Jagnešáková z konskej farmy: Postoje mojej generácie sa menia

Dvojročná Vanda obutá v kovbojských čižmách naťahuje Miňačku. Tá má riadnu trpezlivosť a znáša aj prevláčanie za krk. Napokon ale mača bolestivo škrabne. Vanda si krátko poplače a popri škrabancoch od Miňačky ukazuje, kam ju na ruke nedávno hryzol Timko. Žriebätko, ktoré si ju podľa nej pomýlilo s mrkvou.

Opatrnosť mestských detí toto dievčatko nemá, ani keď o chvíľu lozí obratne po konskej ohrade.

„Narodila som sa tu, aj moja mama, otec, ich rodičia a aj prarodičia,“ hovorí o oravskej dedinke Novoť, poslednej na ceste smerom do Poľska, manažérka konskej farmy Na okraji Klaudia Jagnešáková (29).

Prvého koňa kúpil ešte jej otec, ktorý si tak splnil detský sen. „Mali sme ho na záhrade, potom sme mali dvoch, troch, až sa nedalo mať ich pri dome, a tak rodičia kúpili tento pozemok a sme tu. Vtedy tu boli len lúky a jeden dom,“ vracia sa Jagnešáková dvadsať rokov dozadu.

Dnes má ich farma v Novoti veľkú jazdiareň a stajne a ohrady spolu pre 40 koní. Budovali ju veľmi postupne. „Každý rok, keď sa niečo podarilo ušetriť, sa čosi opravilo. Zlomom bola jazdecká hala, to nás posunulo na nový level. Už sme kone nielen ustajňovali, ale aj trénovali,“ opisuje, ako rástli.

„Ale nie sme Tatry. Prečo by niekto prišiel do Novote len tak? Musíme sa vedieť predať a ukázať dôvod, prečo sem prísť,“ vysvetľuje ďalej Jagnešáková, ktorej prácou sa stalo prezentovanie farmy aj ľuďom mimo jazdeckej komunity. Pribudlo totiž ubytovanie pri jazdiarni aj v maringotke na kopci s romantickým výhľadom, jazdecké kurzy aj konské vychádzky do prírody.

Klaudia Jagnešáková s dcérou Vandou. Červená budova za ňou je jazdecká hala, vedľa nej domček pre ubytovávanie hostí. (zdroj: Jozef Jakubčo)

Ranč dnes vedie spolu s otcom. Zamestnávajú dvoch stajníkov aj inštruktorky v jazdeckej škole. Pribudli sliepky aj kozy.

Samotné kone Jagnešákovú chytili, až keď mala 15 rokov. Vybrala si podľa nich aj vysokú školu. A v rámci štúdia na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre stážovala rok na konskej farme. V Texase.

„Bolo to super, Texas je mekka cuttingu, športu, ktorý robíme, aj vysnívané miesto každého koniara,“ povie. Cutting je westernová jazdecká disciplína, v ktorej jazdec a jeho špeciálne vytrénovaný kôň musia najprv oddeliť a potom udržať kravu od stáda.

„Bývala som priamo na ranči, u dobrého jazdca, jazdili sme na preteky po celých Spojených štátoch, vedela by som si tam určite predstaviť život, vybudovala som si tam dobré vzťahy,“ spomína.

Mohla zostať, ale rozhodla sa vrátiť domov. Mala tu svoje kone.

V Novoti majú osemdesiat percent hostí z Bratislavy a Košíc. Kapacitne sa rozširovať nechcú, všetkým hosťom sa venujú aj osobne.

„U nás sa kone nehladkajú len cez plot a kozy má šancu podojiť každý. Chceme skôr skvalitniť služby. Možno vybudovať camping pre štyri či päť karavanov a detské ihrisko,“ hovorí koniarka o plánoch do budúcnosti.

Farmu pomáha riadiť popri materskej. Užíva si, že jej dve dcéry nemusia do škôlky, môže ich mať na pri sebe. Sú vonku, v prírode, medzi zvieratami.

„Hostia platia za to, aby ich deti mohli dojiť kozy, je to pre nich špeciálny zážitok. Pre moje deti je špeciálny zážitok zase mesto,“ smeje sa Jagnešáková.

Nevzdali to s touto krajinou

Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc či Oravy.

Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.

Až do 27. septembra prinesieme 17 príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia, alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.

Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?

Je tu veľmi pekne. Aj príroda na Orave je čarovná, uvoľňujúca a oslobodzujúca, každú vychádzku na koňoch to vnímam. Je tu moja rodina. A pre mňa sú veľmi dôležité aj kone. Takže to nevzdávam aj vďaka ocinovi, ktorý to tu vybudoval.

Keď sem idem, ani to nevolám, že idem do práce. Táto časť dediny sa volá Jarok a tak len hovoríme, že ideme do Jarku.

Chýba vám niečo z mesta?

Vôbec. Nemám s mestom problém, ale stačí mi na jeden deň.

Riešite doma politiku?

Klasicky ako v každej rodine, netrávime s tým extra čas. Akurát teraz máme nervy. Kosíme pre seno a potrebujeme pre zmenu zákona vypĺňať pre dotácie a nájomné zmluvy nejaké tabuľky. Budeme to robiť minimálne štyri dni až do večera. A dvaja, aby sme to stihli. Čistá byrokracia. To nás vie doma vytočiť.

Deje sa vám to často?

Aj áno. Na Slovensku je byrokracia veľmi veľká záťaž pre mnoho farmárov a chovateľov. A to my máme šťastie, že nepoberáme eurofondy a nie sme závislí od štátu.

Bola som kedysi aj v združení mladých farmárov, chodila som na ich stretnutia a deväťdesiat percent ľudí tam malo problém práve s byrokraciou. Mladí aj chcú začať farmárčiť, ale sú deptaní nezmyselnými papierovačkami a väčšinu to napokon odradí.

Mala som výhodu, že som nezačínala od nuly. Otec zvládol vybudovať naše zázemie. Inak neviem, či by som do toho šla.

Verím, že úradníci nemajú zlé úmysly, ale sú odtrhnutí od reality a nezmyselne nás zaťažujú. Veľa vecí sa ani v realite nedá robiť tak, ako si to predstavujú.

Čo by sa muselo stať, aby ste odtiaľto odišli?

Napadlo mi, že politika, ale neviem, čo by mohlo byť také zlé, že by sme odišli, bola by som skôr nespokojná či frustrovaná.

Keby sa niečo stalo s koňmi, nejaká pohroma, to by som možno odišla. Kým sú tu kone a rodina, neviem si predstaviť odísť.

Klaudia Jagnešáková na farme v Novoti, kde chovajú aj kozy. (zdroj: Jozef Jakubčo)

A rozumiete tým, ktorí odchádzajú?

Podľa mňa mladí chodia najmä za zárobkom, aspoň odtiaľto. Aj môj ocino bol prinútený takto na čas ísť. Na Orave platí, postav dom. A zo slovenských platov sa to často nedá. Chlapi chodia na týždňovky, ale vracajú sa. Ani Novoť sa nevyľudňuje, rozrastá sa a ďalšie generácie stavajú nové domy. Neviem si predstaviť, že by manžel takto odchádzal.

Čo robí?

Je právnik, cez deň pracuje v košeli a v obleku v Námestove a po práci sa prezlieka a pomáha na farme. Posledné, čo som potrebovala, je žehliť košele.

Budete voliť a ak áno, ako sa budete rozhodovať?

Budem. Vyberám si podľa ľudí. Radím sa aj s manželom. Viem, čo nechcem, a až tak veľa mi potom nezostane. Populistov, Roberta Fica a kotlebovcov určite nechcem.

Čo vás na Slovensku najviac trápi?

Politika. Veľa ľudí by chcelo niečo začať robiť, ale pravidlá sú nastavené tak, že ich viac odradia, ako im pomôžu. Chcelo by to voľnejšiu ruku pre podnikateľov a farmárov či gastro sektor. Tu je obrovský priestor na zlepšenie. Rozmýšľala som, že by som predávala syr alebo mlieko, ale keď som si naštudovala, čo mi k tomu treba, nestojí mi to za to.

A ak by ste mohli zmeniť v tejto krajine jednu vec, čo by to bolo?

Keby ju riadili kompetentní ľudia. To by pomohlo nielen nám, čo podnikáme, ale kompletne všetkým. A teraz, ako mám deti, trápi ma aj stav školstva. Sú aj super učitelia, ale systém ako taký je nemoderný. Chcela by som dcéram dopriať iný systém vzdelávania, aký som dostala ja.

Keď rozmýšľate nad Slovenskom, komu sa tu nežije dobre?

LGBTI ľuďom. Ani na Orave to nemajú jednoduché. Mám kamarátov, ktorí odišli do Bratislavy, lebo vedeli, že tu nezostanú žiť. Cítiť, že Orava je ešte inak nastavená. Ale v mojej generácii sa postoje menia.

Aj rodinám s deťmi so zdravotným postihnutím alebo s autistickými deťmi. Veľa ich k nám chodí na hipoterapie. Keď sa s nimi rozprávam, trápia sa po finančnej stránke, aj pokiaľ ide o zaradenie týchto detí do škôl a neskôr do spoločnosti.

Rodičia dokážu s týmito deťmi pracovať, ale školský systém nie. A to, čo by deťom pomohlo v rozvíjaní sa, štát neprepláca. Mali sme zákazníkov, ktorí k nám prišli s deťmi s fyzickými problémami a povedali, že dvadsať minút jazdenia je pre ne, ako keby tri hodiny cvičili. Kým k nám nezačali chodiť takéto rodiny, ich problémy som si takto intenzívne neuvedomovala.

A v čom je Slovensko dobrá krajina na život?

Veľa som cestovala a nemáme sa podľa mňa zle. Milión vecí sa tu dá zlepšovať, ale sme aj krásna krajina a ľudia nie sú zloprajní. Minimálne tu na Orave sú veľmi srdeční. Niečo sa akurát musí zmeniť v našej mentalite a musia sa zlomiť bariéry medzi nami, aby sme sa ako spoločnosť posunuli.

Veľa robí aj história, ktorou prešla naša krajina. Jednotlivé režimy ovplyvnili celé generácie, ale verím, že aj to sa časom podarí preklenúť.