Madeline Vadkerty: Tiso sa pred popravou spovedal, zaujímalo by ma, či svoje činy aspoň vtedy oľutoval

Keď 14. marca 1939 vznikol vďaka vôli Adolfa Hitlera a aktívnej spolupráci domácich kolaborantov slovenský štát, demokracia sa rozpadla. Predsedom vlády sa stal Jozef Tiso, v októbri 1939 ho zvolili za prezidenta a v roku 1942 prijal titul vodca. Bol najvyšším predstaviteľom vojnového režimu, šéfom samovládnucej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, najvyšším veliteľom Hlinkových gárd aj ozbrojených síl.

Do prezidentskej kancelárie prichádzala bohatá korešpondencia. Občania posielali svojmu prezidentovi blahopriania, darčeky. Popri tom však prichádzali aj zúfalé prosby prenasledovaných Židov, ktorí dúfali v záchranu pred protižidovskou legislatívou. Písali aj Nežidia, ktorí sa dožadovali arizácií židovských podnikov.

Dnes sa tisíce starých listov nachádzajú v Slovenskom národnom archíve. Po dlhých desaťročiach ich začala študovať americká bádateľka MADELINE VADKERTY. Ponúkajú nezvyčajný pohľad na režim a genocídu, odkrývajú osudy a tragédie obyčajných ľudí.

„Títo ľudia boli zabudnutí a ja som považovala za svoju misiu vyniesť ich z archívu do povedomia verejnosti. Ukázať, že to boli skutoční ľudia a nie iba štatistiky. Každý z nich mal svoj život, svoje nádeje, lásky. Ich listy sú svedectvom, ako sa museli ponižovať, ako trpeli,“ hovorí.

„Dnes si ľudia pod holokaustom predstavia dobytčie vagóny a vraždenie v táboroch. Ja sa zaoberám tým, čo bolo predtým, aby sa toto mohlo stať. Tiso im nenačúval, keď mu písali, otočil sa im chrbtom. My im načúvať môžeme, ukazujú nám, kam vedie intolerancia a nenávisť,“ dodáva.

Na základe listov napísala knihu Slovutný pán prezident a na jej motívy vzniká v bratislavskom divadle DPOH inscenácia Hitlerov prezident, ktorá má premiéru 25. marca, symbolicky v deň výročia prvého transportu zo Slovenska do koncentračného tábora.

Kedy ste sa začali zaoberať históriou holokaustu? Datuje sa váš záujem do čias, keď ste prišli na Slovensku?

Vôbec nie. Prvý raz som prišla na začiatku 90. rokov, bola som tu päť rokov. S témou holokaustu som nemala nič spoločné, vyštudovala som francúzsku a ruskú literatúru a pred príchodom na Slovensko som pôsobila v diplomacii, žila som v Rusku v čase Gorbačovovej perestrojky.

Slovensko bolo krátko po páde totality, nezažili ste kultúrny šok?

Všímala som si, ako sa spoločnosť snaží prejsť na demokraciu a že je to veľmi ťažké, pretože to nebol len komunizmus, ale aj vojnový režim a oba zanechali svoje stopy v ľuďoch, najmä psychologické. Druhý raz som na Slovensko prišla v roku 2017. Pracovala som v Múzeu Holokaustu vo Washingtone a už v roku 2003 ma poslali ako človeka, ktorý rozumie jazyku, vytipovať, ktoré historické dokumenty by sa mali prefotiť pre budúcich bádateľov.

Jozef Tiso po voľbe za prezidenta na schodoch univerzitnej budovy. (zdroj: Útokom k víťazstvu 1940)

Ako ste zvládli porozumieť dokumentom aj dobovému jazyku, akým hovorili ľudia na Slovensku pred 80 rokmi?

Keďže som hovorila po rusky, nebola mi slovenčina až natoľko vzdialená. V dobových dokumentoch som však našla výrazy, ktoré sa dnes ani nepoužívajú. Napríklad aj ten z titulu mojej knihy: Slovutný pán prezident. Nedá sa to ani primerane preložiť do angličtiny, v angličtine nie je výraz pre takú veľkú mieru rešpektu. Výraz Your Honor, Mr. President to nevystihuje adekvátne.

Ukazuje to aj mieru poníženosti, akú obyvatelia Slovenska vtedy cítili voči vrchnosti, ktorú pre nich predstavoval Tiso?

Tiso bol veľmi obľúbený, bol veľkou autoritou a s tým rátal aj Hitler. Súčasne bol prezident aj kňaz. Teda sekulárna aj náboženská autorita. To má veľký vplyv, ak analyzujeme jeho úlohu pri holokauste, prenasledovaní slovenských Židov a deportáciách. Je veľmi ťažké kritizovať kňaza, a to nielen na Slovensku.

Keď som začala s výskumom, nevedela som, do akej miery je Tiso na Slovensku kontroverzný. Pokiaľ sa o slovenskom vojnovom režime hovorí na západe, tak je to jasné. Na Slovensku je to však veľmi polarizujúca téma. Pre mňa je asi výhoda, že nie som zo Slovenska, mám odstup a môžem povedať: ukazujem len to, čo som videla v archíve.

Spomínate si, ako ste prvý raz videli dokumenty z čias holokaustu?

Spomínam si, ako som v archíve našla list adresovaný prezidentovi Jozefovi Tisovi a nemohla som na to zabudnúť. Išlo o 24-ročnú mladú matku, mala dve malé deti. Považovala sa za kresťanku a odrazu zistila, že pre židovský kódex ju považujú za Židovku. Písala, že jej rodičia konvertovali na katolícku vieru ešte pred tým, než sa narodila, jej rodičia už nežijú, nemala žiadnu židovskú identitu, žiadala o výnimku, jej Pán je Ježiš a ona nevie nič o židovstve.

Antisemitská politika ju aj tak brala ako Židovku a „nepriateľku národa“?

Áno a intenzívne som o nej premýšľala. Niekto má celý život určitú identitu, a náboženstvo je jej veľmi dôležitou súčasťou. A odrazu príde nejaká vláda a hovorí: nie, vy nemáte tú identitu, ktorú si myslíte, že máte. Máte teraz novú identitu a tá je zlá, nevhodná. Predstavovala som si jej strach, ten pocit, že nie je tým, kým si myslela, že je.

Viete, myslela som si, že budem len bádať a vtom som narazila na toto. Nahovárala som si, že takýchto listov je asi len málo a všetci na Slovensku už o nich vedia, že to bude stačiť nanajvýš na krátky článok. To som ešte nevedela, že nič z toho nie je pravda, že ľudia nevedia o týchto listoch a nie je ich málo, naopak.

Antisemitské nápisy a hákové kríže v Prešove v roku 1942. (zdroj: Yad Vashem)

Koľko sa vlastne zachovalo listov adresovaných Tisovi?

V Slovenskom národnom archíve, vo fonde Kancelárie prezidenta republiky, je uložených 263 škatúľ. Historici o nich vedeli, ale nikto ich bližšie neskúmal a nepremýšľal o ich historickom kontexte. Listy adresované Tisovi sa nachádzajú medzi inými spismi a dokumentmi, sú tam aj gratulácie k jeho narodeninám a meninám, všetko, čo prichádzalo do prezidentskej kancelárie.

Podľa môjho odhadu je to dohromady okolo 130-tisíc strán. Z toho okolo 20-tisíc listov sú žiadosti o výnimky týkajúce sa židovskej otázky. Zachované materiály som skúmala sedem rokov a mám veľkú databázu reprodukovaných dokumentov, no stále je čo objavovať.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Poďte k nám, volali šťastní Židia vo falošnej reportáži počas holokaustu Čítajte 

Nie je prekvapivé, že sa archív kancelárie prezidenta zachoval? Predsa sa vtedy ničilo množstvo usvedčujúcich dokumentov.

Nám sa môže zdať, že veď je to dôkaz, aký bol Tiso antisemita. Premýšľala som však nad tým, že je možné, že to mohol byť zámer. Vo vojnovom štáte prebiehal boj o moc a oproti Tisovi stáli radikáli ako Alexander Mach a Vojtech Tuka, takže Tiso potreboval ukázať, aký je antisemita. To môže byť dôvod, prečo sa zachovali nielen listy Židov, ale aj jeho odmietnutia. Žid píšuci o výnimku to videl ako šancu dostať milosť, ale vláda to videla úplne inak, chceli rozhodovať, ktorý človek je kompatibilný s režimom, či má niečo, čo režim potrebuje. Každá strana to teda videla inak.

Rozhodovalo sa teda o osudoch ľudí úplne byrokraticky?

List speváčky Slovenského národného divadla Márie Magdalény Csajágiovej prezidentovi Tisovi z decembra 1941. (zdroj: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Kancelária prezidenta republiky (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Byrokrati rozhodovali v celej vojnovej Európe o živote a smrti. Ten byrokratický postup sa spájal s genocídou, kde bol odstup medzi páchateľom a obeťou, práve to dovoľovalo taký postup.

Súčasťou spisov sú aj poznámky úradníkov prezidentskej kancelárie k tej-ktorej žiadosti, často nesú označenie AA zo skratky Ad acta, teda nevybavené založiť. Sú medzi nimi aj vlastnoručné Tisove poznámky. A pečiatky: „Rozhodnutie pána prezidenta!“

Prínosné na vašich zisteniach je, že kým väčšinou je známa tá „veľká“ história, tak toto je naopak doklad toho, ako zločinne a tragicky zasiahol vojnový režim do životov desiatok tisíc obyčajných ľudí.

Áno, ale historici museli najprv zmapovať tú históriu, spracovať mechanizmus holokaustu. Za komunizmu to nebolo možné, o holokauste sa nemohlo hovoriť, bola tu cenzúra. Ivan Kamenec mal svoju prelomovú knihu o holokauste na Slovensku dvadsať rokov v zásuvke a nemohol ju vydať, vyšla až po páde komunizmu. Za tie desaťročia sa vytvorilo vákuum, ľudia nevedeli nič o tom, čo sa stalo, krajina musela čakať. Odvtedy je viacero historikov, ktorí sa venujú bádaniu holokaustu, bez výsledkov ich práce by som nemohla uskutočniť svoj výskum. Chcela som pochopiť, prečo ten-ktorý človek písal list Tisovi, prečo došlo k tomu, k čomu došlo.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Príde marec, príde apríl, a transporty budú pokračovať. Zo Slovenska chceli vyviezť všetkých Židov Čítajte 

Dnes už sú známe nenávistné Tisove prejavy, stretnutia s Hitlerom, arizácie a gardistické zločiny. Toto sú však príbehy ľudí, ktorí sa doteraz strácali v tých veľkých dejinách. Spájalo ich niečo?

Boli to veľmi rôznorodí ľudia. Tisovi písali z celej krajiny, pisatelia boli z rôznych profesií, úrovne vzdelania, z malých mestečiek aj veľkých miest. Mnohí Židia chceli veľmi ukázať, ako ľúbia krajinu a slovenčinu, že sem patria.

Písali dospelí aj deti. Našla som napríklad list 13-ročného Herberta Apfela z marca 1942, ktorý úctivo prosí o vyňatie spod pojmu Žida, píše, že jeho otec pri vzniku samostatného Slovenska prispel na zlatý fond štátu, že obaja urobia všetko možné, aby podporovali Slovensko a slovenské myslenie. Bol to kardiologický pacient, mal dosť zlý stav a liečil sa na detskej klinike, rodičia ho nemohli prísť navštíviť. Sľubuje, že hoci sú podľa židovského kódexu považovaní za Židov, urobia všetko, aby „duševne zvíťazila na nás naša slovenská výchova“.

Deportácie v roku 1942 realizoval vojnový režim dobrovoľne, iniciatívne a svojpomocne. (zdroj: Yad Vashem)

Pritom aj keby Žid napísal najkrajší list na svete, šancu nemal, však?

Išlo to proti propagande, ktorá tvrdila, že Žid nemá slovenské pocity. V archíve som našla plagát ešte z autonómie, z decembra 1938, ktorý uvádza, že Žid sa bude chcieť stať Slovákom, ale že to nie je pravda: „Neverte im, nedajte sa viac klamať!“ Bolo to všadeprítomné, ťažko sa dá dostatočne zdôrazniť, do akej miery boli Židia terorizovaní. Hlinkova garda mohla prísť v ktorejkoľvek hodine do bytu a vziať, čo chceli, Židia nemohli nič, štátna propaganda hlásala, že kto podporuje Žida, je takzvaný biely Žid a zradca národa. Nosiť hviezdu znamenalo, že na vás môže byť agresívny ktokoľvek. Ideológia, propaganda a legislatívne normy spôsobili veľké poníženie a v tejto situácii písali tie listy.

Sú to akési výkriky pred záhubou. Nemrazilo vás z toho?

Niekedy aj áno. Z doby, keď sa prvý raz v roku 1939 definoval pojem Žid, som videla len pár listov, v ktorých pisatelia písali, že nechcú byť považovaní za Žida. Jeden pán písal: moji chlapci sú dokonca v Hlinkovej garde. Často sú to veľmi emotívne svedectvá. Ak človeku zobrali prácu, ktorú robil celý život, nevedel, čo si počať, bez kariéry nevedel, kto je, navyše prišiel o príjem, zostal v izolácii.

Jedna mladá žena písala, ako sa jej mama obetovala, aby sa ona mohla v mladosti naučiť spievať, a keď jej teraz zakázali spievať, zrútila sa. Bola to speváčka Mária Magdaléna Csajágiová zo Slovenského národného divadla, účinkovala v ňom sedem rokov a pre židovský pôvod ju prepustili.

Speváčku zo Slovenského národného divadla zomlel slovenský režim a nikto o tom nevie. Jej meno sa nenachádza v databáze Divadelného ústavu, nepozná ho ani google. Je to príklad, ako sa dá vymazať z kolektívnej ľudskej pamäti jeden reálny človek?

Tisovi písala koncom decembra 1941 a do Auschwitzu ju deportovali 27. marca 1942. Mala len 33 rokov. Kancelária prezidenta republiky bola taká zaprataná žiadosťami, že k jej listu sa dostali až v roku 1943. Vtedy už najpravdepodobnejšie nežila. Beztak jej žiadosť zamietli: „Nebolo vyhovené“. Nemali žiadny záujem. Nebola niekým, kto v ich očiach môže prispieť slovenskej spoločnosti.

Zamietnutá žiadosť speváčky Slovenského národného divadla Márie Magdalény Csajágiovej s pečiatkou: „Rozhodnutie pána prezidenta!“ (zdroj: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Kancelária prezidenta republiky (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Veľa listov sa týkalo aj arizácií, keď štát okradol Židov o majetok, však?

Áno, stačí, keď si uvedomíme, že židovská otázka tvorila relatívne najväčšie percento agendy vojnového štátu. Keď začali likvidovať židovské podniky, Židia Tisovi písali, aby im nechali ich obchodík, že nebudú môcť ďalej pokračovať v skromnom živobytí. Jeden pán z východného Slovenska napísal, že publikuje knihy v hebrejčine a pýtal sa, ako tým ohrozuje slovenské obchodné záujmy. Tieto listy nedostali žiadnu odpoveď. Párkrát som videla vzadu suchú poznámku v zmysle, že Žid nechce stratiť svoju živnosť. Nikdy som však nevidela, žeby si Žid dovolil napísať prosbu, aby nearizovali jeho podnik.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nové detaily a unikátne fotografie zo života Jozefa Tisa Čítajte 

Boli aj nejaké vlny, v ktorých prichádzali listy k Tisovi?

A nielen jemu. Listy písali zúfalí rodičia napríklad aj ministrovi školstva na začiatku školského roku v septembri 1940. Vtedy zo škôl vylúčili židovské deti, Tiso mal prejav, kde to obhajoval, že musel „pretrhnúť tú židovskú reťaz“, lebo Židia sa vzdelávajú a zneužívajú Slovákov. Tieto listy spracoval Ivan Kamenec, boli to veľmi emotívne veci. Jeden otec písal, že jeho syn, ak ho nechajú skončiť školu, bude do konca života pracovať zadarmo. V inom liste dokonca sľuboval otec, že jeho deti sa nikdy nezosobášia, že budú zvyšok života dodržiavať celibát, aby nešírili ďalej tú špinavú židovskú krv.

Veľká vlna listov Tisovi prišla o rok nato. V septembri 1941 bolo totiž vydané nariadene známe ako židovský kódex, ktoré prišlo s rasovou definíciou Židov. Paragraf 255 dal prezidentovi Tisovi moc udeľovať výnimky spod protižidovského zákona. To bola doslova obrovská lavína listov. Vtedy museli vytvoriť proces, ako s listami nakladať a zasielať odpovede. Niektorí ľudia dostali odpoveď, keď už boli mŕtvi.

Na základe čoho im odpovedali?

Okresné úrady skúmali na žiadosť prezidentskej kancelárie, či si daný Žid zaslúži výnimku, policajti preverovali v bydlisku jeho život, zisťovali informácie cez Hlinkovu stranu, vypočúvali susedov. Často zisťovali aj intímne detaily, koľko mal romantických vzťahov a podobne.

A veľká vlna listov Tisovi prišla počas deportácií v roku 1942.

Nenávistná propaganda bola každodennou realitou. (zdroj: Slovenské národné múzeum - archív SNM v Bratislave)

To už išlo doslova o život. Na Slovensku po páde komunizmu exiloví ľudáci s národniarmi šírili lži o Tisovi, aký bol vraj dobrý, že dal vraj Židom desaťtisíce výnimiek. Aká je pravda?

Ako som spomínala, Tisovi umožňovalo nariadenie dať Židom výnimku spod antisemitskej legislatívy. Podľa amerického historika Jamesa Warda, ktorý prezrel všetky dokumenty vo fonde Kancelária prezidenta republiky, dal Tiso 922 výnimiek, ktoré sa vzťahovali aj na členov rodiny, týkalo sa to teda medzi 1500 - 5000 ľudí. Väčšinou to boli Židia, ktorí mali finančné zdroje a ktorých režim nevyhnutne potreboval ako špecialisti, odborníci, lekári, zubári a podobne. Ľudia, ktorí obhajujú Tisa udelenými výnimkami, obchádzajú, že sa aktívne podieľal na prenasledovaní Židov. A takisto treba povedať, že až 96 percent tých, ktorí dostali výnimku, boli konvertovaní Židia, ktorí prestúpili na kresťanstvo.

Nie je absurdné, že Tisove výnimky mali chrániť pred režimom, ktorý stelesňoval sám Tiso?

Áno, mali si od neho prosiť milosť. Aj Tiso sa v povojnovom procese obhajoval, že dával výnimky - ľuďom, čo si to zaslúžili. Takto to on vnímal. No môžeme sa pýtať: nezaslúžila si milosť žena s troma deťmi, ktorá mu zúfalá písala a žiadnu výnimku nedostala a zahynula?

Výnimky ani neboli vytvorené preto, aby zachraňovali ľudí - slúžili pre potreby režimu, ktorý ich prenasledoval. Treba si uvedomiť, že vo vojnovom režime zanikla demokracia a občianska spoločnosť, ľudia už nemali svoj hlas, nemali svoje dovtedajšie politické strany, neboli voľby, zanikli organizácie, nemali nezávislú tlač. Nemali inú možnosť ozvať sa, než napísať list prezidentovi a chceli veriť, že im to pomôže.

Tiso bol prezident a kňaz, na fotografii v klobúku, písali mu aj mnohí Slováci. (zdroj: Yad Vashem (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Tisovi písali aj mnohí Slováci, o čom?

Písali mu samozrejme aj Nežidia. Okrem spomenutých blahoprianí k sviatkom sa mnohé listy týkajú arizácií. Napríklad, keď mal niekto pocit, že on je správny Slovák, ale židovský podnik dostal sused. Alebo písal pán od Trenčína, prečo tam ešte funguje židovský hostinec. Je vraj dosť dobrých kresťanov, ktorí sú ochotní prevziať ho a on nerozumie, prečo tá Židovka ho ešte stále má.

V inom liste sa sťažoval muž, že jeho brat nedostal obchod s gombíkmi v Bratislave a povzdychol si: „Nie je to ani pred Bohom ani pred svetom správny postup.“ V ďalšom liste sa pisateľ, ktorý nedostal predajňu, čo chcel arizovať, dovolával: „Nie je to do neba volajúca nespravodlivosť?“ Vtedy som si pomyslela, či si pisatelia vôbec uvedomovali, že ten obchod niekomu patril a že živil jednu rodinu.

Spravodlivosti a morálky sa dovolávali tí, čo sa podieľali na nespravodlivosti a amorálnosti? Tiso takisto hovoril o kresťanskej láske, keď z tribún útočil na Židov. Ako sa na to pozeráte?

Môžem povedať, že veľa listov sa týka rôznej protekcie pri arizácii, no súčasne sa Nežidia vo veľa listoch sťažujú, že celý proces arizácií je skorumpovaný. Pri prezeraní tej korešpondencie som si všimla, že zo sociálneho aspektu boli v okolí prenasledovaných tri typy ľudí: tí, čo chceli pomôcť, ale nemali žiadnu moc, ľudia, ktorí nechceli pomáhať ani mu poškodiť a mlčali, a potom ľudia, ktorí sa aktívne podieľali na perzekúcii. Proporcie medzi tým znamenali život alebo smrť.

Prezident Tiso, korešpondencia a dnešné manipulácie (9 fotografií)

Čo okrem hmotných vecí a snahy prilepšiť si sa tam ešte zjavuje?

Veľa listov Tisovi písali kňazi, väčšinou pre podporu konkrétneho konvertovaného Žida, kde sa prihovárali za to, že je dobrý kresťan a berie svoje povinnosti v cirkvi vážne.

Ale videla som aj listy kňazov, ktorí sa prihovárali za nejakého arizátora a chceli ovplyvňovať arizáciu. Bola som z toho zmätená a pomyslela som si: veď to je krádež. Oni to však mohli vnímať tak, že Židia boli nedôveryhodní, manažovali firmy, aby vytvárali zisk. Tiso bol korporatívny politik, čo bola aj ideológia talianskeho fašizmu, korporativizmus to vnímal tak, že firmy nie sú nato, aby vyrábali zisk, ale skôr ako sociálne inštitúcie, preto bolo správne, ak prešli do kresťanských rúk. Ale súčasne treba povedať, že sú aj listy Nežidov, ktorí ľúbili Židov.

V akom zmysle?

Podľa židovského kódexu sa Nežidia nemohli oženiť alebo vydať za Žida. Teda snúbenci museli skončiť ich vzťah pred svadbou. Písali, akí sú z toho smutní, niekedy písal Nežid, niekedy Žid. Žiadali z toho výnimku, ale dosiaľ som nevidela ani jednu žiadosť, ktorá by im to umožnila. Jedna pani z Turčianskych Teplíc písala Tisovi, že na kolenách prosí, aby sa mohla vydať za Žida. Ten už bol medzitým odtransportovaný a v tej dobe asi aj mŕtvy.

Takisto nemohol mať podľa ďalšieho odseku kódexu úradník za manželku Židovku. Títo Nežidia písali Tisovi jedni z najemotívnejších listov, ktoré som videla. Pán prezident, ja som sa zaľúbil do Židovky pred dvadsiatimi rokmi, keď to nebol problém, teraz nemôžem spávať a neviem, čo ma čaká. Iní písali, že je to ako mučenie, „ako Tantalove muky“. Ďalší, že rozviesť sa pre neho neprichádza do úvahy. Ale iní uvažovali o rozvode a pýtali sa, či by civilný rozvod bol riešením. V listoch vidíme širokú škálu ľudských reakcií.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zdravý slovenský inštinkt sa vždy ozve, hlásali fašisti. Na Slovensku už zneli reči o zvrhlom umení Čítajte 

Čiže rasistické normy doslova útočili na najintímnejšiu sféru.

Bola to hrozná situácia. Štát si nielenže dovoľovať zmeniť vašu identitu, keď ste sa odrazu dozvedeli, že podľa zákona ste Žid. Ale zasahoval priamo do privátneho života, rozhodoval, koho môžete a nemôžete ľúbiť. Toto sú veci, ktoré sú dnes pre nás ťažko pochopiteľné.

Vaša kniha Slovutný pán prezident vyšla pred piatimi rokmi. Hovorili ste však, že stále bádate?

List 13-ročného Herberta Apfela adresovaný Tisovi. (zdroj: Slovenský národný archív v Bratislave, fond Kancelária prezidenta republiky (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Knižka mala veľmi pozitívne prijatie. Myslela som si, že to bude zaujímať iba mňa, ale videla som skutočný záujem. Na besedách so študentmi sa snažím hovoriť o listoch mladých ľudí, čím museli prejsť. V DPOH pripravujú teraz v marci premiéru divadelnej hry na motívy mojej knihy pod názvom Hitlerov prezident.

Stále sa zaoberám obdobím holokaustu a svedectvami. Získala som doktorát na Gratz College vo Philadelphii, pôvodný text knihy som medzitým rozšírila a spracovala ako dizertačnú prácu, ktorá sa zaoberá listami Tisovi ako svedectvom o budúcej genocíde.
Práve v týchto dňoch som odovzdala rukopis vydavateľstvu v Indiane, takže vyjde v angličtine v USA.

Máte neuveriteľnú pamäť, spamäti dokážete hovoriť mená konkrétnych obetí aj dátumy, kedy Tisovi poslali list. Nevťahovalo vás toto bádanie do tej strašnej doby? Vedeli ste si od toho držať odstup?

Nevedela. Zaujímali ma aj ďalšie osudy ľudí, ktorí písali tieto listy. Používala som mnohé medzinárodné zdroje a databázy. Väčšinu zavraždili v holokauste. O niektorých som sa nič viac nedozvedela. Ten list Tisovi, ktorý som držala v ruke a na ktorom bol ich podpis, bol možno posledným dokladom ich existencie. Pri pátraní som sa občas musela upokojiť, také napätie som cítila pri otváraní dokumentu, ktorý napríklad zaznamenával ich smrť.

Hovorí sa, že človek je naozaj mŕtvy až vtedy, keď už niet nikoho, kto by si naňho spomenul.

Áno, títo ľudia boli zabudnutí a ja som považovala za svoju misiu vyniesť ich z archívu na svetlo, do povedomia verejnosti, som len prostredník. Považujem to za veľmi zmysluplné. Ukázať, že to boli skutoční ľudia a nie iba štatistiky. Každý z nich mal svoj život, svoje nádeje, lásky. Tie listy sú svedectvom, ako sa museli ponižovať, ako trpeli.

Záber z deportácií Židov v roku 1942. (zdroj: Yad Vashem (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Dnes si ľudia pod holokaustom predstavia dobytčie vagóny a vraždenie v táboroch. Ja sa zaoberám tým, čo bolo predtým, aby sa toto mohlo stať. Tiso im nenačúval, keď mu písali, otočil sa im chrbtom. My im načúvať môžeme, ukazujú nám, kam vedie intolerancia a nenávisť. Varujú nás z hrobu.

Mnohí v čase deportácií nevedeli, akým smrteľným smerom idú, že ich krátko po príchode zavraždia. Často som nad nimi premýšľala. Občas som sa pri práci aj rozplakala. Nečakala som taký silný emotívny náboj, ktorý budú listy obsahovať. Bolo to hlboko ľudské, boli to obyčajní ľudia, ktorí nikdy nikomu nič neurobili a boli prenasledovaní kvôli pôvodu, mali veľký strach. Niekedy píšu, že sú zúfalí, niekedy, že smutní, hladní alebo im je zima, nevedia sa v týchto podmienkach ďalej postarať o svoju rodinu. Keď som si ľahla spať, musela som o nich premýšľať. Tie príbehy mi tak vírili v hlave, že som niekedy nemohla zaspať.

Ako potom mohol zaspávať ten, ktorý takisto čítal tie listy, kto ako boh rozhodoval o osude nevinných ľudí a drvivú väčšinu žiadostí odmietol, takže tých ľudí čakala násilná smrť?

To mi ešte nenapadlo. Neviem si to ani predstaviť. Tiso sa pred popravou naposledy spovedal. Zaujímalo by ma, či svoje činy aspoň v tej poslednej chvíli oľutoval. Ale to sa nikdy nedozvieme.

Jozef Tiso na povojnovom procese. (zdroj: TASR)

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné