Článok pokračuje pod video reklamou
Referendum o rodine vyvolalo vášnivé diskusie. „Ak by aj bolo platné, nie je nástroj, ako parlament prinútiť, aby jeho výsledok premietol do zákona,“ upozorňuje Marián Giba z Právnickej fakulty UK.
Závažná debata sa medzi odborníkmi aj laikmi spustila o tom, či sa otázky referenda netýkajú základných práv, o ktorých ústava všeľudové hlasovanie zakazuje. Aký je váš názor?
Či je niečo v súlade s ústavou je jedna stránka veci. Toto môže záväzne povedať jedine Ústavný súd, ktorý to aj urobil. Už preto nie je možné oficiálne pochybovať, či tri otázky, ktoré zostali, sú v súlade s ústavou. Ale je tu aj ďalšia rovina – ak aj niečo je v súlade s ústavou, otázku, či je vhodné o tom referendum konať, si stále možno klásť. Ústavný súd usúdil, že tri z otázok sú v súlade s ústavou, jednu vyškrtol. Pripúšťam, že som bol z tohto rozhodnutia trochu prekvapený.
Prečo?
Rozhodnutie Ústavného súdu malo viacero rovín – prvá je, ako ním prispel k spresneniu definície inštitútu referenda ako takého aj do budúcnosti. O referende totiž od prijatia Ústavy boli a stále sú mnohé nejasnosti, ktoré v 90. rokoch skúšal vyriešiť Ústavný súd, no paradoxne určité veci skôr zahmlil. Očakával som preto, ako sa vyrovná s niektorými problematickými aspektmi referenda ako takého. A to do určitej miery urobil.
Aké rozhodnutia z 90. rokov máte na mysli?
Pre mňa najpodstatnejšie bolo to z 21. mája 1997 o takzvanom zmarenom referende (o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta). Vtedy súd vyriešil zásadnú otázku, či občania môžu alebo nemôžu v referende schváliť návrh zákona v paragrafovom znení – tak, ako môžu napríklad vo Francúzsku, kde je možné hlasovať len o návrhu zákona. Otázka by v takom prípade znela – schvaľujete návrh zákona, ktorý je prílohou tejto referendovej otázky? V prípade kladnej odpovede by zákon vzápätí vyšiel v zbierke zákonov, stal by sa platným a účinným a parlament by bol mimo celého procesu. Toto u nás nebolo ani výslovne dovolené ani výslovne vylúčené.
Aký konečný názor vtedy povedal Ústavný súd?
Z dvoch možností, z ktorých každá mala vo svoj prospech určité argumenty, si vybral tú, že občania na Slovensku nemôžu priamo v referende schváliť konkrétny návrh zákona, lebo ani v Ústave ani v zákone o referende nie je výslovne napísané, že by mohli. Môžu preto odpovedať iba na obyčajnú otázku a ak je referendum platné, podľa tohto rozhodnutia z roku 1997 udeľujú občania Národnej rade príkaz, aby prijala príslušnú právnu úpravu. Toto bol kameň úrazu a veľmi silný dôvod kritiky. Sama Ústava vraví, že poslanci nie sú viazaní príkazmi.
Čiže tak narazil na zákaz imperatívneho mandátu a povinnosť poslanca hlasovať podľa svedomia?
Áno, ale to by sa ešte dalo ustáť tvrdením, že Ústavný súd týmto výkladom Ústavy vyvodil jednu výnimku zo zákazu imperatívneho mandátu a tou je referendum. Horší problém bol, že neexistovala žiadna sankcia, žiadna lehota, žiadne reálne mechanizmy vynútenia, ak by parlament nechcel príkaz občanov z referenda splniť.
Ako nútiť parlament?
Keď je jasne povedané, že občania dávajú príkaz Národnej rade, aby ich rozhodnutie vydala ako zákon, prečo sú v demokracii potrebné sankcie a lehoty? Veď vôľa občanov vo všeľudovom hlasovaní by mala byť automaticky rešpektovaná.
To je politické hľadisko. Samozrejme, z politického hľadiska by bolo aj pre mňa ťažké si prestaviť, že by Národná rada odignorovala výsledok platného referenda. Ale právne je to tak, že keby neurobila nič, nie je nástroj, ako ju prinútiť, aby jeho výsledok premietla do zákona.
Nie je možné podanie na Ústavný súd, napríklad od prezidenta, že parlament koná protiústavne tým, že nekoná?
