1998. Rok, keď Vladimír Mečiar definitívne znásilnil štát. Keď do dôsledkov uplatnil to, čo si o päť rokov skôr v neveľkej východoslovenskej obci Zlatá Idka predsavzal a verejne sľúbil pred stovkou svojich verných. „Prevalcujeme všetko.“
Rok, keď Mečiar zneužil ústavu, aby zakryl štátny terorizmus, ktorý vyústil do únosu občana a vraždy človeka, ktorý pomáhal, aby sa ten únos vyšetril. Ale aj rok, keď sa éra Vladimíra Mečiara na Slovensku definitívne skončila.
Nedá sa povedať, či tým zlomom bol únos Michala Kováča ml. v roku 1995, vražda Róberta Remiáša v roku 1996, zmarené referendum v roku 1997 alebo až amnestie, ktorými sa Mečiar pokúsil tieto skutky zahladiť.
Alebo či si ľudia začínali uvedomovať dosahy vlády HZDS na ekonomiku, ktorú niekoľko dní pred voľbami zhodnotil nemecký časopis Der Spiegel: "Štátna pokladnica je prázdna, privatizéri považujú svoje podniky za samoobsluhy. Každý druhý podnik je už v strate“.
SME 30 rokov Slovenska
Tento text je súčasťou projektu SME 30 rokov Slovenska. Všetky texty o míľnikoch slovenskej histórie nájdete v tomto rozcestníku, alebo si môžete otvoriť interaktívnu verziu: SME 30 rokov Slovenska.
S takto rozdanými kartami sa začínal rok 1998, prezidentovi Michalovi Kováčovi zostávalo do skončenia volebného obdobia o málo viac ako dva mesiace, Slovensko bolo vylúčené z prístupových rokovaní do Európskej únie aj NATO a ekonomika aj v dôsledku divokej mečiarovskej privatizácie bola na pokraji krachu.
Do volieb ostávalo deväť mesiacov a všetko bolo otvorené. O výsledku napokon rozhodlo niekoľko udalostí a jedna z najdynamickejších, najvýraznejších aj najkontroverznejších predvolebných kampaní.
Amnestie
Nevkusné digitálne hodiny umiestnené oproti prezidentskému palácu, nápad marketingového poradu HZDS a neskôr aj Smeru Fedora Flašíka, už niekoľko mesiacov odratúvali dni do skončenia volebného obdobia prezidenta Michala Kováča. Nulu ukázali 2. marca.
