozhodol ísť za krajčíra. Práca doma na rodinnom statku bola úmorná a neohodnotená, bez perspektívy. Pochopil som, že sa musím vyučiť a nájsť si adekvátne stabilné zamestnanie.“
Na obdobie ľudáckeho slovenského štátu si Filip Paulech pamätá len z pohľadu dospievajúceho chlapca, ktorý si žil svojím životom a myslel predovšetkým na prácu okolo statku a študijné povinnosti.
“Bola to divoká doba a mnohí pod rúškom partizánskej činnosti chceli len rabovať alebo si vybavovať účty
„
O trochu živšie si spomína na príchod spojeneckých vojsk, ktoré v ňom nezanechali najpríjemnejší dojem: „Prvá prišla rumunská armáda. Tí nám z dvora zobrali, čo sa len dalo. V obci sa dosť rabovalo. Neskôr k nám zavítal aj vojak sovietskej armády a hneď skríkol na moju matku: ,Davaj vodku!´ Matka samozrejme po rusky nevedela a podala mu pohár vody, na čo sa veľmi rozčúlil a odhodil ho na zem. Takže za nás nemôžem hovoriť o nejakom pozitívnom dojme z osloboditeľov. Z obce sa aj jeden mladík chcel pridať k partizánom, ktorí mali stanovisko v neďalekej Starej Lehote. Bohužiaľ však dobre nepochodil. Došlo tam k určitému nedorozumeniu, a začali ho podozrievať, že robí špióna pre Nemcov. Zatkli ho a vyšetrovali. Nakoniec ho sami partizáni popravili. Bola to divoká doba a mnohí pod rúškom partizánskej činnosti chceli len rabovať alebo si vybavovať účty.“
Vojnové časy pominuli a v ideologicky rozvrátenej republike usmerňovanej moskovským diktátom sa začala postupne usádzať komunistická doktrína. To sa prejavilo aj v Moravanoch nad Váhom. Pre Filipov ďalší život bola zlomovou verejná schôdza pri príležitosti voľby poslancov do miestneho Národného výboru v roku 1949.
“Po schôdzi za mnou pribehol miestny tajomník komunistickej strany a dôrazne mi povedal, že táto moja opovážlivosť nezostane bez následkov. Že si ma dobre zapamätajú a ešte trpko oľutujem, že som vystúpil proti strane. Darmo som mu vysvetľoval, že som nevystúpil proti strane, ale nemorálnemu jednotlivcovi. Nebolo to nič platné
„
„Bola tam vtedy celá obec, aj ja som sa zúčastnil na tomto zasadaní. Postupne začali čítať mená kandidátov. Poviem to tak, ten výber, čo tam bol, to bola zmes najväčších gaunerov z dediny. Poslednou kvapkou bolo, keď čítali kandidatúru istého pána Konečného. Bol to negramotný pastier. Niekoľkokrát súdne trestaný kriminálnik a obecný zlodej. Mal dokonca dieťa s vlastnou dcérou. Ozval som sa s kritikou – ako môže viesť obec a rozhodovať o jej veciach človek, ktorý si nevie spraviť poriadok ani vo vlastnej domácnosti. A keď som sa ozval ja, začali sa sťažovať aj ostatní. Po schôdzi za mnou pribehol miestny tajomník komunistickej strany a dôrazne mi povedal, že táto moja opovážlivosť nezostane bez následkov. Že si ma dobre zapamätajú a ešte trpko oľutujem, že som vystúpil proti strane. Darmo som mu vysvetľoval, že som nevystúpil proti strane, ale nemorálnemu jednotlivcovi. Nebolo to nič platné.“
Odvetná akcia na seba nenechala dlho čakať. Obec poslala na Filipa odsudzujúci kádrový posudok, ktorý sa v tej dobe rovnal spoločenskej likvidácii: „Uviedli tam, že pochádzam z roľníckej rodiny, že som silne nábožensky založený, rád všetko kritizujem a nepriateľsky zmýšľam o komunistickom zriadení.“
To však nebola jediná perzekúcia, komunisti prenasledovali celú rodinu. Starší brat Ján bol odporcom odovzdania rodinných pozemkov pod správu vznikajúceho jednotného roľníckeho družstva v Moravanoch. Čelil tak stále sa zvyšujúcim požiadavkám: povinné kontingenty, ktoré mala rodina odovzdávať, začínali byť nesplniteľné.
Ich objem sa dostal do nereálnych výšok a Paulechovci nestíhali odovzdávať svoj podiel. Brat Ján sa preto v roku 1949 dostal na tri mesiace do väzenia. Po jeho návrate sa napriek pocitu krivdy Paulechovci museli podvoliť a v roku 1951 do JRD nakoniec vstúpili.
Na Filipa však čakala ďalšia trpká skúška. V roku 1950 dostal povolávací rozkaz. Zavážil vykonštruovaný kádrový posudok, a tak sa Filip dostal rovno k útvarom PTP (pomocné technické prápory), ktoré boli nástrojom na perzekúciu nepohodlných osôb za súčasného využitia ich lacnej pracovnej sily.
Filip Paulech v roku 1950. (zdroj: Archív F. P.)54. prápor, II. rota – Prízrak menom Terelia
Filip v tom čase, samozrejme, netušil, či vôbec a aký druh kádrového posudku mu vystavili. Predpokladal, že si tak ako všetci vtedajší mladíci odkrúti svoju povinnú vojenčinu a vráti sa domov. To, že je vlastne trestancom, mu však komunistická mašinéria veľmi rýchlo vysvetlila v praxi.
Prvé Filipove kroky viedli do objektu komárňanskej pevnosti, ktorá bola postavená ešte v období tureckých nájazdov ako obranné sídlo: „Vyfasovali sme tam provizórne uniformy, kto akú našiel. Prikázali nám ubytovať sa. Boli tam však len prázdne miestnosti bez postelí, kde sme si museli nanosiť slamu a prikrývať sa starými vyradenými dekami napáchnutými naftalínom. Zbraň sme do ruky nedostali a bolo nám vysvetlené, že sme nepriatelia režimu a naša vojenská služba bude spočívať v manuálnej práci za účelom prevýchovy.“
Po troch dňoch Filipa trvalo zaradili pod II. rotu 54. práporu PTP. Jeho cesta viedla ďalej do prázdnych hál štátneho podniku Stavoindustria medzi Plaveckým Podhradím a Plaveckým Mikulášom: „Boli sme rozmiestnení a ubytovaní systémom jedna hala – jedna čata. Každý deň sme mali poradový výcvik, politické školenia a po štyroch týždňoch sme sa premiestnili na pracovisko. Tu sa pre mňa začali najťažšie časy.“
Medzi Plaveckým Mikulášom a Sološnicou sa nachádzali vojenské lesy. V členitom teréne Malých Karpát tu museli novodobí otroci zrovnávať terén pre budovanie ciest. To všetko za nepretržitého nátlaku, ponižovania a vyhrážok nadriadených, v čom vynikal jeden z veliteľov, ktorého meno vzbudzovalo všeobecný strach.
„Práca bola náročná. Kde bol kopec, musel sa zrovnať, kde bola jama, musela sa zasypať. Postupne sme si vybudovali malú železničku na odvoz nakopaného piesku. Na deň sme mali normu 24 vozíkov, každý vozík s objemom 1,5 metra kubického. Táto norma pripadala na dvojicu. Do práce nás hnali poklusom. Naložiť, vyložiť, stále dookola a po celý deň. Raz sa mi v tom tempe podarilo vykoľajiť vozík. Všimol si to náš poručík. Volal sa Jiří Terelia, hovorilo sa o ňom, že počas vojny prešiel s armádnym zborom generála Ludvíka Svobodu z Buzuluku až do Prahy. Vďaka tomu sa stal šaržou, inak bol úplne negramotný. Všetko si to však vedel vynahradiť arogantným prístupom a agresivitou. Pribehol ku mne, vytiahol pištoľ a začal na mňa mieriť. Ziapal, že čo si to dovoľujem, či mu budem sabotovať robotu. Že ma na mieste zastrelí ako psa. Že ja som nepriateľ ľudu a jemu sa nič nestane. V tej chvíli sme sa tak preľakli, že sme ten ťažký vozík v okamihu nahodili späť na koľaje a utekali k práci. Nestalo sa to iba raz, bola to každodenná rutina. S vyhrážkami, v neskutočne vyčerpávajúcom pracovnom tempe. Viem, že boli príslušníci PTP, ktorí museli pracovať aj v baniach a za iných neľudských podmienok. Neviem však, či sa niekde v celej republike našiel človek vyžívajúci sa v šikane a týraní ľudí tak ako poručík Jiří Terelia. Po práci sa samozrejme pokračovalo nekonečným upratovaním, čistením zašpinených šiat, večernými nástupmi a prehliadkami izieb. Velitelia čiat a družstiev z radov bežných vojakov si krátili dlhé chvíle hľadaním každej chybičky, aby nás mohli poslať do vojenskej väzby.“
Neľudský prístup si vyžiadal svoju daň, vyskytli sa samovraždy vojakov, ako aj doživotné telesné či psychické následky. Filip ich na vlastnej koži pocítil hneď dvakrát: „V dôsledku zimy, v ktorej sme spávali, sa zakrátko dostavili choroby. Ja som tiež ochorel a dostal som pokyn ležať na izbe. Bolo nás tam vtedy viac vojakov, ktorí sa ocitli v teplotách. Zrazu sa rozleteli dvere a s krikom nás vyhodili von, že tam nebudeme vylihovať. Máme začať čistiť rajóny a upratovať, drhnúť podlahu, zametať dvor a tak ďalej. Tak sme to tam polomŕtvi, v tých vysokých horúčkach drhli. Od tých čias mám chronický zápal hrdla, ktorý ma neopustil dodnes. Neskôr mi vybrali mandle, skúšali rôzne liečby, no nič nezabralo. Lekár mi povedal, že sa s tým skrátka musím naučiť žiť.“
Filipov útvar v máji 1951 prevelili do Prahy, kde sa chystala slávnostná májová vojenská prehliadka. Tu dostali za úlohu vyčistiť priestory bývalého pavilónu psychiatrickej liečebne, ktorej pacientov narýchlo premiestnili, aby tu ubytovali vojakov, ktorí sa zúčastňovali na prehliadke.
V Prahe dostal Filip ako skúsený krajčír za úlohu prvýkrát našiť na uniformy vojakov PTP povestné čierne výložky, reprezentujúce ich podradné armádne i spoločenské postavenie. Na jeseň 1951 Filipa prevelili do Prešova, kde mal pracovať na stavbách.
„Tu už mala byť služba o niečo znesiteľnejšia, keďže sme sa mali ocitnúť na civilných pracoviskách a mali sme možnosť si aj nejakú tú korunu privyrobiť. Ja som mal však opäť smolu. Ako krajčíra ma nakoniec zaradili do dielne, kde som zadarmo opravoval vojenské šatstvo.“
Tu Filipovo zdravie utrpelo ďalšiu ranu: „Dostávali sme zväčša tú najobyčajnejšiu a najlacnejšiu stravu. Pľúca na smotane boli asi najčastejším jedlom. Nedohliadli však dostatočne na ich kvalitu, pôvod a hygienické skladovanie. 27 vojakov, medzi ktorými som bol aj ja, previezli do vojenskej nemocnice v Ružomberku s ťažkými zažívacími problémami. Neskôr som sa dozvedel, že som prekonal infekčnú žltačku typu B.“
Posledným Filipovým pôsobiskom v PTP boli Biskupice pri Trenčíne. Tu sa na neho po prvý raz usmialo šťastie. Pomoc prišla zhodou okolností z miest, odkiaľ by to v tom čase očakával najmenej. V Biskupiciach totiž robil vojenského politruka bývalý Filipov spolužiak a sused z Moravian nad Váhom Anton Hulman.
„Keď ma tam videl, prekvapene sa ma pýtal, čo tam robím. Čo som vykonal. Presviedčal som ho, že nič, že si nie som vedomý žiadneho zločinu. Zľutoval sa nado mnou a povedal, že sa na môj prípad pozrie. Až vtedy som sa všetko dozvedel. O tých hlúpostiach, čo na mňa komunisti z mojej rodnej obce napísali, pre ktoré som sa stal nepriateľom režimu.“
Anton Hulman napokon vďaka svojim konexiám zariadil výmaz Filipovho posudku, ako aj zrušenie jeho kvalifikácie „E“ ako triedneho nepriateľa. Na základe toho sa mohol v novembri roku 1952 vrátiť do civilu. Nezmyselné útrapy sa však podpísali na jeho zdraví a spomienkach už navždy.
Z nepriateľa odborníkom celoštátnej úrovne
Po prepustení z vojenskej služby sa Filip rozhodol zostať v Trenčíne, kde pracoval pre štátny podnik Odevné závody Trenčín. Tu sa čoskoro oženil s Helenou Dulákovou, ktorú spoznal už v časoch vojenskej služby v Prešove a ktorá ho sprevádza celým životom.
Ani tu však nebolo všetko jednoduché. Mladú rodinu najviac trápila otázka bývania, manželka s dieťaťom musela dokonca na čas odísť do Moravian, kde žila v dome Paulechovcov. Filip teda istý čas pracoval v neďalekých Piešťanoch pre štátny podnik Vkus. Tu ho povýšili na vedúceho dielne a ako skúseného krajčíra v roku 1960 povolali do Svidníka, kde zavádzal výrobu v miestnych Odevných závodoch.
Vo Svidníku konečne dostal aj vytúžený byt a strávil tu s rodinou štyri a pol roka. Postupne sa mladá rodina rozrástla o dvoch synov a dve dcéry. V roku 1964 generálny riaditeľ Slovakotexu Filipovi ponúkol možnosť návratu do Trenčína, kde sa stavali nové družstevné byty. Filip ponuku prijal aj preto, lebo sa túžil dostať bližšie k rodným Moravanom.
V Trenčíne sa jeho odbornosť naplno prejavila a postupne sa prepracoval z pozície krajčírskeho majstra cez funkciu vedúceho technickej kontroly až na vedúceho zákazkovej výroby. Zabezpečoval vybavovanie objednávok odevov a jednotných uniforiem pre herecké súbory, športové oddiely a iné špecifické požiadavky, ktoré nepodliehali masovej výrobe.
V Trenčíne si s manželkou svojpomocne postavili chalupu a Filip tu prežil celý svoj ďalší pracovný život. Iróniou osudu bolo, že ho vzhľadom na zodpovednú funkciu nakoniec prinútili k vstupu do KSČ. Filip, ktorý mal na pamäti skúsenosti z nedávnych čias, to bral ako formalitu. Vždy bol praktizujúcim kresťanom a bohoslužby navštevoval aj počas celého obdobia komunizmu.
Druhou Filipovou vášňou bol šport, ktorému sa začal naplno venovať v pokročilejšom veku. Vrcholom jeho športových úspechov bol titul vo vytrvalostnom triatlone „Železný muž“, ktorý získal vo veku 55 rokov ako vôbec najstarší súťažiaci z Trenčianskeho kraja.
Po páde komunizmu stihol ako nadšený cyklista prejsť veľkú časť Európy. Po nešťastnom páde z bicykla, po ktorom nasledovala zložitá operácia srdca, sa však už svojmu koníčku venovať nemôže.
Život je niekedy spleťou osudových náhod a udalostí. Filip Paulech je príkladom toho, ako dokáže svojvôľa diktatúry, ktorá nechala intrigy, závisť a ľudskú hlúposť prevážiť nad skutočnými hodnotami, bezohľadne ničiť životy nevinných ľudí.
Filip Paulech v roku 2017. (zdroj: Archív F. P. )Pripnite si spolu s nami vlčí mak
Zaobstaraním si vlčieho maku alebo darom on-line prispievate na zachovanie spomienok vojnových veteránov pre zbierku Post bellum SK / memoryofnations.eu. Vďaka Vám nezabudneme na ich osudy.
Vlčí mak je symbolom veteránov už od konca 1. svetovej vojny. Vlčie maky v tej dobe boli na hroboch padlých v západnom fronte. Pripnutím jeho symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo a obete vojakov.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Michal Roľko
Beata
Balogová
