Je to jeden z najznámejších výrokov k novembru ‘89. Čo ste vtedy robili? Pýtali sa Pavla Pašku. Kachličkoval som kúpeľňu, odpovedal. Ak sa vám v mysli objavia sterilné biele štvorce, ste na správnej stope. Prečo vyzerali v tých časoch všetky kúpeľne rovnako?
Boli ich milióny. Nech ste v časoch socializmu vošli do takmer ktorejkoľvek kúpeľne – našli ste ich tam. Najprv iba biele, potom aj farebné, no stále tie isté, nie veľmi kvalitné kachličky.
„Keď dostal človek farebnú kúpeľňu, to už bolo iné, než iba takú obyčajnú bielu. Hoci, čisto biela bola možno aj lepšia, lebo tie farby neboli pekné,“ hovorí Pavol Volek, ktorý dlhé roky pôsobil na stavbách.
S otcom sa začínal učiť stavbárčinu ako trinásťročný v čase, keď bolo v hlavnom meste treba plátať prázdne miesta po zbombardovaných domoch po vojne. Potom videl, ako sa stavajú prvé murované bytové domy, zažil aj nástup liateho betónu a, samozrejme, panel.
„Bol daný plán – príkaz strany a vlády, koľko bytov sa musí postaviť. A to bolo to najdôležitejšie. Robilo sa na normu a tá bola taká tvrdá, že aj kvalita práce sa dá opísať iba tak, že sa urobilo to najnutnejšie. Byty neboli pekné, bola to hrubá montáž a aj obklady boli iba základné, jednoduché materiály, kachličky ste pokojne zlomili v ruke. Ale ľudia, čo tam prišli, to nevideli. Nepoznali iné a nevedeli to porovnať,“ hovorí.
Dnes by sa možno čudoval, že v čase, keď máme na výber, si do bytov a kaviarní opäť mnohí vyberajú na prvý pohľad rovnaké biele štvorcové obkladačky, aké roky vídali u seba aj u svojich susedov.
„Asi musí prejsť nejaký počet rokov, aby čosi nevyzeralo iba zastaralo, ale aby v tom nová generácia uvidela niečo nové a aby z toho bolo príťažlivé retro. A tak to platí asi aj v prípade týchto kachličiek,“ hovorí Ján Budaj, jeden z majiteľov kaviarne Urban House v Bratislave.
„V 80. rokoch sme sa nasťahovali do petržalského bytu a presne takúto sme mali kúpeľňu,“ ukazuje na stenu za barom, ktorú sa celú rozhodol pokryť tými najjednoduchšími bielymi kachličkami. Neštudoval dizajn, ale pričuchol k nemu a zariadenie celého podniku stálo na ňom. No priznáva, že nie všetci obdivovali jeho nadšenie pre „socíkovské kachličky“.
Kachličky boli neodmysliteľnou dekoráciou nielen bytov, nechýbajú ani v jednom z najznámejších spoločných portrétov Milana Lasicu a Júliusa Satinského na snímke Tibora Huszára. REPRO FOTO - SME
Iný kraj, iné kachličky
„Dnes ich už dostať bežne v obchode a oproti ostatným majú aj tú výhodu, že sú oveľa lacnejšie. Stále sa používajú – väčšinou však v kuchyniach, laboratóriách a výrobných prevádzkach, kam zákazník nevidí.“
Chceli sa odlíšiť, a toto bol, paradoxne, jeden zo spôsobov. „Sú minimalistické, funkčné. Videl som ich aj na fotkách z kaviarní v Dánsku alebo vo Švédsku,“ hovorí Budaj.
Fakt však je, že tam sa zrejme nikomu nespájajú s masovou panelovou výstavbou, ktorá ich podobu zaryla hlboko do našich životov počas socializmu.
„Všade boli rovnaké, to je fakt,“ priznáva Pavol Volek. „Dva, maximálne tri druhy. Vyrábali sa v dvoch českých podnikoch, jedny mali z rubovej strany iniciálky HB ako Horná Bříza, kde sídlila fabrika. Do bytoviek išli tie najmenej kvalitné, prvá trieda – áčko, tá sa odkladala bokom. Išla do nemocníc, na ministerstvá alebo do podobných významnejších budov.“
