Krásny víkend! Ponúkame vám rozsiahlu reportáž so svedectvami o tom, ako v slovenských nemocniciach priväzujú deti k postieľkam, reportáž o fotografovi Marcelovi Rebrovi, ktorý sa už viac ráz vrátil na Sibír stráviť čas s kočovným kmeňom pastierov sobov, rozhovor s prvým Slovákom, ktorý zdolal Everest, ktorý vymenil horolezectvo za vrcholový manažment, aby napokon aj ten vymenil za koučing, príbeh Keňanky Sheby Juliet, ktorá na Slovensku našla svoj domov a organizuje medzikultúrne stretnutia a mnoho ďalšieho zaujímavého čítania.
Priväzujú im ruky, ich plač hodiny nikto netíši. Deti bez rodičov v nemocniciach trpia
Ilustračné foto. (zdroj: Adobe Stock)V decembri minulého roka hospitalizovali polročného syna Márie Kulískovej s akútnou laryngitídou na detskej klinike nemocnice v Lučenci. Ju ako sprevádzajúcu osobu prijali na oddelenie spolu s ním.
Po príchode okrem iného podpísala dokument, v ktorom sa zaviazala, že nebude venovať pozornosť iným pacientom než svojmu synovi. Vtedy ešte netušila, čo ju čaká v spoločnej izbe s dvojročnou detskou pacientkou, ktorá bola hospitalizovaná bez rodičov.
„V ruke mala zavedenú kanylu a neustále jej tiekla infúzia. S výnimkou jedla bola celý čas pripútaná oboma rukami k postieľke a často plakala. Keď sa, najmä v noci, pokúšala zmeniť polohu, nemohla, pretože jej v tom bránili priviazané ruky. Vždy, keď to skúsila, zobudila sa," opisuje situáciu Kulísková.
Podľa zistení denníka SME nie sú takéto prípady v slovenských nemocniciach ojedinelé. Redakcia získala výpovede ďalších rodičov, ktorí majú s fixáciou detí priamu skúsenosť alebo boli v nemocnici svedkami nepríjemného správania sa personálu k deťom.
Slovenský fotograf putoval s kočovnými pastiermi sobov na Sibíri. Do desiatich rokov môžu vyhynúť
Nenci očami dokumentárneho fotografa Marcela Rebra (zdroj: Marcel Rebro)Keď slovenský dokumentárny fotograf Marcel Rebro počul príbehy o kočovných pastieroch sobov na Sibíri, rozhodol sa, že ich nájde, navštívi a zveční ich život. Prvýkrát sa mu to podarilo pred štyrmi rokmi, odvtedy sa za nimi vracia.
Začiatky jeho pobytu na Sibíri boli rozpačité, pastieri však rýchlo zistili, že Rebro v tundre prežiť dokáže. Dnes je z neho „biely nenec“, asi jediný svojho druhu.
Pri ostatnej návšteve v januári roku 2022 sa pokúsil zrátať pravých kočovných pastierov sobov. V brigádach, ktoré pozná, ich môže byť vraj okolo dvesto. Čo je v iných oblastiach nehostinného ruského severu, to netuší.
V skupine, ktorú Rebro navštívil už trikrát za posledné štyri roky, je dvanásť brigád. Každá z nich sa stará o svoje stádo skrotených sobov, je ich v priemere tristo. Popri tom sa každá brigáda stará aj o veľké stádo, asi 3500 kusov sobov, ktoré putuje s nimi. Brigády väčšinou pozostávajú zo štyroch stanov - rodín. Z dvanástich dnes ostalo šesť.
Podľa Rebra je možné, že o desať rokov už tradičného Nenca nenájdeme, možno len na jeho fotografiách. Keď sa za brigádou vracal v januári, aby s nimi prešiel časť cesty na zimné pastviny, kamarát Kolja ho vítal slovami: „Vitaj späť v 19. storočí.“
Bol prvým Slovákom na Evereste, dnes koučuje top manažérov na myjavských kopaniciach
Zoltán Demján. (zdroj: Pavol Barabáš/Archív Z.D)Zoltán Demján bol jedným z najúspešnejších slovenských horolezcov. Spolu s Jozefom Psotkom boli v roku 1984 prví Slováci, ktorí zdolali Everest. Psotka však pri zostupe zahynul.
Keď o šesť rokov neskôr ležal doráňaný pod stromami neďaleko Yosemitského národného parku po tom, čo dvadsať metrov padal zo strmej skalnej steny, rozhodol sa, že s horolezectvom skončí. Mal 36 rokov.
„Mňa priťahovalo na lezení to, že som mohol zažiť neuveriteľné veci, spoznať sám seba v nedotknutej prírode, mohol som sa rozvíjať. Nedotknutá príroda funguje v súlade s univerzálne platnými princípmi a je v geniálnej rovnováhe,“ vysvetľuje Demján.
Podľa vlastných slov má dar odísť v tom správnom momente. Pred ôsmimi rokmi sa presťahoval z Bratislavy na myjavské kopanice. Sem za ním chodia všetci jeho klienti, zväčša vysokopostavení manažéri. Ako kouč ich inšpiruje pri hľadaní rovnováhy v živote.
„V minulosti bolo chodiť ku koučovi podobné, ako chodiť k terapeutovi. Veľmi sa s tým ľudia nechválili. Dnes je to iné, ľudia o tom otvorene hovoria. Keď má človek problém, natrafí na nejaký podcast či článok a prirodzene sa dopracuje k potrebe vyhľadať odborníka. Je to lepšie, ako keď sa radíte s rodinou a priateľmi,“ myslí si.
Z Kene cez Južný Sudán až do Žiliny. Učiteľka Sheba Juliet je živou knihou
Sheba Juliet. (zdroj: Branislav Koscelnik)Už dvanásť rokov žije Afričanka Sheba Juliet na striedačku v Strečne a v Žiline, kde pôsobí na univerzite. Robí si doktorát a vedie aj kurzy pre seniorov.
Vyrastala v Keni, na hlave nosila džbány s vodou a snívala o tom, že sa stane učiteľkou. Z krajiny ju vyhnali nepokoje. V Južnom Sudáne potom učila miestnych v školách, postavených dobrovoľníkmi. Neraz sa bála o život.
„Bolo bežné, že študenti boli ozbrojení a pri bitkách sa často strhla prestrelka. Nikdy som sa nebála, že by ma niekto cielene zastrelil. Mala som však strach, že ku mne guľka zablúdi, keď sa budú biť medzi sebou,“ hovorí Sheba, ktorá si však dobre uvedomovala, že sú to ľudia, ktorí boli roky sužovaní vojnou.
Okrem životnej lekcie jej Južný Sudán ponúkol iný pohľad na vlastný život. „Z Kene som odchádzala s pocitom, že nemám budúcnosť. Keď ma zabijú, tak ma zabijú. Nič som neplánovala. Akonáhle som prišla do Sudánu, videla som tú naozajstnú chudobu, ľudské nešťastie. Nemali vodu, jedlo, krajina bola rozbitá. Povedala som si: Sheba, čo sa tu správaš ako chudáčik, pozri sa na týchto ľudí!“
Bývala v slovenskej rodine v Strečne. Ako sama hovorí, aj keď to nie je jej pokrvná rodina, patrí k nim. Mamu svojej kamarátky volá „babička“. Keď sa vracia z bytu v Žiline, kde učí odbornú angličtinu na dopravnej fakulte, alebo keď príde z návštevy Kene, hovorí, že ide domov.
„Moja stará mama z Kene ma naučila všetko, čo vedela. Moja babička zo Slovenska mi dala druhý život, prijala ma takú, aká som,“ hovorí vďačne.
Nórka pátrala po starej mame zo Slovenska: Zistila, že bola prostitútkou, ktorú zabili fašisti
Nina Grünfeld, filmová dokumentaristka a spisovateľka. (zdroj: Lilian Julsvik)Bola večne na úteku pred autoritami. Raz ju podozrievali zo špionáže, inokedy obviňovali z ohrozenia verejného zdravia. Životom sa predierala ako prostitútka. Jej dramatický osud zavŕšila druhá svetová vojna. Preto, že bola Židovka, ju zavraždili v nemeckom koncentračnom tábore Ravensbrück.
Fridinu životnú niť rozpletá jej vnučka Nina Grünfeld, dnes 55-ročná úspešná nórska dokumentaristka a spisovateľka, v knihe Frida – Vojna mojej slovenskej starej mamy. Rozpráva v nej o strate, hľadaní aj o zverstvách nacistického Nemecka, pričom všetky čriepky skladala dlhé roky.
„Keď som do Izraela prišla, veľmi rýchlo nám povedali, že zrejme moju starú mamu našli, čím som si nebola vôbec istá, lebo ak by to bola moja stará mama, môjho otca musela porodiť asi v trinástich rokoch. Prišli však s nejakými vysvetleniami a našli aj ľudí, ktorí by do tohto príbehu sedeli. Tvrdili, že sa v Taliansku vydala za doktora a môj otec bol nadšený, že možno napokon nepochádza zo „spodiny“. Ale po ďalších odhaleniach v bratislavskom archíve bolo jasné, že išlo len o naše a ich zbožné prianie. Najzaujímavejšie na tom celom je, ako my, ľudské bytosti, chceme nájsť odpovede a pritom túžime po šťastných koncoch,“ hovorí v rozhovore Grünfeld.
Často sa vraj seba samej seba pýta, prečo je posadnutá týmito témami a prečo s nimi strávila toľko rokov.
„Myslím si, že to má čosi spoločné s potrebou vyliečenia a pocitom, že za tým konečne dám bodku. Môj otec bol traumatizovaný vojnou a ja som sa ho snažila týmto spôsobom vyliečiť. Dokonca som sa takto snažila zachrániť aj svoju starú mamu, hoci to nie je možné. Mentálne som sa však o to pokúšala – oslobodiť ju od toho náročného života, ktorý mala. Bola jednou zo šiestich miliónov Židov, ktorú by nik okrem nás nepoznal. Takto o nej bude vedieť veľa ľudí,“ uzatvára.
Pohľad do histórie: Peruánci nastokávali chrbtice na paličky
Domorodí obyvatelia Peru pred 500 rokmi napichávali stavce na paličky. Vedci zisťovali, aký bol význam zvláštneho zvyku. (zdroj: Bongers et al., Antiquity, 2022/C. O'Shea)V údolí Chincha v dnešnom Peru žili pred päťsto rokmi príslušníci kultúry Chincha. Ich malé kráľovstvo zažívalo rozkvet od 11. do konca 15. storočia, keď sa stalo súčasťou Inkskej ríše. V kráľovstve žili farmári, tkáči, obchodníci či rybári.
Príslušníci kultúry, ktorých potomkovia žijú v údolí dodnes, si uctievali svojich predkov a posmrtný život bol pre nich posvätný. Mŕtvych mumifikovali a vystavovali v otvorených hrobkách prezývaných chullpas, ktoré pozostalí často navštevovali.
V týchto hrobkách, ktoré sa v rôznom stave zachovali až dodnes, objavili vedci nezvyčajný výjav - stavce napichané na paličkách. Dokopy ich našli 192, zväčša patrili dospelým, ale našli aj chrbtice detí. Na jednej paličke bola k chrbtici nastoknutá aj lebka.
Ľudia, ktorým stavce a lebka patrili, umreli medzi rokmi 1520 až 1550. Z veku trstín vedci odhadli, že na paličky ich nastokli medzi rokmi 1550 až 1590. Tieto obdobia sa nápadne prekrývajú s príchodom španielskych kolonizátorov do Peru v roku 1532. Vedci zistili, že rituál nastokávania stavcov a kolonizácia spolu súviseli.
Víkendový recept
Citrónový chlebík. (zdroj: Isifa)Svieže rezy, bábovka, cheesecake aj citrónový chlebík. Ponúkame vám recepty na rýchle, chutné a šťavnaté citrónové koláče a zákusky.
Víkendový kvíz
Spravodajský kvíz denníka SME. (zdroj: SME)Ako pozorne ste sledovali udalosti posledného týždňa? Otestujte sa v našom kvíze.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
