Článok pokračuje pod video reklamou
- Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
- Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
Jedným z kľúčových problémov existencie československého štátu už od jeho vzniku v roku 1918 bola otázka vzájomných vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Riešila sa prakticky po celý čas jeho existencie, prinášajúc so sebou neraz pnutia a vzájomné konflikty.
Spôsobovalo to rozdielne vnímanie štátu na oboch brehoch rieky Moravy: kým Česi považovali republiku za „svoj“ štát, Slováci sa v nej cítili v pozícii „mladšieho brata“ nedocenení.
Priestor v demokratickom režime a s ponúkanými slobodami medzi dvoma svetovými vojnami však Slováci využili naplno na rozvoj vlastných ašpirácií.
Medzivojnová republika bola na Slovensku kritizovaná pre deklarovaný čechoslovakizmus, ideológiu, ktorá hovorila o jednotnom československom národe a de facto zaznávala existenciu Slovákov ako národa.
Prvý rozpad Československa v rokoch 1938 a 1939 vnímala najmä česká spoločnosť ako národnú katastrofu a často obviňovala Slovákov z toho, že spoločnú republiku „zradili“. Po Slovenskom národnom povstaní vstupovali Slováci do obnovenej povojnovej republiky v deklarovanej pozícii „rovný s rovným“.
Aj internacionálny režim mal národné špecifiká
Pozícia „rovný s rovným“, zakotvená aj v Košickom vládnom programe ako kľúčovom politickom dokumente obnovenej republiky, bola však veľmi rýchlo nahradená obnoveným centralizmom. Tri pražské dohody postupne zlikvidovali právomoci slovenských národných orgánov na minimum.
“Likvidácia volebného víťazstva Demokratickej strany na jeseň 1947 bola „generálkou“ februárového prevratu.
„
Súviselo to s tým, že z Prahy mali stále tendenciu vnímať Slovensko ako „slabé miesto“ republiky. A po voľbách v roku 1946, v ktorých na Slovensku drvivo zvíťazila Demokratická strana so ziskom 62 percent hlasov, kým v Česku triumfovali komunisti, museli komunisti debakel napraviť.
Likvidácia volebného víťazstva Demokratickej strany na jeseň 1947 bola „generálkou“ februárového prevratu. Bola to doslova likvidácia: demokrati boli obvinení z protištátneho sprisahania a pod tlakom komunistami ovládaných spoločenských organizácií donútení rezignovať z pozícií, ktoré voľbami získali.
V tvrdom stalinizme 50. rokov boli potom zlikvidované aj zvyšky právomocí slovenských orgánov. Všetko to symbolicky zavŕšilo prijatie ústavy v roku 1960 aj s formuláciou „pracujúci ľud Československa“ a novým štátnym znakom, ktorý neskorší prezident Gustáv Husák výstižne nazval „živánskou pod Kriváňom“.
Vytúžená federalizácia
Každá akcia však vyvoláva reakciu. Demokratizačný proces v 60. rokoch na Slovensku charakterizoval aj zápas za spravodlivejšie štátoprávne usporiadanie. Najskôr vo forme väčších právomocí pre slovenské orgány, a neskôr v pamätnom roku 1968 požiadavkou na federalizáciu štátu.
Tú sa aj podarilo dosiahnuť, 27. októbra 1968 boli podpísané príslušné zákony, ale už v tieni okupantov a nastupujúcej normalizácie.
Federalizáciu sa podarilo zachovať ako jeden z mála výsledkov demokratizačného pohybu roku 1968. Fungovala však v zmutovanej podobe, deformovanej normalizáciou.
Kľúčový problém bol, že sa nefederalizovala komunistická strana, ktorá mala v totalitnom režime moc pevne v rukách... V tomto stave existovala až do novembra 1989.
Federalizácia však mala vplyv na príbehy oboch národov. Zrejme aj pre ňu prebiehali napríklad normalizačné čistky inak v Česku a inak na Slovensku. Nemala však dosah na úzku spoluprácu medzi protikomunistickým odporom v oboch častiach štátu, hoci aj ten bol rozdielny.
Kým v Čechách dominovali predstavitelia občianskeho disentu a chartisti, na Slovensku tvorila mimoriadne dôležitú súčasť disentu skrytá cirkev a v 80. rokoch aj ochranári. Vzájomné kontakty však boli intenzívne, a to sa prejavilo aj počas novembrových dní roku 1989.
November 1989
Otázka vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi bola v novembrových dňoch vyjadrená vzťahmi dvoch opozičných hnutí, ktoré vznikli v rovnaký deň: Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.
Vznikli nezávisle od seba. A pre príbeh slovenskej Nežnej revolúcie nie je bez významu, že Verejnosť proti násiliu dokonca o niekoľko hodín skôr. Bolo akosi spontánne prirodzené, že od začiatku úzko spolupracovali: počnúc čulou výmenou informácií o aktuálnom dianí až po spoločné rokovania, ktoré v Prahe viedli s predstaviteľmi rúcajúceho sa totalitného režimu.
Verejnosť proti násiliu vo vyhlásení 21. novembra konštatovala, že sa stotožňuje so stanoviskami Občianskeho fóra v Prahe. Václav Havel ako líder Občianskeho fóra poslal na prvý míting na Námestí SNP svoj príhovor, v ktorom vyzdvihol Verejnosť proti násiliu ako „slovenský náprotivok“ k Občianskemu fóru.
Vyjadril sa aj k otázke slovensko-českých vzťahov, veril v zmenu „federalizovanej totality“ na demokratickú federáciu. V demokratickom štáte mali oba národy žiť ako „dva svojprávne bratské národy“.
Spolupráca fungovala v prvých dňoch bezchybne. Tok informácií bol plynulý a zástupcovia Verejnosti proti násiliu sa zúčastňovali na kľúčových rokovaniach v Prahe. Napokon, bolo na čo nadväzovať, veď mnohí aktéri sa poznali dlhé roky z pôsobenia v disente.
Usporiadanie nebolo na programe dňa
Počas revolučných novembrových dní však otázka vzájomných vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi nebola na programe dňa. Riešil sa najmä pád režimu.
O vzťahu národov sa hovorilo až pri decembrovom okrúhlom stole a pri voľbe prezidenta, kde proti Václavovi Havlovi stál Alexander Dubček, a pri otázke citlivého zachovania federálnej „parity“ vyjadrenej zastúpením v najvyšších ústavných funkciách.
Zástupcovia demokratickej opozície to zvládli a presadili Havla. Ale popularita Verejnosti proti násiliu na Slovensku tým trochu utrpela.
Nová kapitola vzájomných vzťahov bola napísaná po roku 1990 a vyústila do vzniku dvoch samostatných štátov.
