Príjemný víkend! Je veľkou dámou svetovej kinematografie a je si vedomá, že cez svoje postavenie môže formovať verejnú mienku. Keď rozpráva, máte pocit, že by mohla ako politička viesť verejnú diskusiu na akúkoľvek tému, no zároveň sa neubránite dojmu, že v sebe uchovala bláznivú dušu mladého dievčaťa a nevie to úplne skryť. Aj takto opisuje reportérka Kristína Kúdelová herečku Kate Winslet, s ktorou prednedávnom robila rozhovor. Vraj ju veľmi potešilo, keď dostala otázku o empatii a výchove, ktorú doma dostala. V rozhovore prezrádza aj to, prečo cíti, že na prahu päťdesiatky má šťastie.
Ako rýchlo dokážeme prísť o vyspelosť, kultivovanosť, jazykové vzdelanie, chuť cestovať a prijímať cudzincov? Veľmi rýchlo, hovorí germanista a prorektor Univerzity Komenského pre medzinárodné vzťahy Jozef Tancer. Pred pár rokmi robil výskum s pamätníkmi trojjazyčnej Bratislavy, ktorí svoju mladosť prežili počas prvej republiky a boli zvyknutí na náročné študijné osnovy. Dnes má študentov, ktorí sú vystavení ideologickej hrubosti a vulgárnosti z najvyšších miest.
„Poďme sa vzájomne liečiť, ošetriť rany, ktoré krvácajú celé generácie. Je tu veľa ľudí, ktorí vedia a chcú hovoriť o tom, čo ich trápi. Chcú hovoriť nahlas o toxických a boľavých veciach,“ vraví zas v rozhovore mladá výtvarníčka Alexandra Hrehová.
Okrem týchto troch výborných rozhovorov vám prinášame aj reportáž Kataríny Jakubjakovej o tzv. zelených vdovách a mladých rodinách, ktoré ceny nehnuteľností vyháňajú z mesta na vidiek, text Denisy Prokopčákovej, ktorý otvára tému nedostupnosti modernej liečby cystickej fibrózy pre detských pacientov na Slovensku, recenziu na nenápadný, no dôležitý malý film o rodinných vzťahoch či novú inscenáciu v Slovenskom národnom divadle.
Kate Winslet pre SME: Je mi ľúto mladých ľudí, v akom svete dnes žijú

Rozprávali sme sa o tom, ako pripravovala film o vojnovej fotografke Lee Millerovej, ktorá priniesla svedectvo z holokaustu a je známa tým, že po tom, ako bola v Dachau, sa vyzliekla v Hitlerovej kúpeľni a v jeho vani zo seba zmyla nazbieranú špinu.
Tentoraz mala viacnásobnú úlohu. Okrem toho, že Lee hrá, rovnomenný film aj sama produkovala. Jej desaťročný syn ju za celý svoj doterajší život nevidel inak, len ako bojuje o to, aby konečne vznikol. Ešte stále na ňu myslíš? zvykne sa jej občas opýtať. A ona mu pravdivo odpovie. Myslím.
Hoci mala Lee Miller problémy s alkoholom, trpela posttraumatickým syndrómom a nevedela mať so svojím synom plnohodnotný vzťah, Kate Winslet v nej vidí aj veľa takých čŕt, s ktorými sa ochotne stotožňuje.
O niekoľko dní sa bude s Lee uchádzať o cenu BAFTA v kategórii výnimočný britský film. V rozhovore pre SME jeho proces výroby označila za presne taký zážitok, aký na prahu päťdesiatky potrebovala.
Prorektor UK Jozef Tancer: Veľmi dúfam, že študentov uráža, ako o nich premiér Fico hovorí

Myslí si, že univerzita ako inštitúcia nerobí dosť pre to, aby vyjadrila svoj postoj, keď sa v spoločnosti deje niečo nebezpečné. Keďže však politiku považuje za tému, ktorá na akademickej téme nesmie chýbať, so študentmi o nej diskutuje pomocou literatúry, pozoruhodných úkazov v jazyku alebo aj teórií Immanuela Kanta, ktoré sú v niektorých historických chvíľach výrečnejšie, ako boli pri svojom vzniku.
„Univerzita Komenského je názorovo rovnako pestrá, ako je pestrá naša spoločnosť. Nájdeme tu sympatizantov všetkých politických strán a prúdov. Silná polarizácia, ktorá je príznačná pre našu spoločnosť, je výrazne prítomná aj na našich chodbách. Univerzita nestojí mimo spoločnosti.
Možno je to moja naivita, ale myslím si, že my ako univerzita by sme mali dávať spoločnosti spätnú väzbu. Dokážeme upozorňovať spoločnosť na to, že sa v nej deje niečo, čo už nie je v poriadku. Bohužiaľ, nie vždy to robíme dostatočne jasne,“ hovorí germanista a prorektor Univerzity Komenského pre medzinárodné vzťahy Jozef Tancer.
Vidí, že Bratislava je dnes príťažlivá najmä pre študentov z Iránu, Indie a Bangladéša, no stále vidí cesty, ako a čím byť príťažlivým pre tých, ktorí sú našimi partnermi v Európskej únii.
Sen o domčeku so záhradkou má svoju cenu. Ako sa žije ženám v satelitoch miest

Zuzana Žabková sa do Miloslavova presťahovala z Bratislavy pred tromi rokmi. „Už by som to nespravila,“ zhodnotí stručne rozhodnutie, ku ktorému ju s manželom viedli ceny nehnuteľností v Bratislave.
Keď sa rozhodovali, či si kúpia trojizbák, alebo dom, vyhral dom. Na lokalite pri výbere nezáležalo. Miloslavov, sedemnásť kilometrov od centra Bratislavy, sa im zdal dosť blízko a dostupný.
Čoskoro po presťahovaní zistila, že jediná kaviareň je od jej domu vzdialená 20 minút chôdze, okrem toho v jej časti Miloslava nič nie je. Jedinou aktivitou, ktorú môže v okolí s dvojročnou dcérou vykonávať, je kočíkovať ju dokola po tých istých uliciach.
„V lete bol doobeda tieň len na jednej ulici, všetky matky s kočíkmi po nej chodili dookola, aby boli s deťmi v tieni,“ opisuje.
Na predmestia Bratislavy sa v posledných desaťročiach prisťahovalo odhadom takmer stotisíc ľudí. Časť z nich žije v už zabehnutých dedinách, kde vytvárajú živé komunity.
Mnohí z nich, ako Žabková, však prišli do nových sídel vybudovaných „na poli“ s minimálnou občianskou vybavenosťou.
Denník SME sa zhováral s mladými ženami žijúcimi na predmestiach Bratislavy, ale aj iných miest.
Maliarka Hrehová: Mladá generácia chce hovoriť nahlas o toxických a boľavých veciach

Vo svojich obrazoch kombinuje fotografie, výšivky, maľbu. Na folklór a tradície sa díva kriticky. Vie, že jej diela môžu pôsobiť provokatívne, že v obrazoch vystrkuje rožky aj že im niekedy nerozumejú ani členovia jej vlastnej rodiny. Napriek tomu vraví, že k tvorbe pristupuje s vľúdnosťou a láskou.
„Na vysokej škole sa u mňa otvorila najmä veľká téma generačnej traumy, ktorá mi pomohla zorientovať sa v tom, čo vnútorne cítim, ale aj nájsť veľa možností pre moju tvorbu. Pod generačnú traumu patria aj témy ženskosti, rodové stereotypy, prenášanie toxických vzorcov z generácie na generáciu.
A nad tým všetkým je, ako sa s týmto všetkým vyrovnám ja sama. Ako budem pracovať s tým, čo mi cez ťažkosti, ktoré nechceli, nevedeli alebo nemohli vyriešiť, zanechali moji starí rodičia a rodičia,“ vraví výtvarníčka Alexandra Hrehová, ktorá sa v roku 2023 stala jednou z finalistiek súťaže Maľba a aktuálne má svoju prvú samostatnú výstavu s názvom Past-viny.
Dýchanie je pre nich náročným bojom. Na Slovensku sa nedostanú k liečbe pre prísne limity

Keď mal Riško tri mesiace, lekári oznámili jeho rodičom, že má geneticky podmienené ochorenie, ktoré sa volá cystická fibróza. Zo dňa na deň sa ich život zmenil a detskú izbu doplnili o nemalú zásobu liekov.
„Riškovi zle trávilo. Nevedel spať viac ako dve hodiny v kuse, takže až do jeho dvoch rokov som bola nesmierne vyčerpaná. Pravidelne som mu masírovala bruško, cvičili sme s nohami a pre silný reflux som ho po každom papaní držala ešte 25 minút na rukách,“ hovorí pre SME Kristína Baloghová, Riškova mamina.
„Zapísala som sa na kurz o zdravej výžive a všetok svoj čas som venovala Riškovi. Každá hra, ktorú sme robili, bola zameraná na pohyb a dych. Ako trojmesačné bábätko mal zápal priedušiek, ako polročný zápal pľúc a rozvrat vnútorného prostredia. Žila som vo veľkom strachu, ako to pôjde ďalej,“ spomína Baloghová.
Keďže mal odmalička Riško problémy s respiračnými ochoreniami, jeho rodičia sa rozhodli, že to najlepšie, čo pre neho môžu urobiť, je, že sa spolu s ním budú čo najviac izolovať. Zároveň na internete neustále hľadali nové informácie a sledovali, ako napreduje vývoj liekov na cystickú fibrózu.
A hoci dnes ešte stále neexistujú lieky, ktoré by dokázali pacientov s cystickou fibrózou úplne vyliečiť, na trhu už je moderná liečba, ktorá im dokáže výrazne pomôcť. Ide o lieky Kalydeco a Kaftrio. Dá sa povedať, že Riško mal akési šťastie v nešťastí. Keďže nemohol jesť, poisťovňa mu udelila výnimku, vďaka ktorej mohol už v šiestich rokoch užívať lieky Kalydeco a Kaftrio.
Odborníci však upozorňujú, že podmienky na predpis moderných liekov na cystickú fibrózu sú na Slovensku oproti zahraničiu veľmi limitujúce.
Toto už nie je hra. Keď dieťa nalieha na blízkych, aby sa nehádali

Detské vnímanie neradno podceňovať. Aj zdanlivá maličkosť sa môže zahniezdiť v hlave a zamávať dieťaťom. Tak, že si aj po dlhých rokoch vybaví do detailu situáciu, ktorá ho vtedy tak zneistila. Prečo sa mama tak tajnostkársky odvrátila a čosi tlmene hovorila kamarátke? Prečo mala taký meravý výraz v tvári, keď ma zbadala, ako ju spýtavo pozorujem?
Podobné spomienky na detstvo si možno vybavila česká scenáristka a režisérka Beata Parkanová. A možno nie. V každom prípade nakrútila film, v ktorom detskú hrdinku obklopuje kríza vo vzťahu mamy a otca. Nazvala ho Svetielka.
V tejto dedine pred nacistami zachraňovali iba alkohol. Ako je možné, že to nebolo na Slovensku?

Keď Fabio dobehne do kostola a žiada kňaza, aby začal zvoniť, myslí si, že nesie fantastickú novinku. „Duce je mŕtvy. Mali by ste vidieť, čo sa deje v Montefalcone! Ľudia tancujú na uliciach, pália Mussoliniho obrazy a fašistické zástavy,“ hlási mladý muž nadšene.
Lenže Santa Vittoria je iná dedina. Ľudí tu nezaujíma, čo sa deje okolo nich a kým svet nepríde k nim, nejdú mu v ústrety. Zaujíma ich iba to, aká bude úroda, či dopestujú kvalitné hrozno a či z neho vznikne dobré víno.
Práve víno je hodnota, za ktorú sa oplatí položiť život. A tak keď do Santa Vittorie vtrhnú Nemci, je víno to jediné, čo treba zachrániť.
Slovenské národné divadlo uvádza inscenáciu Tajomstvo Santa Vittorie podľa románu Roberta Crichtona. Ide o ďalšiu inscenáciu určenú širokej verejnosti, ktorej cieľom je najmä zabaviť a dať priestor hereckým osobnostiam.
Víkendový recept

Nebudete potrebovať váhu ani odhady. Vyberte si z našich receptov na najlepšie hrnčekové koláče.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.

Beata
Balogová
