Bez ohľadu na to, či majú pacienti v nemocnici ochorenie Covid-19, alebo nie, nemôže k nim nik prísť. EVA KUŠÍKOVÁ to dnes považuje za jednu z najťažších zmien.
"Rodinu pri lôžku nikto nenahradí," hovorí skúsená anestéziologička, ktorá vedie oddelenie JIS v banskobystrickej fakultnej nemocnici a bola na piatich zahraničných misiách Lekárov bez hraníc.
V rozhovore hovorí, ako zmenila pandémia vzťah s pacientmi, kde sa dá inšpirovať skúsenosťami z vojnových zón, čo je hlavný problém s ventilátormi na Slovensku, ale aj o úsmevnejších starostiach s mejkapom či fúzmi.
"Katastrofický scenár, že zostávame s holými rukami zoči-voči ľuďom zomierajúcim na chodbách, sa nenaplnil a dúfam, že sa ani nenaplní. Ďakujem všetkým, ktorí k tomu svojou troškou prispeli," vraví.
Eva Kušíková. (zdroj: archív E. Kušíkovej)Ako pandémia zmenila vašu komunikáciu a vzťah s pacientmi?
U pacientov, ktorí sú pri vedomí, sa zmenilo mnohé. V prvom rade nás vidia stále a iba v chirurgickej maske. Keď k pacientovi prvýkrát prídem, dám si ju na dve sekundy dolu, aby som mu ukázala, ako vyzerám.
V komunikácii je veľmi dôležité, že z toho druhého vidím viac než len oči. Mimika, ktorá je veľmi dôležitá pre komunikáciu, zrazu nie je.
Stále okolo pacienta chodia ľudia, ktorým poriadne nevidí do tváre. Už rúško urobí veľa. A ak je niekto podozrivý na Covid-19, sme oblečení do overalu, máme okuliare aj štít. To je pre človeka, samozrejme, strašidelné.
Len čo sme v tomto celom oblečení, mali by sme mať na sebe niekde viditeľne napísané meno, aby sme navzájom vedeli, s kým sa rozprávame či kto ide okolo nás. Čo už potom ten pacient?
Veľmi sa mi páčia vynaliezavé nápady zo zahraničia, kde si zdravotníci na overaly nalepili civilné fotky, aby pacienti videli, že za tým všetkým sa skrýva človek.
Kolegyňa z organizácie Lekári bez hraníc mi spomínala, že pri epidémii eboly do nemocnice chodili pracovať aj ľudia, ktorí sa z eboly vyliečili, lebo už mali protilátky a nemohli ju dostať znova.
Pre pacientov vraj bolo veľmi dôležité jednak vidieť niekoho, kto ebolu prekonal a žije, ako aj to, že sa o nich staral niekto, komu vidia do očí a vedia s ním normálne komunikovať. To je vec, ktorú nesmieme podceňovať.
Akú zmenu znášate mimoriadne ťažko?
Zákaz návštev pre epidémiu respiračných chorôb, ktorý býva pravidelne v zime na dva-tri týždne, u nás plynule prešiel do zákazu návštev pri koronavírusovej epidémii.
Pacientom, nielen pozitívnym na Covid-19 sa výrazne obmedzil kontakt s príbuznými. Nemôžeme k nim nikoho pustiť a to je veľmi náročné. Ak je niekto vážne chorý, po náročnej operácii, bojí sa, rodinu pri lôžku nikto nenahradí.
Aj zo zápiskov kolegov z iných krajín vidíme, že je pre nich veľmi ťažké vidieť, že pacienti zomierajú sami, bez prítomnosti rodiny.
Máte množstvo skúseností ako členka tímu Lekárov bez hraníc z vojnových zón. Je niečo, v čom je to dnes u nás podobné?
S kamarátmi, zahraničnými spolupracovníkmi Lekárov bez hraníc sme rýchlo identifikovali, v čom je to iné ako bežná misia. Nemôžeme sa z nej vrátiť domov.
Nie je tam únik, myšlienka, že sa to skončí v konkrétny deň, lebo na vtedy mám objednanú letenku. Keby som to nevydržala, môže sa to skončiť aj skôr. Keď prídem domov, mama mi uvarí obľúbené jedlo a viem, že veci sa vrátia do normálu vtedy a vtedy.
Zrazu sme sa ocitli v pozícii domácich spolupracovníkov Lekárov bez hraníc. Ja z tej vojnovej zóny odídem, či už z Afganistanu, alebo Iraku, ale oni tam zostávajú a sú stále vystavení situácii, kde štát nefunguje alebo funguje málo. Stále sú niečím ohrození a nejako si s tým musia poradiť.
Tým viac teraz oceňujem, ako dokážu byť stále usmiati, koľkokrát sa aj o nás zvládnu starať. Dokážu si udržať energiu, že idú niečo robiť a vybudovať krajinu.
Tam by som videla paralelu. Teraz si musíme zobrať príklad z týchto ľudí a povedať si, že máme šancu na Slovensku budovať zmenu zdola.
Ako to myslíte?
