Všetky texty o novom koronavíruse budú na SME.sk odomknuté a prístupne pre každého, považujeme to totiž za verejný záujem. Ak chcete podporiť novinárov a serióznu žurnalistiku, môžete tak urobiť kúpou predplatného.
ADAM BRODANSKÝ (rozvojový pracovník, záchranár, skaut) je od stredy v karanténe. Dobrovoľne sa ju po návrate z Afriky rozhodol stráviť v ubytovni ministerstva vnútra v Gabčíkove, aby doma v Kežmarku neohrozil starého otca.
Zánovné zariadenie vníma s pokorou, pripomína mu internát spred 30 rokov. Dni v izbe s veľkosťou niekoľko štvorcových metrov si kráti prípravou vlastnej šou, ktorú zverejňuje na svojom facebooku.
Denník SME sa s ním spojil telefonicky.
Pandémia koronavírusu vás zastihla v Keni, kde ste mali do apríla pracovať na projektoch bratislavskej Univerzity sv. Alžbety. Prečo ste sa rozhodli pre návrat na Slovensko?
V piatok 13. marca sme dostali informáciu o prvom infikovanom v Keni, Etiópii a ďalších okolitých krajinách, kenský prezident nariadil uzavrieť školy.
Chýbali nám ešte dva týždne do skončenia turnusu, ale báli sme sa, že dovtedy v Európe pozatvárajú letiská. V utorok 17. marca sa nám podarilo odletieť. Niektorí Slováci v Keni zostali.
“Periny máme nové, inak je to tu ako v deväťdesiatych rokoch.
„
Na Slovensku bol už vyhlásený núdzový stav. Ostatné krajiny uzatvárali hranice, niektoré vzdušný priestor. Bolo čoraz zložitejšie dostať sa na Slovensko. Ako sa vám to podarilo?
Mali sme obavy, či nám po odlete z Nairobi nezatvoria ďalšie letiská. Leteli sme do Paríža, odtiaľ do Amsterdamu, kde už väčšina letov bola zrušená, náš našťastie nie. Nakoniec sme o chlp doleteli do Viedne.
Bol pred vami problém, ktorý posledný týždeň a pol riešili tisíce Slovákov. Ako sa z letiska Schwechat pri Viedni dostať k slovenským hraniciam. Ako sa to podarilo vám?
Po kolegyňu prišiel otec autom. Vedel, že po návrate musí zostať v štrnásťdňovej karanténe a bol ochotný zviezť aj mňa. Na hranici sme policajtom povedali, že chceme ísť do štátnej karantény. Volali sme do Gabčíkova, kam nás kolegynin otec bol ochotný odviezť. Išli sme tam dobrovoľne.
Sociálnymi sieťami už kolovali obrázky zo štátnej ubytovne v Gabčíkove so sanitou v stave z 90. rokov.
V Kežmarku bývam vo viacgeneračnom dome aj s dedkom po osemdesiatke. Nechcel som to riskovať. Viete, nakaziť som sa mohol hocikedy počas cesty. V tých lietadlách 90 percent ľudí nemalo rúška, tým som bol veľmi prekvapený. Neuveriteľné.
Ako vás prijali v ubytovni v Gabčíkove?
Na recepcii bolo vyznačené, kam sa smieme postaviť, že sa nemáme ničoho dotýkať. Zamestnanci mali rúška, rukavice, dodržiavali sme povinný odstup.
Zapísali si nás, deku sme dostali tak, že ju najskôr položili na stôl, potom som si ju vzal. Teda nie z ruky do ruky. Rovnako kľúč od izby. Správali sa prísne, ale asi je to nevyhnutné.
Nie ste v Hiltone, odkazuje polícia nespokojným z karantény v Gabčíkove Čítajte Stretli ste sa aj s lekárom alebo so zdravotníkom?
Vôbec nie, ale mám informáciu, že po niekoľkých dňoch by ma mohli otestovať a ak bude test negatívny, tak môžem odísť. Viete, mohol som sa nakaziť aj 15 minút pred tým, než som sem prišiel, takže testovanie hneď po príchode by nemalo zmysel.
Niektorí ľudia môžu potrebovať aj pomoc psychológa.
Zatiaľ som ich tu nevidel a neviem o tom, že by tu boli. Možno sú pripravení, ale ja osobne nemám problémy a moja kolegyňa nehlási, že plače v kúte, tak sme to nezisťovali.
Ako vyzerá vaša izba?
Ako stará internátna izba so starým nábytkom a linoleom na dlážke. Je tu balkón a vedľa v bunke druhá izba so spoločnou toaletou. Bývam s kolegyňou, ktorá takisto prišla z Nairobi.
Sú teda fotografie interiéru na internete poctivým obrazom toho, ako to tam vyzerá?
Podľa mňa je to tu v poriadku. Na štrnásť dní karantény to nie je problém. Je to stará budova, staré vybavenie. Je tu však čisto, teplo, máme nové periny. Nemám s tým problém.
Môžete sa po ubytovni pohybovať?
Nie. Nesmieme vyjsť na chodbu. Na balkónoch môžeme byť s výhľadom na protiľahlú budovu. To je druhý blok ubytovne, s ľuďmi tam si kričíme nejaké pozdravy.
Je to to, čo ste čakali, keď ste sa rozhodli stráviť karanténu mimo domu?
Asi áno. Musím si však zvyknúť, že prísun informácií, ale aj ďalších vecí tu trvá omnoho dlhšie než v bežnom živote. Keď si objednám pizzu, je to cez bariéru vrátnice a chvíľu to trvá, kým mi ju má kto doniesť. Ale zas, máme tu množstvo času...
Boli sme sa otestovať na koronavírus, výsledok bude do dvoch dní Čítajte Máte kontakt so zamestnancami?
Ľudia z civilnej ochrany alebo hasiči, hodnotím ich podľa uniforiem, nám nosia raňajky, obed a večeru. Vždy zaklopú a nechajú jedlo pred dverami.
Rovnako to funguje, keď si niekto dá od známych doniesť nákup. Na vrátnici zásielku preberú a donesú ju pred dvere. Takto si sem niekto dal doniesť aj počítač. Správajú sa k nám milo a ústretovo.
Čo ste zatiaľ jedli?
Na raňajky sme mali chlieb, paštétu a papriku. Na obed paradajkovú polievku, rizoto a kyslú uhorku a na večeru paštétu, chlieb a paradajku. Je to normálna jedálenská strava. Pripomína mi to základnú školu v 90. rokoch.
Ak niekto nemá možnosť, aby mu známi na vrátnici nechali nákup a strava mu nestačí, čo môže robiť?
Zásielky fungujú, nielen pizza, ale aj donáška potravín z potravinových reťazcov. Ale aj ľudia tu medzi sebou si posielajú keksíky, cigarety. Dohovárame sa cez internet alebo cez balkóny.
Zdá sa, že prvé dni zvládate dobre. Na facebooku ste zverejnili video, v ktorom na balkóne napodobňujete majstra N a sledujú vás ľudia z protiľahlého bloku. Karanténa však bude trvať štrnásť dní.
Mám tu knižky, mám sa čo učiť, funguje tu wi-fi. Zvládneme to.
Ako to zvládajú ostatní? Ako sa dorozumievate, keď sa fyzicky nesmiete stretávať?
Máme na facebooku skupinu, kde sú ľudia, ktorí tu sú. Píšeme si tam, komu ako chutila večera, a dávame videá, čo robíme v izbe. Viem si predstaviť, že ak niekto žije vo vyššom štandarde, tak môže cítiť nepohodlie.
V zásade sú tu dve skupiny ľudí. Tí, ktorí šíria nenávistné reči po internete o tom, ako to tu je, a ostatní, ktorí rozumejú situácii. Je tu pandémia koronavírusu a vydržíme aj v jednoduchších podmienkach.
Vláda organizuje presuny občanov zo zahraničia na Slovensko. V stredu minister zahraničných vecí informoval o prípade, keď časť Slovákov privezených z Budapešti po prekročení hranice utiekla, hoci museli prísť do Gabčíkova. Počuli ste o tom?
Viem o tom. Tí, čo neušli, sem prišli asi pol hodiny po mojom príchode. Ten protiľahlý blok, na ktorý sa z balkóna pozerám, tam sú ľudia, ktorí musia byť tu v Gabčíkove. Chápem to tak, že ak ich štát doviezol, tak má za nich zodpovednosť, kým nemá istotu, že sú zdraví.
Ako reaguje na váš pobyt rodina?
Som starý skaut a cestovateľ, takže sa o mňa neboja. Sú radi, že som na Slovensku a vedia, že po dvoch týždňoch prídem do Kežmarku.
Štrnásťdňový pobyt v cudzom prostredí nebudú zrejme všetci zvládať tak ako vy. Máte pre nich dobrú radu, ako to po psychickej stránke prežiť jednoduchšie?
V prvom rade musia prijať fakt, že tu budú dva týždne. Treba sa k tomu postaviť ako k možnosti oddychu, ktorý prispeje k dobru a bezpečnosti všetkých ostatných. Treba mať nejakú knižku, obyčajný mobil je dnes dobrým spoločníkom.
Koronavírus SARS-CoV-2
Najnovšie poznatky a informácie o ochorení Covid-19 a novom koronavíruse SARS-CoV-2, ktorý mal prvotné ohnisko nákazy v čínskom meste Wu-chan.
- 25 otázok a odpovedí o Covid-19: všetko čo potrebujete vedieť o nákaze a prevencii
- Prečo sa môžete chrániť hygienou rúk a obmedzením dotykov tváre
- Ako si správne umývať ruky
- Čo sú to vírusy a ako sa šíria?
- Ako sa vírusy prenášajú zo zvierat na ľudí?
- Funguje ochrana pomocou rúšok a respirátorov?
- Prečo WHO vyhlásila globálny stav núdze?
- Kto sú to superprenášači?
- Ako sa nový koronavírus rozšíril vo svete? (graf)
- Čo ak 2019-nCoV nezmizne? Dva možné scenáre spolužitia ľudstva a vírusu
