Do Osvienčimu vozili všetko nepohodlné. Čo nevidieť prídu na rad Maďari. To tam nie je nijakým tajomstvom. V marci a apríli sa dokončovala koľaj od rampy ku krematóriám a už vtedy si esesáci mädlili ruky na maďarskú salámu, slaninu a víno.
Takto hovorí hlavná postava románu Čo Dante nevidel od Alfréda Wetzlera o chystaných deportáciách maďarských Židov na jar 1944. Išlo doslova o masové vraždenie, v bleskovej akcii ich zahynulo viac než pol milióna. Boli medzi nimi aj Židia zo slovenského územia, ktoré vtedy anektovalo Maďarsko.
Komu patrí táto história?
Kam nás berú
„Sme tu, nevieme, kam nás berú.“ Strohý nápis je napísaný ceruzkou na stene, je v maďarčine a nesie dátum 21. apríla 1944. Podarilo sa ho objaviť v košickej synagóge len pred pár rokmi, keď sa obnovoval interiér, vysvetľuje Juraj Gembický z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach. „Tých nápisov sa našlo viac. Nachádzajú sa za rabínskymi lavicami.“
V článku sa dočítate:
- čo sa podarilo objaviť na ukrytom mieste v košickej synagóge,
- že nacisti sa v poslednej etape vojny dopracovali k rekordnému tempu vo vraždení obetí,
- ktorý doteraz neznámy vojnový zločinec z Košíc pokojne dožil život v Austrálii,
- ako sa môže stať, že všetko, čo zostane po človeku, je jediný kľúč v archíve.
Pod jedným z nápisov je podpísaný akýsi Tibi, ktorý v obavách zanechal svedectvo na ukrytom mieste, kde jeho nápis našli až po desaťročiach. Ďalší má nečitateľný podpis. Patrili medzi tisíce židovských občanov, ktoré zhltol holokaust. Len Košice prišli o pätinu svojich obyvateľov.
V tamojšej synagóge Židov sústredili pred deportáciami, nahnali ich dnu, nikto nesmel von, vnútri museli vykonávať aj potrebu. Podobne brutálne prebiehali deportácie aj v ďalších mestách. Surovo ich mlátili, aby prezradili úkryty peňazí, viacerí sa nedožili ani deportácií.
Táto genocída sa udiala ku koncu druhej svetovej vojny a keďže nacisti už mali bohaté skúsenosti a dovtedy si odskúšali a vylepšili celý proces, prebiehala najefektívnejšie v celej histórii holokaustu.
Spojenci sa už vylodili v Normandii, z druhej strany sa blížili sovietske tanky, nacisti ustupovali na všetkých frontoch, no mašinéria vraždenia pokračovala, akoby sa nič nedialo, a vozne hučali do vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau.
V súvislosti s touto genocídou sa hovorí o poslednej kapitole holokaustu.
Podľa historikov sa však súčasne u nás dá hovoriť aj o „zabudnutom holokauste“. Týka sa tragédie, ktorá sa udiala na južných častiach Slovenska.
V cudzom štáte
V Európe sa to deje stále znova. Hoci sa človek nepohne ani o centimeter zo svojho miesta a žije v rovnakej chalupe, odrazu sa ocitne v inom štáte.
Po maďarskej okupácii sa značná časť južného Slovenska ocitla v Maďarsku, na ktorého čele stál konzervatívny autokrat Miklós Horthy.
Dunajská Streda, Galanta, Šaľa, Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Košice. Ich obyvatelia sa po Viedenskej arbitráži na začiatku novembra 1938 zobudili v novej realite. Boli medzi nimi aj Židia.
Židia tvorili na južnom Slovensku významnú časť obyvateľstva. (zdroj: Yad Vashem Archives)„Slovenskí Židia na arbitrážnych územiach sa naozaj ocitli v inej realite,“ hovorí Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied, ktorá zaznamenávala rozhovory židovských preživších aj nežidovských očitých svedkov holokaustu z tohto územia.
Žiadne vyvrcholenie snáh Slovákov, iba ďalšia hanba Čítajte Vo fašizujúcom Maďarsku už v tom čase platili protižidovské nariadenia, ktoré mali Židia na Slovensku ešte len spoznať, ich zámerom bolo zamedziť „nadmerný“ počet Židov v rôznych povolaniach a podnikoch a priniesli aj rasistickú definíciu Žida. Ibaže aj na Slovensku vzápätí po vzniku samostatného štátu nastúpila protižidovská perzekúcia.
Mládež v Lučenci. (zdroj: Yad Vashem Archives)„Spočiatku sa im zdalo, že v porovnaní s ľudáckym slovenským štátom sú ich podmienky pre život v Maďarsku predsa len znesiteľnejšie. Predovšetkým, keď sa v marci 1942 začali zo Slovenska deportácie,“ hovorí. „Vtedy sa začali ilegálne prechody hraníc zo slovenskej na maďarskú stranu a Židia z arbitrážnych území o nich vedeli, často aj pri nich pomáhali. Ich spomienky majú preto inú razantnosť, dynamiku v realite, ktorá vytvárala maďarský variant holokaustu.“
Situácia sa razantne zmenila v roku 1944.
V Košiciach žila jedna z najväčších komunít. (zdroj: Yad Vashem Archives)„Ja ako mladý chlapec, ktorý vyrástol v demokracii, kde som sa cítil slobodným človekom, na mňa to malo hrozný vplyv. Šiesteho novembra 1938 stali sme sa Maďarmi. V ten deň, ako maďarské vojská obsadili Dunajskú Stredu, vyrabovali obchod môjho otca, poznal som ľudí, ktorí to robili, videl som, ako čakanom rozbili dvere obchodu a všetko vyprázdnili,“ spomínal si svedok z Dunajskej Stredy v autentických spomienkach, ktoré zozbierala etnologička Vrzgulová.
Muž z dnešného Sládkovičova si zase spomínal: „Došiel rok štyridsaťštyri, jedenásty máj, pre nás osudný. Tí maďarskí kakastollasi (maďarskí žandári s kohútím perom na čiapke - pozn. red.) došli a všetko zabaliť, nie viac, len päťdesiatkilový balík. Došli nejakí furmani a povozy a odviezli nás do Galanty, do geta. To bola katastrofa, ako sme opúšťali rodný dom.“
Nechcel, aby jeho lásku poslali na istú smrť. A tak vymyslel plán, ktorým pomohol aj iným Čítajte V mestách na okupovanom území južného Slovenska sa Židia dovtedy aktívne podieľali na chode obcí, židovské obce tu boli početné, nezriedka tvorili významnú časť obyvateľstva.
Košická obec bola druhá najväčšia na Slovensku po bratislavskej, Dunajskú Stredu označovali ako „malú Palestínu“, vo Veľkých Kapušanoch či Kráľovskom Chlmci na východe Slovenska tvorili až dvadsať percent obyvateľstva.
Synagóga v Lučenci. (zdroj: Yad Vashem Archives)„Dnes na tomto území funguje už iba šesť židovských náboženských obcí, v Komárne, Dunajskej Strede, Galante, Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote a v Košiciach, pričom sú regióny ako napríklad Gemer, kde by ste márne hľadali synagógy, lebo ich v minulom režime všetky zbúrali,“ hovorí Veronika Szeghy-Gayer z Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied, ktorá sa zaoberá sociálnymi dejinami obyvateľstva južného Slovenska.
„Holokaust na takzvanom arbitrážnom území jednoznačne spôsobil obrovskú kultúrnu stratu pre celý región, ktorej dôsledky pociťujeme dodnes. Židovské komunity na tomto území od čias rakúsko-uhorskej monarchie do veľkej miery prispeli k hospodárskemu, priemyselnému a infraštruktúrnemu rozmachu celého regiónu, podporovali kultúru v najširšom zmysle slova a zanechali aj bohaté architektonické dedičstvo.“
Príde marec, príde apríl, a transporty budú pokračovať. Zo Slovenska chceli vyviezť všetkých Židov Čítajte Genocída zmietla celé komunity. Často úplne bez stopy.
Veronika Szeghy-Gayer pripomína napríklad Herminu Propperovú, významnú novinárku a jednu z prvých feministiek z tohto územia, ktorú zavraždili v plynovej komore. No informáciu získali len z povojnového nápisu na jej rodinnom hrobe. Podobne kedysi v Rožňave pôsobil lekár Béla Urbach, takisto zahynul a zdravotnícke zariadenie jeho kliniky neskôr úrady využili v akejsi vojenskej nemocnici. Zachoval sa len kľúč od jeho kliniky. Nič iné nezostalo.
Kľuč od kliniky Bélu Urbacha. (zdroj: Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, fond Župné mesto Rožňava 1938 - 1944 (1945))Vzorová spolupráca
„Začalo sa nosenie žltej hviezdy, nesmeli sme už chodiť ani do školy, museli sme odovzdať šperky, začali sa veľké výsluchy. No proste, aj u nás v 1944. už bolo dosť horúco. Asi v máji to bolo, keď sa vytvorilo vo Vrábľoch geto. Sme si mohli ešte zobrať matrace, jedlo... V jednej miestnosti bývalo viacej rodín... Jedného dňa nás zase zobrali a odviezli autami do Levíc. Po krátkom čase pristavili dobytčie vagóny, tam nás naložili," hovorí v ďalšom zo svedectiev žena z Vrábľov, ktoré takisto pripadli Maďarsku.
Od marca 1944 okupovali Maďarsko nacisti. Fakticky prevzali moc v krajine a realizáciou „konečného riešenia“ poverili dnes známeho vojnového zločinca Adolfa Eichmanna. Mechanizmus sa opakoval tak ako v iných krajinách pod Hitlerovým vplyvom: od nenávistných výrokov a propagandy cez zbavenie práv menšiny a jej totálnu izoláciu po systematické sústreďovanie a deportáciu. Ibaže to, čo na Slovensku trvalo niekoľko rokov, sa v Maďarsku zrealizovalo počas pár týždňov.
Brali ich rovno z postelí, Slováci posielali do koncentrákov aj psychiatrických pacientov Čítajte „Rozdiel bol v tom, že v Maďarsku prebehla záverečná fáza vo veľmi neskorej etape vojny a v mimoriadne rýchlom tempe. Napríklad slovenskí Židia si museli žltú hviezdu prišiť v septembri roku 1941, teda šesť mesiacov pred deportáciou v roku 1942, zatiaľ čo maďarskí Židia tak museli urobiť 5. apríla 1944, teda iba štyridsať dní pred spustením deportácií. Tisovo Slovensko začalo likvidovať židovské podniky a prevádzať ich na Nežidov na jeseň 1940, kým v Maďarsku tento proces kulminoval v apríli 1944, teda paralelne s getoizáciou,“ hovorí pre SME maďarský historik a archivár László Csősz z Maďarského židovského múzea a archívu v Budapešti.
Pripomína, že Maďarsko okupoval jeho spojenec. Nacisti nechali Hortyhovo Maďarsku formálnu nezávislosť a výmenou za túto ilúziu bola spolupráca režimu na genocíde. A tá bola hladká a vzorová. Podieľali sa na nej maďarské silové aj ozbrojené zložky spoločne s verejnou správou, preto v spomienkach svedkov figurujú maďarskí žandári.
Miklós Horthy u Adolfa Hitlera v roku 1943. (zdroj: Europeana)„Na rozdiel od iných satelitných štátov v Maďarsku pravicovo-extrémistické strany a polovojenské zložky, akými na Slovensku bola Hlinkova garda, nehrali v masových deportáciách úlohu,“ podotýka historik. „Toto treba zdôrazniť, lebo po vojne bolo pre nový režim výhodné hodiť vinu za vojnové zločiny na úzky okruh mocných a hŕstku bláznov zo Strany šípových krížov.“
Pronacistickí radikáli zo Strany šípových krížov, hovorovo nazývaní aj nyilašovci, ktorí sa vyznačovali veľkou brutalitou, prevzali totiž vládu až 15. októbra 1944.
Varín, to nie je iba Tisova ulica. Pred holokaustom tu židia hrávali futbal s kresťanmi Čítajte László Csősz zdôrazňuje: „Namiesto toho, aby po vojne v Maďarsku čelili ťažkej otázke o spoluvine Horthyho režimu a maďarskej spoločnosti ako takej, mnohí ľudia sú stále náchylní prijímať takéto zjednodušené interpretácie minulosti. Napríklad pamätná tabuľa, ktorá bola odhalená v Rimavskej Sobote v roku 2016, tvrdí, že miestnu getoizáciu Židov uskutočnil ´maďarský fašistický režim Šípových krížov´. V skutočnosti, keď sa Šípové kríže dostali k moci, boli už všetci Židia z tohto regiónu deportovaní a väčšinou mŕtvi. Akokoľvek bol režim Strany šípových krížov brutálny, zodpovedal za menej ako desať percent obetí holokaustu v Maďarsku.“
Tak ako na Slovensku aj v Maďarsku kolaboroval celý aparát štátu, desaťtisíce žandárov, úradníkov aj bežných občanov. Zhadzovanie zodpovednosti na extrémistov nesedí ani pri neodmysliteľnej súčasti holokaustu, arizácii, inak povedané, okradnutí Židov o hnuteľný a nehnuteľný majetok. Priživilo sa na nej celé spektrum spoločnosti od bohatej a strednej vrstvy po chudinu, kradlo sa všetko od tovární až po špajzové zásoby, šlo doslova o nájazdy.
Auschwitz album: príchod maďarských Židov do vyhladzovacieho tábora. (zdroj: Yad Vashem Archives)Vražedné tempo
Takzvaný Auschwitz album obsahuje sériu drastických fotografií zachytávajúcich vraždenie maďarských Židov zo začiatku leta 1944. Jeho účel zostáva nejasný, nafotil ho ktorýsi esesák.
Jednotlivé fotografie zaberajú príchod deportačných vlakov do Auschwitz-Birkenau, selekciu na rampe, odchod časti príchodzích určených na otrocké práce a presun zvyšných detí, žien a mužov do plynových komôr.
Album sa dnes nachádza v izraelskom pamätníku Yad Vashem a keďže po ľuďoch, ktorých po príchode označili nacisti za „bezcenných“ a určených na smrť, nezostala v záznamoch tábora žiadna zmienka, je album jediným svedectvom ich osudu. Súčasne je dokladom, kde sa končí politika nenávisti.
Auschwitz album: po selekcii čakala väčšinu smrť. (zdroj: Yad Vashem Archives)Tempo bolo vražedné. Do Auschwitzu prúdili denne štyri deportačné vlaky, mnohé transporty šli rovno do plynu. Vraždenie prebiehalo s takou intenzitou, že plynové komory nezvládali nápor. O masách ľudí privážaných z Maďarska svedčí aj Auschwitz album: obete určené na likvidáciu sa nepomestili do vyzliekarní a fotografie ich zachytávajú, ako musia čakať v lesíku pri krematóriu. Netušia, že o chvíľu ich splynujú, spopolnia a ich popol rozsypú do neďalekého močiara.
Ženy z prvého transportu sú hrdinkami 20. storočia Čítajte Podľa informácií z Yad Vashem zahynulo v holokauste do 568-tisíc maďarských Židov.
László Csősz súhlasí, že deportácie boli také bleskové, že nestíhali ani kapacity továrne na smrť.
„Nikdy predtým nebolo tak mnoho ľudí deportovaných tak rýchlo. Od 16. apríla do konca mája 1944 zriadili okolo 350 get a sústreďovacích táborov, následne deportovali všetkých Židov okrem tých z Budapešti, spolu asi 437-tisíc osôb, bolo to len v rozmedzí 56 dní,“ menuje.
Auschwitz album: na ceste do plynu. (zdroj: Yad Vashem Archives)„Až pozoruhodne to ukazuje vývoj nacistického vražedného mechanizmu: kým v roku 1942 trvala deportácia takmer 58-tisíc Židov žijúcich na Slovensku od marca do októbra, teda šesť mesiacov, o dva roky neskôr deportovali napríklad zo zóny, ktorá zahŕňala Levice, Dunajskú Stredu, Komárno a Nové Zámky, do tábora Auschwitz-Birkenau 23-tisíc osôb iba v priebehu šiestich dní. Toto tempo naozaj presiahlo aj kapacity Auschwitzu. Preto po tom, čo 17. júna prišiel posledný transport z anektovaného územia Slovenska, nasledovala týždňová prestávka, kým mohli nacisti vo svojej operácii opäť pokračovať.“
Práve tento deň, 17. jún 1944, bol mimoriadne vražedný.
„Za tento jediný deň zavraždili v Auschwitz-Birkenau 5946 Židov, medzi ktorými boli obete z Nových Zámkov, Dunajskej Stredy a Komárna,“ hovorí Csősz. „Väčšinu tvorili ženy, deti a starí ľudia, ako to dokladajú aj ďalšie fotografie, takisto uložené v Yad Vashem, zachytávajúce deportácie v Dunajskej Strede. Je to najvražednejší deň v dejinách južného Slovenska a aj možno celého Slovenska.“
Dovedna na južnom Slovensku žilo asi 37-tisíc ľudí, ktorých podľa maďarských rasových zákonov považovali za Židov. Z nich asi 35-tisíc deportovali.
Len z Košíc deportovali vyše 10-tisíc Židov, vrátilo sa ich zhruba 700. Z lučenských Židov zahynulo 90 percent v holokauste. Podobne z dunajskostredských.
Auschwitz album: na zavraždenie čakali v lesíku. (zdroj: Yad Vashem Archives)Maďarská aj slovenská história
Pripomína to pingpong medzi oboma stranami hranice. Už na jeseň 1938 autonómna slovenská vláda s predsedom Jozefom Tisom vydala príkaz na deportáciu Židov zo Slovenska na anektované územia, bola to akási predkapitola neskorších deportácií v roku 1942. Vtedy utekali Židia do Maďarska, pretože šancu prežiť mali len mimo Slovenska, často sa skrývali priamo v Budapešti. V druhej vlne utekali v roku 1943, keď vážne hrozilo, že Slováci deportácie obnovia, čím sa vyhrážali najvyšší predstavitelia režimu. V roku 1944, keď Maďarsko okupovali nacisti, sa situácia prudko zmenila a medzi deportovanými boli aj skrývajúci sa Židia zo Slovenska.
Obrazne povedané, pingpong medzi Slovenskom a Maďarskom trvá naďalej a genocídu na južnom Slovensku si obe strany prehadzujú ako horúci zemiak. Maďarská strana tvrdí, že ide predsa o územie Slovenska. A slovenská strana, napríklad v matičných novinách, hovorí o „beštialite“ maďarských fašistov, čo jej slúži na zľahčovanie genocídy v ľudáckom režime.
Vojnový zločinec Dénes Várkoly dožil pokojne v Austrálii. (zdroj: Archív mesta Košice, fond Rodina Várkoly z Košíc 1861 – 1996)Mnohí maďarskí páchatelia stáli po vojne pred súdom, iným vojnovým zločincom sa podarilo ujsť. V médiách sa pretriasal prípad veliteľa košického geta Lászlóa Csatáryho, ale nebol jediný, ktorý sa dožil pokojnej staroby. Napríklad Dénes Várkoly, ktorého príbeh sa podarilo zmapovať len nedávno, pochádzal zo starej košickej rodiny a zohral kľúčovú úlohu pri masových vraždách v Košiciach a neskôr počas teroru Strany šípových krížov aj v deportáciách Židov, Rómov a politických oponentov. Pokojne dožil v Austrálii.
Ide sčasti o biele miesta v našej histórii.
Spoločné odkrývanie
V Dokumentačnom stredisku holokaustu spojili sily s maďarským Centrom pamäti holokaustu z Budapešti a zorganizovali 7. mája v Bratislave medzinárodnú vedeckú konferenciu Holokaust na južnom Slovensku (1938 – 1945).
"Jednotlivé referáty potvrdili, že ide o náš spoločný slovensko-maďarský výskumný problém a že je čo v slovenskej aj maďarskej histórii ešte odkryť. Je to naša spoločná minulosť: Slovenska a aj Maďarska,“ hovorí Hlavinka
„Samotný výskum do istej miery zaostáva za tým, ktorý sa orientuje na územie ľudáckej Slovenskej republiky. Dôvodov je viacero, napríklad dostupnosť a spracovanosť archívnych prameňov, ale aj počet bádateľov, ktorí sú jazykovo vybavení pre takýto výskum,“ podotýka historik Ján Hlavinka z Dokumentačného strediska holokaustu a naráža aj na znalosť maďarčiny, v ktorej je napísaná väčšina dokumentov.
Okrúhle výročie deportácií poskytlo príležitosť. „Potrebujeme viac kooperovať s maďarskými odborníkmi, odbornými pracoviskami a archívmi. Aj v rámci európskych vedeckých projektov vidíme, že takáto kooperácia prináša veľké výsledky,“ hovorí Hlavinka.
László Csősz pripomína: „Protižidovské zákony a opatrenia zavádzal maďarský štát na anektovaných územiach rýchlo a striktne. Anektované provinčné územia zároveň slúžili na testovanie getoizácie a deportácií. Napriek tomu anektované územia zostali prehliadaným aspektom národných historiografií tak v Maďarsku, ako aj v susedných štátoch.“
Maďarský historik a archivár László Csősz na konferencii, mapa zobrazuje anektované územia južného Slovenska. (zdroj: Ján Hlavinka)Etnologička Monika Vrzgulová tvrdí, že príbeh týchto obetí je na Slovensku akoby vytesnený.
„Na Slovensku sa dnes spomína na holokaust, na fakty a obete spojené s ľudáckym slovenským štátom. Veď aj pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia sa spája s vládnym nariadením známym ako Židovský kódex, ktorý prijala vláda slovenského štátu. Je prirodzené, že v lokalitách južného Slovenska si komunity preživších pripomínali obete v termínoch deportácií z daných miest, ktoré sa začali od mája 1944. Spomienky preživších z bývalého arbitrážneho územia zachytávajú síce maďarský príbeh holokaustu, ktorý je odlišný od toho slovenského, mal iný spád a iné dátumy, ale rovnaký cieľ. Tým bola perzekúcia, okradnutie, dehumanizácia a likvidácia židovského obyvateľstva.“
Aj Veronika Szeghy-Gayer sa na konferencii pýtala, čia je to vlastne minulosť. Odpoveďou bolo, že súčasne maďarská aj slovenská.
Svedectvo z pekla mohlo zachrániť státisíce. Prečo Auschwitz nebombardovali? Čítajte „Na Slovensku sa na to nejako zabúda. Napríklad v lučenskej synagóge odhalili v roku 2016 pamätník obetiam holokaustu slovenského štátu. Na to, že si zabudli uctiť práve aj veľkú komunitu lučenských Židov, ktorá túto synagógu dala postaviť, upozornilo len zopár intelektuálov,“ hovorí. „Úplne odlišné tendencie vidíme na lokálnej úrovni, kde samosprávy či občianske združenia považujú za čoraz dôležitejšie objavovať a prezentovať minulosť Židov, aj keď už miestna židovská náboženská obec zanikla. Preto si myslím, že holokaust na južnom Slovensku vnímajú ako súčasť vlastnej minulosti najmä lokálne elity týchto regiónov.“
Aj v rámci dejepisu sa na školách v súvislosti s druhou svetovou vojnou zachytáva iba slovenský štát, čiže žiak v Komárne alebo v Plešivci sa nemá ako dozvedieť, čo sa dialo v jeho vlastnom meste.
Preto na Spoločenskovednom ústave Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied spustili nový projekt Local History, v rámci ktorého skúmajú nielen Košice počas druhej svetovej vojny, ale spolu s didaktičkami ponúkajú aj pomôcky pre učiteľov dejepisu, cieľom je vytvorenie digitálnej vzdelávacej platformy, ktorá umožní učiteľom učiť o tomto období. Prvé hotové aktivity aj s metodikou učitelia nájdu na webstránke projektu localhistory.sk a plánujú vydať aj knihu o Košiciach počas nemeckej okupácie.
Maďarskí Židia po príchode do Auschwitzu, v popredí neznáma žena. (zdroj: Yad Vashem Archives)Tragédii nezabránili
Slovenský Žid Alfred Wetzler, ktorý v úvode článku hovoril o esesákoch chystajúcich sa na maďarskú salámu, napísal knihu na základe vlastných zážitkov.
Z Auschwitzu utiekol spoločne s Rudolfom Vrbom nielen preto, aby sa svet dozvedel o zverstvách, čo sa dejú za ostnatým drôtom. Už pred nimi vyniesli z lágra viacerí svedkovia informácie o vraždení a na jar 1944 vedeli už všetky zainteresované vlády vrátane tej slovenskej o nacistickom hromadnom vraždení.
Wetzler v knihe spomína, že chceli prebudiť svet, aby zabránil deportáciám Židov z Maďarska a bombardovali trate k Osvienčimu. Zámer sa im nepodaril a Wetzlera to trápilo do konca života. Spojenci mali počas prebiehajúcej vojny iné priority a aj budapeštianski rabíni, ku ktorým sa dostali Wetzlerove informácie o pripravovaných deportáciách, to pred židovskou komunitou zatajili.
Môže sa to zdať paradoxné, ale na genocíde maďarských Židov nesie podiel aj vojnový režim na Slovensku. Cez naše územie totiž ľudácky režim umožňoval prechod vlakov na ceste do plynu. Za Košicami vchádzali vlaky na slovenské územie, prechádzali cez Prešov a Sabinov a cez pohraničný úsek Orlov - Muszyna pokračovali ďalej v okupovanom Poľsku do Auschwitzu. V tom čase už bolo jasné, že ich čaká smrť.
Beata
Balogová
