Keď sa 8. mája 1945 skončila druhá svetová vojna, starý kontinent bol zaplavený množstvom utečencov mieriacich na všetky svetové strany. Milióny obetí si vyžiadali nový prístup k páchateľom zločinov a najvyšší pohlavári sa museli postaviť pred súd.
Vo všeobecnom chaose sa však podarilo mnohým ujsť pred spravodlivosťou. Neboli to len Eichmann a Mengele. Aj zo Slovenska utiekli mnohí politici a vojnoví zločinci.
Utekali za oceán, do Južnej Ameriky, USA a Kanady. Nikdy neboli potrestaní, do smrti obhajovali režim a po páde komunizmu sa nám spolu s nimi vrátilo dedičstvo nacionalizmu, neonacizmu a antisemitizmu. Dnes sú súčasťou učebníc a píšu sa o nich aj oslavné medailóny.
Na úteku pred spravodlivosťou
Na konci vojny opúšťala Slovensko veľká migračná vlna. Zahŕňala päťtisíc ľudí. Boli medzi nimi špičky padajúceho režimu aj ďalší kolaboranti s manželkami a deťmi, takisto páchatelia zločinov, ktorí na úteku žili aj z peňazí z nakradnutých hodiniek, šperkov a zlata od deportovaných Židov. Prúd mieril na západ.
„Vzhľadom na rýchly postup Červenej armády k Bratislave koncom marca 1945 sa pôvodne plánovaná evakuácia zmenila skôr na organizovaný útek. Najskôr na Záhorie, potom pokračovali ďalej na západ, kde už nemecká strana vyhliadla miesta na dočasný pobyt evakuovaných slovenských kolaborantov - pre vládu, prezidentskú kanceláriu, poslancov, funkcionárov HSĽS, HM a kultúrneho života v Kremsmünsteri a okolí a pre Hlinkovu gardu v meste Ried s okolitými obcami,“ hovorí historik Marek Syrný z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
„Ako utečenci sa snažili splynúť s tisíckami iných, ktorí sa podobne ako oni skrývali pre niekdajšiu kolaboráciu s nacizmom či fašizmom, respektíve s masou povojnových migrantov, ktorí sa po vojne vracali do svojich predvojnových domovov či hľadali nové povojnové existencie.“
Prvým veliteľom Hlinkovej gardy bol Karol Sidor, vľavo. (zdroj: Slovenský národný archív)Členovia utečenej vlády podpísali v Kremsmünsteri 8. mája 1945 formálnu kapituláciu, Jozefa Tisa zatkli v bavorskom kláštore v Altöttingu, vypátrali aj Alexandra Macha a Vojtecha Tuku. Popredných pohlavárov čakal tak ako všetkých kolaborantov v Európe retribučný súd. Tým sa to však neskončilo.
Mnohým sa podarilo ujsť. Boli medzi nimi aj viaceré esá vojnového režimu.
Jedným z nich bol Karol Sidor, dedič Hlinkovho majetku, ktorý mal s nacistami čulé styky už pri rozbíjaní demokratického Československa. Počas autonómie bol hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, šéfoval aj straníckej tlači, ktorá chrlila protidemokratickú a antisemitskú propagandu a už v januári 1939 predsedal komisii, ktorá začala pripravovať protižidovské právne predpisy.
Piata kolóna chodila na koberec k nacistom. Slovensko vydali Hitlerovi bez jediného výstrelu Čítajte Druhým bol Ferdinand Ďurčanský, právnik, ktorý bol vo vojnovom režime ministrom zahraničných vecí aj vnútra a iniciatívne sa podieľal na likvidácii demokracie a príprave a realizácii protižidovských zákonov. Ešte na konci vojny sa prejavil ako ľudácky radikál a presadzoval slovenskú samostatnosť pod kuratelou nacistického Nemecka.
Ďalším bol Jozef Kirschbaum, generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorý hlásal pripodobenie strany nacistickej NSDAP a antisemitskú politiku zdôvodňoval „zločinnosťou židovskej rasy“.
Podobne Štefan Polakovič, katolícky teológ a ideológ HSĽS, otec „slovenského národného socializmu“, ktorý razil princíp „kresťanského totalitarizmu“ a ešte v januári 1945 organizoval zjazd extrémistickej mládeže, kde sa dožadovali deportácií zvyšných Židov a pokračovania boja po boku s Hitlerom.
Sidora, Kirschbauma a Polakoviča odsúdili na dvadsať rokov väzenia, Ďurčanského na trest smrti. Ibaže všetkých v neprítomnosti. Patrili medzi tých, ktorým sa na sklonku vojny podarilo ujsť pred spravodlivosťou.
