Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísal ho Oliver Kostanjevec.
Speváčka KATARÍNA KOŠČOVÁ v kampani podporila Progresívne Slovensko. Zarazila ju vlna nenávisti, ktorá potom prišla. Ľudia jej aj jej deťom želali smrť.
„Nechcem to, čo tu bolo za ich niekoľkých vlád späť, a strašne sa bojím toho, čo by sa udialo, keby Smer vyhral. Jediná demokratická strana, ktorá má dlhodobo našliapnuté na to, že by Smer teoreticky mohla poraziť, je Progresívne Slovensko,“ odpovedá na otázku, prečo sa rozhodla zapojiť do kampane.
V rozhovore sa dočítate:
- o hejte, ktorý jej chodil v reakcii na podporu PS,
- či cíti na svojich koncertoch, že sa spoločnosť polarizuje,
- čo by povedala svojim fanúšikom, ktorých zamrzela jej podpora PS.
Prečo ste sa zapojili do kampane takýmto spôsobom?
Pôvodne som si povedala, že nepodporím oficiálne žiadnu stranu. Pri každých voľbách som povedala, koho budem voliť. Po posledných voľbách som však bola veľmi sklamaná a mala som pocit, že načo to riešiť, že môžem vyzvať k tomu, aby ľudia volili demokratické strany a tam by sa to mohlo skončiť.
Potom som si povedala, že sme z môjho pohľadu v takej situácii, že vyzerá, že Smer môže voľby na Slovensku vyhrať. Pre mňa to je veľmi nebezpečné. To, akým spôsobom komunikujú svoj program, akým spôsobom vystupujú, akým spôsobom sa šíri cez nich agresivita a akým spôsobom to legitimizujú.
Nechcem to, čo tu bolo za ich niekoľkých vlád späť, a strašne sa bojím toho, čo by sa udialo, keby Smer vyhral. Jediná demokratická strana, ktorá má dlhodobo našliapnuté na to, že by Smer teoreticky mohla poraziť, je Progresívne Slovensko.
Takže to bolo pragmatické?
U mňa to bolo veľmi pragmatické. Aj keď sa rozprávam s kamarátmi o tom, že prečo, tak som veľmi pragmatická, čo sa volieb týka.
Pri každých voľbách sa hovorí, že voľby nie sú manželstvo. Že ich treba vnímať ako MHD, ktorá nás dostane z jednej zastávky na druhú a postupnými krokmi sa môžeme dostať do cieľa. Ak sú vo vláde ľudia, ktorí budú plniť to, čo sľúbili, a budú plniť vôľu ľudí, ktorí im dali hlasy.
Napríklad si myslím, že demokratický volič je veľmi vyberavý a fajnový. Potom to vždy dopadne tak, že máme šesť demokratických strán na výber a majú ledva po päť percent.
Po tom, čo ste podporili PS v kampani, vám prišlo veľa hejtu a ľudia vám želali smrť. Ako si mám predstaviť tie reakcie? Nahrnuli sa k vám a náhodne písali takéto správy?
Počas covidu som sa odstrihla od facebooku. Potrebujeme ho na prácu, ale prestala som tam úplne chodiť a iba som zdieľala svoje príspevky z instagramu, kde mi je moja sociálna bublina omnoho bližšia.
Napísala som však status k podpore LGBTI+ komunity po tom, čo ich Milan Majerský (KDH) nazval pliagou a do toho som bola aj na diskusii Progresívneho Slovenska. Zrazu na mňa na facebooku vyskočila nejaká pani, ktorá ma zdieľala. Má deväťtisíc sledovateľov. Písala, že som zaplatená Progresívnym Slovenskom. Samozrejme, že to potom spájala napríklad s Georgeom Sorosom.
Dokáže ma uraziť, keď niekto napíše, že som niekým zaplatená, lebo som nikdy od PS nedostala ani cent. Myslím si, že ho nikdy nedostanem a ani ho nechcem.
Pre mňa je celkom fascinujúce, že ľudia z druhého brehu majú pocit, že môžu mať svoj pravoverný názor a že sa zaň môžu biť a postaviť nahlas, ale že my za náš názor musíme byť všetci nutne platení. Že ho nemôžeme mať bez toho, aby nás niekto neplatil.
Pozerala som si, čo to spustilo u nej. Zistila som, že tam bolo množstvo komentárov, nikto to nijako nereguloval a bol to jeden obrovský hejt na moju osobu. Vtedy to zdieľalo okolo 80 ľudí aj stránok, ktoré to ďalej generovali.
Pozrela som si aj zdieľané príspevky a hovorím si: Prepánajána, čo toto je? Tak som si urobila snímky obrazovky a urobila som z toho jeden status, že to je pani, ktorá šíri nenávisť po internete. Neviem si predstaviť, že by som to nijako neregulovala, keby ľudia spustili takýto hejt na ňu.
Samozrejme, udialo sa aj u mňa, že ľudia sa ma snažili brániť. Bohužiaľ, veľakrát si neuvedomujeme, že brániť sa rovnakým spôsobom je rovnako nízke. Keď tam niekto na ňu začal vyslovene nadávať, mazala som to. Asi sa mi nepodarilo úplne všetko, lebo v istom momente, keď už tam toho bolo veľmi veľa, som si povedala dosť a iba som to zablokovala.
Neviem, čo sa tam udialo dovtedy. Viem, že som premazávala veľmi vulgárne komentáre. Myslím, že ani to sa mi nepodarilo úplne. Ráno som vstala a bolo tam približne 670 komentárov. To už bol druhý status, kde som sa vyjadrila, že budem voliť PS.
V zásade mi šlo o ten hejt. Keď poviem, koho budem voliť a niekto mi povie, že bude voliť napríklad Smer alebo Republiku, neviem si predstaviť svet, kde by som začala tým ľuďom vulgárne nadávať. Kde by som im priala tragickú smrť ich detí. Kde by som im povedala, nech si zoženú povraz a nájdu si prvý strom.
Z toho, čo ste hovorili, mi vychádza, že vôbec nevieme diskutovať na obidvoch spektrách. Povedali ste, že aj pod vaším postom bol hejt.
Mám veľa veľmi blízkych kamarátov, ktorí sú silno konzervatívne nastavení. Sú to skvelí ľudia, mám ich strašne rada a vieme diskutovať o témach, v ktorých sa nezhodneme. Mám pocit, že si navzájom vieme obrusovať hrany tým, že slušne diskutujeme a že mi vedia slušne vysvetliť, ako niečo vnímajú.
“Idem do toho s tým, že určite stratím niektorých fanúšikov. Viem, že to je daň za to, že neviem byť ticho alebo nechcem byť ticho, ale mne to nedá.
„
Na facebooku sa však len stále niečím ohadzujeme. Sú to slovné dlažobné kocky. Budem zdieľať niečo z denníka SME alebo z Denníka N, oni mi zdieľajú Hlavné správy a Infovojnu a nikto to reálne nečíta. Je to taký čudný pingpong.
Veľmi mi však prekáža, akým spôsobom dokážu reagovať ľudia z demokratického spektra. Keď stojíme na strane demokracie alebo sme liberálni, akým spôsobom sa dokážu vyjadrovať ku konzervatívne nastaveným ľuďom, ako ich dokážu zosmiešňovať.
Kam chceme takto dôjsť? Niekto predsa musí urobiť prvý krok. Keď budeme nadávať ľuďom do katolibancov a do klérofašistov, navždy budeme deliť brehy a navždy tu budú pomyselné zákopy. Musíme sa vedieť spolu rozprávať. Podľa mňa nie je iná možnosť.
Predpokladám, že na vaše koncerty chodí asi pokojnejšie spektrum ľudí, ale cítite tam napríklad to, ako sa polarizuje spoločnosť?
Máme veľmi krásne publikum. Často spolu plačeme na koncertoch pri niektorých piesňach, smejeme sa spolu. Mám práve pocit, keď hovorím o tom, že sú témy, v ktorý sa možno nikdy nezhodneme, ale je hrozne veľa tém, v ktorých budeme mať prieniky stále, že to ľudí skôr povzbudzuje.
Stáva sa mi, že sa po koncertoch s ľuďmi objímame. Verím tomu, že nie úplne so všetkými sa stretneme vo všetkých témach. Keď však pochopíme, že skutočný vzájomný rešpekt funguje a že to môže otvárať dvere a že otvorené dvere potrebujeme my všetci, tak mám pocit, že to funguje aj na koncerte, keď sa o tom rozprávame.
V Piešťanoch si pamätám jednu situáciu. Máme pieseň, po ktorej vždy poviem, že som ju napísala, keď sa prvýkrát do parlamentu dostali fašisti. Môj manžel hovorí, že hádžem bomby do publika, že pozerám, kto ako zareaguje. Dve panie sa postavili a ostentatívne, ale úplne slušne odišli preč.
Stalo sa mi to aj v Bratislave, keď sme hrali v botanickej záhrade. Tam to bolo otvorené pre ľudí. Neprišli ľudia, ktorí si kúpili lístok a presne vedeli, na čo idú, ale prišiel tam hocikto. Keď som povedala to o fašistoch, jedna pani sa postavila a s dudraním ťahala manžela preč.
Slovo fašista už je tak širokospektrálne používané, že možno si to vztiahla na niečo, čo ste nemysleli. Lebo dnes už je podľa politikov každý fašista, už je liberálny fašista, novinársky fašista. Už je hocikto fašista.
Je to možné. Keď sme hrali na oslavách Slovenského národného povstania, tiež to boli ľudia, ktorí ma nepoznajú. Bolo ich tam plno a bol to krásny koncert. Keď som to spomenula, pani vykríkla z publika, že fašisti sú vo vláde.
Povedala som, že si myslím, že v súčasnej vláde fašisti nie sú a že zatiaľ sme ešte fašistov vo vláde nemali, ale že v parlamente máme. Nebola som si úplne istá, či vie rozdiel medzi parlamentom a vládou, lebo veľmi často sa deje, že ľudia nevedia takéto rozdiely.
Neviem byť ticho. Posledné, čo som dala k tejto téme von, bolo video, kde som hovorila o tom, ako som bola v Teplárni. Vedela som, že sú vnútri ľudia, lebo sme sa dohodli, že sa stretneme. Bolo zamknuté, tak som zaklopala. Otvorili mi a pýtala som sa ich, či sa zamykajú. Kamarát Radko mi vraví: „Jasné, že sa zamykáme.“
Hovoril, ako Roman Samotný každý deň umýva okno od pľuvancov. Okno, kde majú vylepené, že máme byť k sebe tolerantní a že sa máme mať radi. Toto absolútne nedokážem pochopiť.
Potom mi rozprával o tom, ako zmýval krv Matúša a Juraja z podlahy. Dala som to do toho videa. Pre mňa to bolo neznesiteľné. Na to nie sú slová.
Ešte som v tom videu spomenula Denisu Nikodemovú, ktorá prežila holokaust a mala deväť rokov, keď musela identifikovať telo svojej zavraždenej mamky v masovom hrobe. Okamžite som vypla diskusiu. Načo o takom niečom vôbec diskutovať?
Najčastejšia reakcia zo všetkých sú vyrehotané smajlíky. Je ich tam 850, možno už viac. Hovorím si, že čo musí byť v tých ľuďoch? To už je reálna vražda. Tu sa bavíme o holokauste. Že to tých ľudí nezastaví. Nech sú aspoň na chvíľu ticho a nehovoria a nerobia vôbec nič. Môžu to mať nastavené všelijako, ale toto sa naozaj stalo.
Keď hovoríte, že neviete byť ticho, čím si vysvetľujete, že väčšina umelcov nehovorí nič? Že sa radšej toho stránia a hovoria, že si robia svoje umenie a politika ich nezaujíma?
Myslím si, že je to názor. Dávam to aj do našich piesní. Keby som spievala bežný rádiový pop a nemala by som potrebu dávať to aj do svojej tvorby, ktovie, ako by to celé vyzeralo.
Bola som odmala vychovávaná, že sa treba zastať tých, ktorým sa ubližuje. Neviem si predstaviť, že vidím na ulici človeka, do ktorého niekto kope, a že neurobím nič. Vôbec? Ani políciu nezavoláme? Nič? Len otočíme hlavu alebo ideme radšej ďalej?
Aj vás niekedy hnevá, že mnohí sú ticho?
Istým spôsobom to chápem, lebo mám aj veľa kolegov, ktorí majú názor veľmi jasný, ale zažili si napríklad stalkerov, to už boli nebezpečné záležitosti. Toto verejnosť nevie.
Zažili si také veci, že chápem, že možno nechcú prísť do konfliktu s ďalšími ľuďmi. Že sa môže objaviť niekto, kto príde k nim domov, zaklope im na dvere alebo im nasprejuje niečo na bránu, tak ako Františkovi Košarišťanovi (Fero Joke).
Strach je legitímna emócia. Keď sa niekto vie odhadnúť, že to nezvládne, podľa mňa je úplne v poriadku, že to nechcú.
Možno to niekoho, kto je konzervatívec alebo volič niekoho z opačného spektra ako PS, ktoré ste podporili, a má rád vašu hudbu aj vás, zamrzelo. Alebo tomu nerozumejú alebo majú pocit, že vás to nejako rozdelilo, hoci mali radi vašu hudbu. Čo by ste im na to povedali?
Asi je fér, aby vedeli moje postoje, ak majú radi moju hudbu. Lebo moje postoje sa v mojej hudbe odzrkadľujú. V najnovšom albume, ktorý pripravujeme, asi aj najviac.
Pred deviatimi rokmi som chodila s Andrejom Bánom na diskusie Zabudnuté Slovensko. Každý piatok som stála na námestí, keď bol zastrelený Ján Kuciak s Martinou Kušnírovou.
Myslím si, že moje postoje sú jasné už roky. Mrzí ma, ak to niekomu nevyhovuje alebo ak ma preto nebude môcť počúvať. Ani neviem povedať, či ma to mrzí. Lebo to je výber. Nevyhovujem im v rámci názorov. Úplne chápem, že ma nemôžu počúvať, lebo to mám podobné napríklad s Jaromírom Nohavicom.
Chápem to, ani nechcem nikoho presviedčať. Idem do toho s tým, že určite stratím niektorých fanúšikov. Viem, že to je daň za to, že neviem byť ticho alebo nechcem byť ticho, ale mne to nedá.
Výsledky parlamentných volieb 2023
- Výsledky parlamentných volieb 2023
- Kompletné výsledky volieb 2023
- Zoznam zvolených poslancov do NR SR
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé kraje?
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé okresy?
- Výsledky v krajoch: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Výsledky v mestách: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Minúta po minúte: Sledujte voľby online
Beata
Balogová
