Príjemný víkend! Prečo oscarový režisér Jan Svěrák už nevidí zmysel v nakrúcaní filmov a radšej sa venuje včelám, aj to sa dočítate v rozhovore pre SME. Divadelníčka Viera Dubačová zas opísala, ako znejú sirény na druhej strane hraníc aj ako si poplakala so sirotami, keď sa pri poplachu skrývali v úkryte. Pomáha totiž priamo na Ukrajine. Spisovateľ Michal Hvorecký vysvetľuje, aký odveký zápas prebieha v duši ruského národa. A dočítate sa aj o filme Svedkovia Putinovi, ktorý zobrazuje ruského prezidenta na začiatku jeho politického vzostupu.
Jan Svěrák o pýche a komplexoch: Šiel som sa pretrhnúť za pochvalu
Český režisér Jan Svěrák. (zdroj: PROFIMEDIA)Držiteľ Oscara a autor najväčších českých hitov pri práci veľa rokov trpel. Ničila ho túžba byť najlepším a plniť očakávania, výrazne to pocítilo aj jeho telo.
„Uvedomil som si, že som typ človeka, ktorý pracuje za pochvalu. Ktorý sa pretrhne, aby bol pochválený. Aj keď sú jeho energetické zdroje obmedzené, vydá zo seba všetko, aby to dokázal,“ hovorí Jan Svěrák. Hoci je čerstvo v kinách jeho nový film Betlehemské svetlo, filmovaniu sa už vyhýba.
„Do filmov som dával obrovskú energiu. Pritom ma to vychyľovalo z rovnováhy. Bol som v neustálom napätí, z čoho ma postupne začal bolieť chrbát a po nekonečnom hrbení sa pri počítači aj krčná chrbtica,“ hovorí.
„Takže som si jedného dňa povedal: čo keby som sa toho zbavil? Odstrihol sa od túžby po úspechu, po snahe byť najlepší a chuti víťaziť? Aké by to bolo? Rozhodol som sa, že už nechcem nič dosahovať a rok a pol som sa o nič nepokúsil,“ pokračuje.
Ako sám hovorí, dostal sa do meditatívneho stavu, začal vnímať veci okolo seba. Rodinu, deti, vnúčatá. „Začal som pátrať po zmysle. Sme tu len dočasne a to, čo tu žijeme, je vzrušujúci dar.“
Vraj už túži „len žiť“. „To znamená všímať si veci, ktoré sú okolo nás a v nás. Vnímať to, čo sa nás bezprostredne dotýka: aký vzduch dýchame, aké je vonku svetlo, aké sú vedľa nás rastliny, kto to oproti mne sedí v miestnosti a či sa mi dokáže pozerať priamo do očí. Len žiť znamená pre mňa vnímať skutočnosť vo svojej nahote. Zážitok z takéhoto vnemu je silnejší aj zdravší ako čokoľvek ostatné, pretože na to je naše telo po tisícročia budované. Hovorí sa tomu umenie žiť v prítomnosti.“
Viera Dubačová pomáha matkám a deťom na Ukrajine: Na tejto strane hraníc znejú sirény inak
Divadelníčka a aktivistka Viera Dubačová. (zdroj: TASR)Divadelníčka a aktivistka Viera Dubačová rozpráva o babičke, ktorá celý život prežila vo svojom dome, a teraz jej ho so zemou zrovnali ruské vojská. O matke, ktorá svojho malého syna poslala do bezpečia na Slovensko a ona zostala na Ukrajine s druhým dospelým synom - keby ho vzali do bojov, možno ho už nikdy neuvidí.
Zažila aj svoj prvý letecký poplach. "Keď som so sirotami z Kyjeva prečkávala poplach, plakala som, no tu človek nemôže padnúť dole," hovorí.
Dubačová pomáha v pohraničnej oblasti v Zakarpatskej Ukrajine v okrese Rachiv. Tam smeruje množstvo ľudí, ktorí sa síce potrebujú dostať z ostreľovaných oblastí, no svoju vlasť opustiť nechcú.
"Pomoc pochopiteľne smeruje aj ďalej na front a do vojnových oblastí. Samozrejmosťou je aj pomoc na hraniciach, no toto je sivá zóna, ktorá je v konfliktoch často prehliadaná," vysvetľuje.
„Je tu pomerne veľa ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť opustiť Ukrajinu, pretože sú bez prostriedkov, nemajú nikoho, kto by im v zahraničí pomohol a podobne. Ale je tu veľká skupina žien a matiek, ktoré vravia, že ich muži bojujú a ony ich nechcú opustiť. Cítia ako povinnosť zostať na tejto strane hraníc,“ pokračuje.
Samostatnú kapitolu tvoria starší ľudia. Tí si sotva vedia predstaviť, že by mohli dožiť niekde inde ako v krajine, kde prežili celý život. „Zo svojich domovov odchádzajú naozaj až vtedy, keď ich vyduria bomby,“ hovorí Dubačová.
Hvorecký: Rusi Bibliu nečítajú, no Putinov strážny anjel je fanatik, čo posväcuje rakety
Michal Hvorecký. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Násilie je veľkou témou ruskej literatúry a kultúry vôbec. A tiež moc, ovládanie jednotlivca, manipulácia. S takými dejinami niet divu, hovorí v rozhovore pre SME spisovateľ Michal Hvorecký.
„Dostojevskij často uvažuje nad tým, ako človek dokáže naplniť svoj život v nespravodlivej spoločnosti: či mu na to stačí slobodná vôľa, alebo sa nevyhnutne musí uchýliť k násiliu. Či páchať zlo na sebe alebo na iných. A či je vinník alebo obeť. Hrdinovia Besov vnímajú násilie priam metafyzicky, dokonca absurdne podpália tretinu dediny. Nepáči sa im despotizmus, ale sami sa stávajú teroristami, zmietaní medzi hrôzou aj obdivom k moci, cirkvi aj Západu,“ zamýšľa sa Hvorecký.
Vymedzovanie sa voči Západu patrí podľa neho ku kľúčovým konfliktom ruskej mysle aj literatúry. „U Tolstého nakoniec zložité rozpory vyústili do zdanlivo jednoduchej odpovede – riešenie sa volá mier.“
Putin je podľa neho prototyp tyrana, akému písal listy už Platón. Zároveň je shakespearovsky osamelý, zatrpknutý starý kráľ, žije v pevnosti, chorľavie, stratil kontakt s ríšou.
„Blúzni, hromadí sa v ňom zlo, do ktorého vťahuje ostatných, oponentov väzní alebo popravuje. Ak má zomrieť on, tak nech zomrú všetci spolu s ním. Claudius, Jago, Macbeth, Richard III. Nevie statočne prijať, že koniec je blízko. Posadnutosť mocou a peniazmi ho odtrhla od reality,“ myslí si Hvorecký.
„Jeho prejavy a články o Ukrajine sú nehorázne lži a bludy bez historického a racionálneho základu. Opakuje ich tak dlho, že im možno sám uveril.“
Vedela, že Rusi sú otrávený národ. Gellhornová videla väčšinu vojen 20. storočia
Martha Gellhornová. Novinárka a spisovateľka, zakladateľka modernej vojnovej žurnalistiky. (zdroj: SITA)Práca Marty Gellhornovej nie je na Slovensku príliš známa a väčšinou sa o nej hovorí len ako o tretej manželke Ernesta Hemingwaya. Že to bola vynikajúca vojnová reportérka aj výborná spisovateľka, sa už vie pomenej.
Zmeniť by to mohla kniha Päť výletov do pekla, ktorá onedlho po prvý raz vyjde v slovenskom preklade. V knihe opísala päť pracovných ciest aj turistických návštev konfliktných krajín.
V roku 1971 navštívila Moskvu. Svoje postrehy veľmi kriticky a otvorene zhrnula do kapitoly Jeden pohľad na matičku Rus. Mnohé z nich platia dodnes.
„Mohla som povedať, že Rusi majú akoby zvláštny historický talent na utláčateľov i utláčaných. Že sa mi zdá, že odjakživa žili v permanentnej karanténe, izolovaní od zmien, ktoré sa diali vo vonkajšom svete, a tá karanténa otrávila celý národ tak, ako doživotie musí zdeformovať väzňa,“ napísala v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Samotnú Moskvu videla ako sivé a bezútešné miesto plné nepríjemných ľudí. „Nikdy som nevidela takých zachmúrených ľudí. Mohli ste mať dojem, že smiech je tu zakázaný dekrétom politbyra, a tí, ktorých pristihnú sa usmievať, dostanú pokutu dvadsaťpäť rubľov alebo dvadsať dní basy.“
Gellhornovej reportérska kariéra sa začala počas Španielskej občianskej vojny v roku 1936. Odvtedy ako spravodajkyňa išla všade, kde boj vojnový konflikt. Sledovala japonsko-čínsku vojnu, v Československu bola len pár mesiacov pred Mníchovskou dohodou z roku 1938, sledovala zimnú vojnu medzi Fínskom a Sovietskym zväzom a, samozrejme, druhú svetovú vojnu.
Okrem už spomínaného vylodenia v Normandii, kde bola jedinou ženskou reportérkou, patrila k prvým spravodajcom, ktorí na vlastné oči videli hrôzy v nacistických koncentračných táboroch. Pokrývala vojnu vo Vietname, arabsko-izraelské konflikty a ešte aj ako dôchodkyňa sa venovala občianskym vojnám v Strednej Amerike.
Posledným výjazdom bola pre ňu panamská invázia v roku 1989. V tom čase mala osemdesiat rokov a až v 90. rokoch, keď vojna zachvátila Balkán, priznala, že sa na pokrytie tohto konfliktu cíti pristará.
Akoby som si skočil po pivo. Ale až keď nebudem prezidentom, ľutoval sa Putin
Putin so svojou triednou učiteľkou vo filme Vitalija Manského Svedkovia Putinovi. (zdroj: FILMTOPIA)Lúčim sa s vami, dnes končím ako váš prezident, vravel Boris Jeľcin niekoľko minút pred koncom roka 1999. Ešte stihol odkázať, že nové voľby budú o tri mesiace a že dovtedy bude jeho zástupcom Vladimir Vladimirovič Putin - a Rusi už vypínali telky.
Utekali na námestia oslavovať príchod nového roka. Nebol čas analyzovať, čo sa práve stalo a čo to bude pre Rusko znamenať.
Jeden z tých, čo boli vtedy v strehu, bol režisér Vitalij Manskij. Práve nakrúcal film o Jeľcinovi. Jeho rozhodnutie abdikovať ho však neočakávane priblížilo k Putinovi, vďaka čomu sa mu podarilo nakrútiť exkluzívne zábery.
Najprv z nich zostrihal film, ktorý chcel Putin využiť na svoju prezentáciu. Politická situácia sa však prudko zmenila a Manskij bol vylúčený z jeho okruhu.
Vznikol tak film Svedkovia Putinovi. Pre vojnu na Ukrajine sa film vracia do slovenských kín.
Putin sa zdá byť vo filme iný človek, ako je dnes. Mal štyridsaťsedem rokov, mäkšie črty aj živší pohľad, vyzeral, že je nad vecou. Väčšina Manského otázok ho nezaskočila, prezentoval sa ako expert na právo, na ústavu, na medzinárodné vzťahy.
Vyrovnane odpovedal aj vtedy, keď si s ním režisér dovolil polemizovať.
Ubezpečoval ho, že do jeho filmárskej vízie nebude zasahovať. A ochotne súhlasil s tým, aby išli navštíviť jeho triednu učiteľku z Petrohradu, ktorá ho niekoľkokrát vybozkávala a vravela, ako sa oňho bojí.
Dobrý nápad, ukázať, že som stále dobrý chlapec, myslel si Putin.
Víkendový recept
Rýchly koláč s tvarohom a slivkovým lekvárom. (zdroj: Naničmama.sk | melisa)Vyskúšajte recepty na tradičné koláče. V hlavnej úlohe v nich účinkuje tvaroh.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
