Príjemný víkend. Posledný československý prezident, disident komunistického režimu a líder Nežnej revolúcie Václav Havel zomrel presne pred desiatimi rokmi 18. decembra 2011. Kolega Peter Getting pripomína jeho vzťah so Slovenskom a kolega Petr Šabata pripomína aj Havlovu „najosudovejšiu chybu“. Psychiater Matúš Virčík predpokladá, že budúcimi liekmi na depresiu budú psychedeliká a dizajnérka Anna Marešová spomína, ako na vysokej škole obhajovala diplomovú prácu – vibrátor, vibračné vajíčko a venušine guľôčky.
Lišiak: Pomáha relaxovať, cibriť si vedomosti a udržiavať mozog v primeranej kondícii. Ak si počas víkendu kúpite tlačené vydanie denníka SME, nájdete v ňom vložený krížovkársky časopis Lišiak.
Václav Havel si myslel, že Slováci nechceli žiť s Čechmi, chybu si priznal

„Keby Slováci naozaj chceli žiť s Čechmi v jednom štáte, museli by sa proti rozdeleniu vzbúriť. Nemyslím nejakým povstaním, ale aspoň v podobe nejakej petície. Nič také nebolo,“ povedal Václav Havel v knihe rozhovorov Prosím stručne v roku 2006.
Na chybu ho listom upozornili pamätníčky dní, keď Vladimír Mečiar a Václav Klaus delili spoločnú československú republiku. „Nadobudla som dojem, že nemal dostatočné informácie o tom, že na Slovensku bolo toľko ľudí, ktorí v tých rokoch bojovali za demokraciu. Z jeho strany bola snaha udržať demokratické Československo a toto možno bola jeho reakcia na to, že sa to nepodarilo. Potreboval to nejako v sebe spracovať,“ hodnotí Havlove vety jedna z autoriek listu Eva Kováčová.
Aj Slovensko má však k Havlovi rozpačitý postoj. „Bez ohľadu na svoje zásluhy alebo nedostatky nezapadá do naratívu, na ktorom mala byť založená samostatná Slovenská republika. Predstavuje spomienku, ktorá je z tohto hľadiska čiastočne neuchopiteľná a čiastočne nestráviteľná. Preto býva z oficiálneho povedomia vytesňovaná,“ hodnotí politológ Tomáš Zálešák. A dodáva, že Havel symbolizuje aj revolúciu roku 1989. Jeho zapieranie mnohými slovenskými politikmi preto naznačuje aj zapieranie významu Novembra 1989.
Chybu z knihy Prosím stručne si Havel priznal. Hneď na druhý deň na výzvu odpísal: „Vážené dámy. Veľmi ma mrzí, že som zabudol na to, o čom píšete, a preto som sa toho nedotkol vo svojej knihe. Ďakujem vám za pripomienku a ak budem mať príležitosť príslušnú pasáž opraviť v ďalších vydaniach či v zahraničnom preklade, rád to urobím.“
O nádeji, samovrahoch, mukách zlyhania a o tom, čo z Havlových textov čítať najskôr

Keď Václav Havel presne pred desiatimi rokmi zomrel, bola nedeľa a do Vianoc zostával necelý týždeň. „Ako sa v rozprávkach halí kráľovstvo do čierneho súkna, to isté sa stalo Prahe,“ spomína novinár Petr Šabata, ktorý bol vtedy šéfredaktorom pražských Hospodárskych novín.
„Čakalo sa na piatkový pohreb. Čakalo sa v ustrnutí, Praha sa vykoľajila. Ľudia si dodnes pamätajú, kde ich správa o Havlovej smrti zastihla. Ďalšie dni prežili v metropole (inde nebol zážitok taký hlboký) ako vo sne.“
Po Havlovi – politikovi, disidentovi, dramatikovi zostalo množstvo myšlienok a textov. Kolega Šabata odporúča Havlovským nováčikom, aby si ako prvý prečítali Diaľkový výsluch.
„Práve odtiaľto je Havlova hojne citovaná veta: ‚Nádej nie je to presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.‘ Ale je to veta vytrhnutá z dlhšej úvahy, ktorá stojí za čítanie celá,“ píše Šabata, dodáva kontext a pokračuje aj úvahou o samovrahoch, ktorí podľa Havla kladú v istom zmysle cenu života veľmi vysoko, zdá sa im, že život je príliš vážna vec, než aby smel byť znehodnocovaný tým, že sa bude žiť zbytočne.
A potom prejde aj k práve vydanej knihe Niekam som to ukryl. Vznikla na základe textu z jesene 1977, ktorý Havel ukryl pred Štátnou bezpečnosťou a doteraz ho nikto nevedel nájsť.
Psychiater: Ľudia chcú na depresiu brať CBD, je za tým len marketing, nie štúdie

"Psychedeliká majú potenciál zmeniť pohľad psychiatrie, skúmajú sa a výsledky sú veľmi povzbudivé. Zatiaľ to však nie sú oficiálne lieky, aspoň nie väčšina," hovorí psychiater Matúš Virčík o látkach ako meskalín, psylocibín, esketamín.
Predpokladá sa, že psychedeliká budú budúce lieky na depresiu a iné psychické poruchy. Na ich ďalší výskum však treba ešte päť až desať rokov. Aj dnes sa pritom depresia podľa Virčíka na Slovensku lieči najmodernejšími liekmi. Pacienti však aj podľa jeho skúseností prichádzajú po odbornú pomoc neskoro.
"Pýtajú sa ma, ako sa to mohlo stať, snažia sa prísť na daný moment, ale nerozumejú, že to nebol moment, ale spôsob života, aký viedli. Depresia nevznikne zo dňa na deň. Sú tam včasné varovné príznaky," opisuje psychiater.
A vysvetľuje aj to, aký je vzťah medzi depresiou a pokusmi o samovraždu. „Nie je to tak, že každý, kto má depresiu, sa chce zabiť. Áno, štúdie hovoria, že je výrazne vyššie riziko samovraždy u pacienta s depresiou ako u zdravého človeka. No to porovnávame so zdravými ľuďmi.“
S bombardovaním sa naučíte žiť, ticho po ňom bolo desivé, spomína zdravotná sestra na Afganistan

Keď Taliban v lete postupne dobýjal stále väčšiu časť Afganistanu, zdravotná sestra Katarína Madejová pracovala v nemocnici v meste Laškargáh. Bola to už jej tretia misia s organizáciou Lekári bez hraníc.
Cestou do práce vídala deti hrajúce sa na uliciach, otvorené boli aj bazáre a obchody. Ale keď sa začalo bojovať o Laškargáh, zdravotníci uviazli na ubytovni – niekoľko minút od nemocnice.
„Zrazu nám bolo povedané, že do desiatich minút odchádzame. Vzala som si všetko, čo som mala poruke a nasadli sme do auta." Na cestu Madejová nikdy nezabudne. Namiesto detí boli v uliciach zrazu ostreľovači a bolo úplne jedno, na ktorej strane konfliktu stáli. "Šofér v jednom momente prudko dupol na plyn a vtedy som sa naozaj veľmi, veľmi bála."
Madejová mala v Afganistane stráviť deväť mesiacov, Lekári bez hraníc však celý lekársky tím vymenili už po troch. Nikto sa nepýtal preč, ale zdravotníci boli mimoriadne vyčerpaní. Boje strávili sčasti v bunkri - nemocničnej pivnici s hrubými betónovými stenami, tvrdými matracmi a kopou prachu.
"V prípade, že sa niečo stalo, nahrnula sa tam celá nemocnica aj s pacientmi a ich príbuznými. Pivnica bola otvorená pre každého, kto si chcel oddýchnuť alebo sa ukryť," spomína Madejová.
Dizajnérka Anna Marešová: Aj dnes sa ešte stane, že muži žiarlia na vibrátor

„Všetci boli ticho. Všetci sa hanbili,“ spomína dizajnérka Anna Marešová, ako obhajovala svoju diplomovú prácu – súpravu sexuálnych pomôcok.
„Rok predtým som zažila komisiu, ktorej som predstavovala veternú elektráreň. V komisii sa spustila obrovská debata medzi technikmi a architektmi, či to môže fungovať, alebo nie. Ale vibrátor pre ženy? Architekt mi asi nepovie, že to nefunguje. Takže bolo také ticho, že by ste počuli špendlík spadnúť.“
Za vibrátor, vibračné vajíčko a venušine guľôčky, ktoré navrhla, získala Národnú cenu za študentský dizajn 2011. Ale o ich výrobu musela zviesť boj s českými fabrikami a keď sa aj skutočne vyrábať začali, Marešovej na istý čas zakázali vstup do fabriky.
Pohľad do dejín: Sexuálna revolúcia k nám prišla už v päťdesiatych rokoch

„Všetci by sme radi verili tomu, že prostitúcia vyzerala ako vo filmoch, že to bola elegantná burleska, s luxusným nádychom, izby mali pekné tapety a obliečky, ale realita bola iná,“ hovorí o idealizovanej predstave prvorepublikovej prostitúcie historička Denisa Nešťáková, zostavovateľka novej knihy Moc sexu – sex a sexualita v moderných dejinách Slovenska.
Recept na víkend

Vianoce ešte nie sú úplne za dverami, ale premyslieť recepty, nakúpiť suroviny, rozplánovať pečenie, na to nie je nikdy priskoro. My vám k tomu ponúkame desať tradičných receptov na vianočné pečivo.
Kvíz na víkend

Ako pozorne ste sledovali udalosti posledného týždňa? Otestujte sa v našom kvíze.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Chcete pravidelne dostávať Víkendový výber e-mailom? Prihláste sa na odber jedným klikom.

Beata
Balogová
