BRATISLAVA. Ten oheň bolo vidno na kilometre. Tlaková vlna z dvoch výbuchov vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch vybíjala okná až v jedenásť kilometrov vzdialenej Prievidzi. Bol piatok 2. marca 2007, pol piatej poobede.
Výbuchy spravili z vojenského podniku a jeho okolia mesačnú krajinu. V nej celé mesiace záchranári hľadali ľudí, o ktorých všetci tušili, že už nežijú. Z ôsmich pracovníkov závodu, ktorí zahynuli pri výbuchu, telá štyroch nikdy nenašli.
Explózia skladu, v ktorom sa likvidovala munícia, je najväčšou priemyselnou katastrofou v dejinách Slovenska. Ani po desiatich rokoch nie je vyšetrená. Ľudia, ktorí pri nej prišli o svojich blízkych, už prestávajú veriť v spravodlivosť a tvrdia, že štát na nich zabudol.
SME 30 rokov Slovenska
Tento text je súčasťou projektu SME 30 rokov Slovenska. Všetky texty o míľnikoch slovenskej histórie nájdete v tomto rozcestníku, alebo si môžete otvoriť interaktívnu verziu: SME 30 rokov Slovenska.
V čase katastrofy nebol Robert Fico (Smer) ešte ani rok premiérom. Obetiam sľúbil pomoc a podporu. Vláda pozostalým dala po milióne vtedajších korún, čo je dnes vyše 33-tisíc eur.
Čakanie na spravodlivosť, ktorá neprichádza
"Nikto sa nepýta, či niečo nepotrebujeme," vraví po desiatich rokoch od tragédie Zuzana Rybárová z Prievidze. Pri výbuchu jej zomrel manžel Ján.
"Za desať rokov nebol jediný deň, kedy by som si na neho nespomenul,“ spomína Zuzanin syn Ján na otca, ktorý mal v čase tragédie iba 46 rokov. „Som jedináčik, takže ocino bol aj môj kamarát, s ktorým som mohol hovoriť o čomkoľvek," dodáva.
