BRATISLAVA. Niektorí už celé mesiace nevideli svojich blízkych. Majú pocit, že v práci sú v jednom kuse. Aj keď sa vrátia domov, nedokážu oddychovať ako predtým.
Zoči-voči pacientom, ktorí pred ich očami v doteraz nevídanom množstve za niekoľko dní zomierajú, cítia bezradnosť. A nevedia im pomôcť.
Obete z prvej línie: Nevedeli si predstaviť, že by prestali pomáhať Čítajte Napriek tomu tvrdia, že zažívajú spolu s kolegami dosiaľ nepoznanú spolupatričnosť a obetavosť, ktorá sa podľa nich v posledných rokoch zo Slovenska vytrácala.
Hoci denne robia všetko preto, aby zachránili životy, nepovažujú sa za hrdinov. Označujú tak ľudí s inými profesiami. Najčastejšie spomínajú predavačky v supermarketoch.
Denník SME sa rozprával so siedmimi lekármi a sestrami z covidových oddelení nemocníc z rôznych kútov Slovenska. Hovorili o tom, ako prežívajú koronakrízu v prvej línii. Čo ich teší a čo desí. Ako sa cítia a ako vnímajú svet okolo seba.
Čakanie na Vianoce, ktoré neprichádzajú
„Pochádzam z Nových Zámkov. Doma som nebol od novembra. Mama má ešte stále ozdobený vianočný stromček a čaká, kedy s manželkou a deťmi prídeme na Vianoce,“ hovorí lekár Tomáš Korbela z oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM) vo Fakultnej nemocnici v Žiline.
