František Kovár si opakuje texty a ľutuje, že nerastú hríby, deväťdesiatnička Eva Mosnáková hovorí, ako sa jej vrátil v pozitívnom zmysle návyk z čias vojny, Erika Mináriková spisuje veselé lúčničiarske príhody pre vnukov. Anketa medzi slovenskými seniormi.
František Kovár, herec, 73
František Kovár. (zdroj: archív SME / Gabriel Kuchta)Dnes, to znamená v sobotu 4. apríla sme mali mať premiéru Kuba, tak som si aspoň zopakoval texty.
Mali sme mimo divadla premiéru hry Kvarteto ešte 2. marca, veľa textov.
Takže športovci doma trénujú a my si musíme opakovať texty. Neviem si predstaviť sa to znova učiť.
S manželkou hráme amerického žolíka a scrabble. Samozrejme, verná tradícii vyhráva. Ešteže nehráme o peniaze. Zisťujem, že napriek rôznym aktivitám začínam lenivieť.
Boli sme aj v lese, odvezieme sa tam, kde nie sú ľudia. Škoda, že nerastú hríby. Ale to by začali ľudia hubárčiť a nebolo by to bezpečné. Dostávame nákupy pred dvere a manželka navarí aj deťom, ja asistujem.
Telefón je niekedy horúci, ale, chvalabohu. Trpezlivosť a výdrž, dúfajme že nie nadlho. Pohľad do plného hľadiska chýba, ale treba vydržať.
Aj zakývať si cez okno je veľa. Ako sa žije v slovenských domovoch dôchodcov v karanténe Čítajte Eva Mosnáková, vedúca klubu seniorov, 90
Ja mám na túto situáciu tréning. Počas holokaustu som s rodičmi sedem mesiacov sedela na stoličke v jednej izbe, kde sme sa skrývali.
