Autor tohto rozhovoru v lete roku 1989 skladal pioniersky sľub. Začiatkom nového školského roka mali čerství pionieri dostať pionierske preukazy. Tie už neprišli, prišla Nežná revolúcia. Ako učiteľka ju na Základnej škole na Tilgnerovej ulici v Bratislave zažila ALENA TURČANOVÁ.
Prečítajte si viac o Nežnej revolúcii: 17. november 1989 vo svetle faktov – Cesta k slobode.
- Všetky články k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
- Esej Beaty Balogovej o slobode, o ktorú môžeme prísť.
Pamätáte si ešte ten moment, keď ste predstúpili pred žiakov a oznámili im, že už nie ste súdružka, ale pani učiteľka?
Učila som dejepis občiansku náuku. Keď sa začalo celé revolučné dianie, náhodou som sa ocitla na vtedajšom Gottwaldovom námestí (dnes Námestie slobody, pozn.). Bolo to 16. novembra podvečer, keď študenti pochodovali k ministerstvu školstva. Išla som s nimi až k ministerstvu. Tam som počula o študentských aktivitách. Začala som chodiť na Filozofickú fakultu UK, kde sa študenti stretávali s profesormi a diskutovali.
Potom bolo prvé zhromaždenie v meste, na ktorom som bola tiež. Až potom som v škole zvolala kolegov na poradu a povedala som im, čo sa deje. Aby šli do mesta a urobili si obraz o dianí. Nevyzývala som ich na nič konkrétne. Vedenie školy bolo komunistické, ale musím povedať, že nikto z vedenia školy nerobil nič zlé, len bolo medzi nami napätie. Jednak medzi učiteľmi a vedením a jednak medzi učiteľmi, ktorí boli angažovaní komunisti, a tými, ktorí neboli.
Dejepis je politicky citlivejší predmet ako napríklad matematika. Ako ste sa o udalostiach rozprávali na hodinách s deťmi?
Kládli mi otázky. Čo sa deje, prečo sa to deje, aký tu máme režim, čo si o tom myslím. Diskutovali sme. Bola to pre mňa citlivá záležitosť, pretože ako osemnásťročná som zažila inváziu v roku 1968. Keď sme sa za socializmu učili o šesťdesiatom ôsmom, nečítali sme si text z učebnice. Rozprávala som svoje vlastné zážitky. V niektorom z týchto momentov som im zrejme povedala aj to, že nie som súdružka a že súdruhovia boli členovia strany.
Do akej miery musel byť učiteľ v tých časoch angažovaný v komunistickom aparáte? Musel byť členom napríklad ROH?
Od sedemdesiatych rokov existovali takzvané poukážky na členstvo v strane. Kto chcel vstúpiť do strany, musel mať minimálne dvoch straníkov, ktorí sa za neho zaručili. Pre pracujúcu inteligenciu (ako sa vtedy hovorilo) boli možnosti vstúpiť obmedzené. Napríklad na jednej škole mohli vstúpiť iba dvaja učitelia za rok.
My ostatní sme boli v ZČSSP (Zväz československo-sovietskeho priateľstva) a v ROH (Revolučné odborové hnutie). To boli v zásade povinné organizácie.
Inak, vzťahy v škole boli zaujímavé. Napríklad náš školník bol veľmi rázny človek. My sme boli súdružky učiteľky, ale on bol pán školník. Raz predo mnou tresol päsťou do stola a povedal mi - súdružka učiteľka, vy mi tu ništ nehovorte, lebo ja som tu pán školník, vy ste iba súdružka.
30 rokov slobody: Predplaťte si SME.sk za mimoriadnu cenu
Bez Nežnej revolúcie by nebol ani denník SME. Pomôžte nám zostať nezávislými novinami, kontrolovať mocných a hľadať pravdu objednaním digitálneho predplatného SME.sk. Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie na celý rok len za 30 eur. Objednať si ho môžete tu.
Bol hrdý na to, že nie je súdruh?
