Vladimír Burjan bol jedným z autorov plánu veľkej reformy Učiace sa Slovensko. Potom, ako odovzdal finálnu verziu, ako poradca na ministerstve skončil.
Čo hovoríte na zrušenie Inštitútu vzdelávacej politiky?
„Myslím si, že je to najhoršia vec, ktorú mohla ministerka urobiť. Ja som prácu inštitútu dobre poznal, s Matejom Šiškovičom (dovtedajším riaditeľom Inštitútu vzdelávacej politiky, pozn. red.) sme veľa spolupracovali.
Využíval som materiály, ktoré inštitút publikoval – boli to kvalitné dokumenty a analýzy. Za tých niekoľko rokov, čo inštitút existoval, si vychoval tím dobrých odborníkov. Z môjho pohľadu to bol jeden z mála dobre fungujúcich odborov na ministerstve školstva.“

Ako sa pozeráte na argument optimalizácie financií?
„Nechápem, ako možno v tomto prípade argumentovať úsporami. Ak chceli naozaj šetriť, v rezorte je veľa priamo riadených organizácií so stovkami zamestnancov, z ktorých mnohé dlhodobo fungujú veľmi biedne.
Prečo nešetrili tam, ale v inštitúte vzdelávacej politiky, kde bolo možno päť ľudí? Je to absurdné.
My sme v dokumente Učiace sa Slovensko dokonca konštatovali, že analytický útvar na ministerstve treba posilniť. Iste, môžu sa vyhovárať, že útvar nezrušili, iba ho zlúčili s iným, ale de facto je to zrušenie. Mne sa zhodou okolností stalo kedysi niečo veľmi podobné.“

Čo presne?
„V rokoch 1991 až 1994 som na Výskumnom ústave pedagogickom budoval novovzniknutú skupinu merania výsledkov vzdelávania, zháňal som ľudí, školil ich, budoval knižnicu, kontakty.
Než sa niečo takéto poriadne vybuduje, trvá to roky. A potom k 1. januáru 1994 náš ústav ministerstvo zlúčilo s inou organizáciou a moju prácne budovanú skupinu zo dňa na deň zrušili, presne rovnako, ako sa to teraz udialo s IVP. Veľmi ma to vtedy rozladilo a zaprisahal som sa, že sa už nikdy v živote nedám zamestnať štátom, pretože je to nevypočítateľný a nevďačný zamestnávateľ.“
Ako to myslíte?