Otto Šimko má 96 rokov, narodil sa v roku 1924 v Topoľčanoch v židovskej rodine súdneho radcu. Jeho rodinu odvliekli do pracovného tábora za vojnového slovenského štátu, napokon sa mu však podarilo vyhnúť deportácii do koncentračného tábora. Zapojil sa do Slovenského národného povstania, za čo si aj prebral vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
Po vojne promoval na právnickej fakulte, no prenasledovali ho aj komunisti a pre židovský pôvod ho poslali do fabriky. Neskôr pracoval na zahraničnom oddelení denníka Smena.
Vlani v júni sa presťahoval do neštátneho zariadenia pre seniorov v Bratislave. Hovorí, že od väčšiny seniorov sa líši tým, že je aj v čase koronavírusu optimistom, väčšina rovesníkov v domove má iný postoj. Niektorí sa obávajú, že sa konca opatrení, ktoré výrazne obmedzili ich život, nedožijú.
Seniorov koronavírus ohrozuje najviac, preto vláda prijala rôzne opatrenia, ktoré sa ich týkajú. Máte 96 rokov, máte strach?
Strach má každý, rozdielna je len miera strachu. Sú povahy, ktoré panikária viac, ktoré si myslia, že vírus už-už na nich ide a určite ho dostanú. Potom sú povahy, ktoré berú veci trochu s nadhľadom a povedia si, prečo by som to mal dostať práve ja. Ja patrím do tej druhej skupiny.
Nie každý to dokáže. Aká je celkovo nálada vo vašom zariadení pre seniorov?
Priemerný vek je tu okolo 90 rokov, sú tu veľmi starí ľudia. Ja patrím ku skupine, ktorá to zvláda veľmi dobre, ale je nás asi len desatina. Zo zhruba štyridsiatich ľudí je nás takých asi tak päť.
Z čoho majú najväčšie obavy?
