Článok pokračuje pod video reklamou
- Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
- Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
„O tom, ako celý boj dopadne, rozhoduje mládež,“ napísal svojho času vodca boľševickej revolúcie Vladimir I. Lenin. V duchu jeho odkazu, ktorý bol kánonom pre celé obdobie vlády komunistického režimu, kládli aj komunisti v Československu dôraz na výchovu mládeže v marxisticko-leninskom duchu.
Prepracovaný systém výchovy sa začínal sľubom iskier − žiakov prvej triedy základných škôl, pokračoval pionierskou organizáciou s červenými šatkami a završoval ho Socialistický zväz mládeže.
Systém mal zabezpečiť, že do dospelosti vstúpi už nový socialistický človek, nezaťažený „prežitkami buržoáznej minulosti“. Napriek tomu (alebo práve preto?) bolo všetko inak.
Bola to práve mládež − študenti, ktorí v novembri 1989 komunistom odzvonili umieračik.
30 rokov slobody: Predplaťte si SME.sk za mimoriadnu cenu
Bez Nežnej revolúcie by nebol ani denník SME. Pomôžte nám zostať nezávislými novinami, kontrolovať mocných a hľadať pravdu objednaním digitálneho predplatného SME.sk. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie na celý rok len za 30 eur. Objednať si ho môžete tu.
Prestavba predchádza pád
V druhej polovici 80. rokov už všeličo naznačovalo, že so Sovietskym zväzom to aj napriek prítomnosti sovietskych vojsk v Československu nebude spojenectvo „na večné časy“. Ani vo svete, ani v Československu.
Gorbačov nahradil Brežnevovu doktrínu tzv. Sinatrovou, podľa pesničky populárneho amerického speváka My Way. Znepriatelené superveľmoci nahradili konfrontáciu spoluprácou a satelitné štáty Sovietskeho zväzu sa mohli zariadiť po svojom.
Poliaci a Maďari to pochopili, v roku 1989 si opozícia a komunisti sadli za okrúhle stoly a usporiadali voľby. Výsledkom bola erózia komunistických režimov.
“Jedným z viditeľných prejavov krízy sa stali silnejúce aktivity disidentov.
„
Tak 9. novembra padol symbol studenej vojny a rozdeleného sveta – Berlínsky múr. Ďalší diel domina sa zrútil a svet čakal, čo sa bude ďalej diať.
V porovnaní s tým vyzeralo Československo navonok ako zakonzervovaný štát s relatívne stabilným režimom. Komunisti síce hovorili o prestavbe a sľubovali zmeny, ale v praxi opozícii neustupovali. Vedúca úloha KSČ potláčala potrebný dialóg. Nemohla však skryť hlbokú krízu, do ktorej sa spoločnosť dostala.
Jedným z viditeľných prejavov krízy sa stali silnejúce aktivity disidentov.
Bratislava/nahlas v októbri 1987 či petícia katolíkov za náboženskú slobodu v prvej polovici roku 1988 boli jasnými signálmi. Pre režim bolo zlé, že rástla nespokojnosť predtým konformných ľudí, ktorí čoraz viac podporovali aktivity disentu.
Najhrozivejšie však bolo, že protirežimné aktivity podporovali vo veľkej miere mladí ľudia. Boli aktívni v ochranárskom hnutí, chodili na púte, šírili samizdaty, organizovali neoficiálne prednášky a aj napriek hrozbám režimu prišli 25. marca 1988 na sviečkovú demonštráciu, ktorú komunisti s nasadením Verejnej aj Štátnej bezpečnosti rozohnali...
Na Univerzite Komenského, ale aj na ďalších univerzitách na Slovensku sa koncom 80. rokov sformovala silná generácia študentov, ktorá odmietala prežiť svoj dospelý život v podmienkach diktovaných režimom.
Na rozdiel od svojich rodičov mali veľkú výhodu: nezažili osobne traumu roku 1968, keď nádych slobody jednej generácie prevalcovali tanky okupačných armád piatich štátov Varšavskej zmluvy.
Stretneme sa na Mierku!
Mladá generácia mala v postoji k režimu jasno. Aktivity študentov sa vystupňovali v zimnom semestri roku 1989.
Otvorene protestovali proti zamýšľanej výstavbe školského reaktora v Mlynskej doline, hovorili o vystupovaní zo Socialistického zväzu mládeže a potrebe demokratizácie v akademickom prostredí. Študenti Filozofickej fakulte UK plánovali vydávať vlastný časopis, bez „dohľadu“ oficiálnych štruktúr.
K školským požiadavkám sa na jeseň pridali aj politické. Po zatknutí členov bratislavskej päťky (Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák) v auguste 1989 spustil režim svoj posledný politický proces.
Na podporu väznených sa konali v októbri a novembri pred bratislavským Justičným palácom zhromaždenia s účasťou niekoľkých stoviek ľudí. Nechýbali medzi nimi ani študenti.
A práve tu sa na demonštrácii na podporu väznených zrodila myšlienka usporiadať pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov pochod ulicami Bratislavy. Rýchlo sa ujala a v novembrových dňoch bolo na internátoch počuť heslo: „Zídeme sa na Mierku!“
Ako dátum vybrali štvrtok 16. november, predvečer študentského sviatku, keď ešte na internátoch boli aj mimobratislavskí študenti. A na 17. november sa chystala aj akcia v Prahe, do ktorej sa aktívne zapojili aj tam študujúci slovenskí vysokoškoláci.
Chceme slobodu!
Na Mierovom, dnes Hodžovom námestí pred dnešným prezidentským palácom sa 16. novembra 1989 zišlo z rôznych fakúlt Univerzity Komenského asi 200 študentov vrátane niekoľkých stredoškolákov.
Držiac sa za ruky vytvorili „živú ľudskú reťaz“, ktorá prešla cez mesto, spievajúc československú hymnu, ako aj študentskú Gaudeamus igitur. Položili kvety na miesto, kde v auguste 1968 okupačné vojská Varšavskej zmluvy zastrelili študentku Danku Košanovú.
Počas pochodu skandovali heslá ako „Chceme slobodu!“, „Chceme demokraciu!“, „Slobodu Čarnogurskému!“ či „Chceme školskú reformu!“, „Dialóg!, „V jednote je sila!“, „Poďte s nami!“.
Vopred neohlásený, a teda úradmi nepovolený pochod vyvrcholil pred budovou vtedajšieho Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky. Pred študentov tam predstúpil tajomník Ústredného výboru KSS Gejza Šlapka.
Študenti žiadali reformu školstva a celospoločenské zmeny, kým Šlapka na nich apeloval, aby problémy neriešili „politikou ulice“. Vynaliezaví študenti mu pripomenuli, že aj boľševická revolúcia v roku 1917 sa diala na ulici.
Odvahu mladých podčiarkuje fakt, že počas celého pochodu ich „sprevádzali“ nielen policajné autá a príslušníci Štátnej bezpečnosti, ale aj televízna kamera. Redaktor Pavel Jacz dokonca pripravil z pochodu krátku reportáž, ktorú televízia odvysielala vo večernom spravodajstve.
Študentov bolo na záberoch možné ľahko identifikovať. Po odvysielaní reportáže telefonovali nejednému z nich zdesení rodičia s výčitkou, že sa môže so štúdiom rozlúčiť a „čaká ho lopata“.
Napokon to dopadlo inak. O deň neskôr vyšli do ulíc aj študenti v Prahe a proti nim už bezpečnostné zložky zasiahli bez rukavičiek napriek tomu, že manifestácia bola oficiálne povolená a zastrešená SZM.
Pri udalostiach na Národnej triede bolo v dôsledku brutálneho zákroku zranených asi päťsto mladých ľudí a do sveta sa začali šíriť informácie o smrti jedného zo študentov.
Medzitým v Bratislave režim chystal opatrenia proti účastníkom nepovoleného študentského pochodu zo 16. novembra, ktoré však už nestihol zrealizovať. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vznikol prvý vysokoškolský štrajkový výbor na Slovensku, študenti vyhlásili štrajk za splnenie svojich požiadaviek a súčasne podporili svojich pražských kolegov.
Takto napísali slovenskí študenti prvú kapitolu dejín Nežnej revolúcie.
