Viac než desať rokov je najsilnejším slovenským šachistom, jeho knihy o šachu aj kritickom myslení sú veľmi populárne. Seriálom a filmom o šachu sa však vyhýba.
JÁN MARKOŠ v rozhovore hovorí, v čom je šachová realita iná od seriálu Dámsky gambit, prečo sa človek nenaučí geniálne hrať šach sám vo väzení alebo v sirotinci aj či existujú v šachu zázračné drogy.
V súčasnosti sa šach dostal k masám cez seriál o geniálnej šachistke Dámsky gambit na Netflixe. Do akej miery zodpovedá zobrazenie šachového prostredia a šachistov v ňom realite?
Tento seriál som v celistvosti nevidel, ale myslím, že jeho tvorcovia urobili kus dobrej práce, aby figúrky, hodinky, nástenné šachovnice a vôbec celá atmosféra zodpovedali realite spred pol storočia.
Dokonca aj to, čo sa deje na šachovnici, sú reálne partie, ktoré hrali iní ľudia. Kombinácie, ktoré sa tam hrajú, dávajú zmysel. Pozície vyberal šachista Garri Kasparov, aby boli čo najdôveryhodnejšie.
Ale existujú minimálne tri veľké rozdiely, ktoré treba zdôrazniť.
Mužov na šachovnici ničila. Skutočná zázračná hráčka bola Maďarka Čítajte Aké?
Prvým je mýtus o zázračnej genialite. Dievča, ktoré pochádza zo znevýhodneného prostredia zo sirotinca stretne človeka, ktorý trochu hráva šach a zrazu sa jej na strope začnú zjavovať šachové figúrky. Ona je tým unesená a hneď hrá fantasticky.
Je to podobný nezmysel ako to, že sa v Zweigovej Šachovej novele väzeň hraním sám so sebou s figúrkami z chleba stal najsilnejším šachistom na svete.
A je to podobný nezmysel ako predstava, že by sa niekto stal najrýchlejším bežcom na sto metrov tým, že by behal po väzenskom dvore hore-dolu.
