Príjemný víkend! Rys ostrovid je ako duch. Zahliadnuť ho je jav podobný zázraku, píše reportér Peter Getting. Rys sa proste ľuďom dôsledne vyhýba a robí dobre. Časť slovenskej politickej špičky by ani dnes nebola proti, keby sa stavy rysa ešte zredukovali. Azda sa chcú takýmto spôsobom priblížiť k tým vyspelým krajinám, kde rysa vyhubili?
Tento svet je plný situácií, keď sa z ľudí vyplavuje temná energia. V záľahe ťaživých správ podobného charakteru sa dá pookriať pri trblietavých udalostiach typu udeľovanie Oscarov. Konalo sa z nedele na pondelok nášho času a prinášame vám aj ich reflexiu.
Zdalo by sa príhodné, keby Oscara za najlepší film získal Brutalista. Film o maďarskom Židovi, ktorý po vojne hľadá nový život v Amerike. V krajine, ktorá mu dá šancu, ale zároveň mu ukáže svoju odvrátenú tvár. Povýšeneckú, pokryteckú.
Vyhral však iný film. Anora. Sošku Oscara odovzdával natešenému režisérovi Seanovi Bakerovi slávny Quentin Tarantino. A trochu to pripomenulo prekvapenie, o ktoré sa kedysi postaral v Cannes s vlastným filmom.
Na Oscaroch vlani zvíťazil „ťažkotonážny“ historicko-biografický film Oppenheimer. Rok predtým však americkí akademici prekvapili a vybrali „uletené“ rozprávanie o potrebe rodinnej súdržnosti Všetko, všade, naraz. Brutalista nie je epický veľkofilm rovnakých rozmerov ako Oppenheimer, hoci má aj také znaky. Je koncepčne náročný a na pozadí osobného príbehu imigranta vypovedá o premenlivosti dejín. A na rozdiel od projektu Christophera Nolana nie je taký silene ambiciózny.
Brutalista neuspel ani v kategórii najlepší film, ani v kategórii réžia. Niekoľko nominácií však predsa len premenil a azda najvýraznejšie sa presadil hereckou cenou pre Adriena Brodyho, predstaviteľa hlavnej úlohy. V ďakovnej reči po prevzatí ceny herec spomenul, že Brutalista je poctou traumatizovaným obetiam vojny. Akejkoľvek vojny.
Nebolo by víťazstvo snímky príhodné práve v čase, keď prezident Donald Trump karhá prezidenta krajiny traumatizovanej vojnou ako neposlušného žiaka?
Sú to lesní duchovia, objavia sa len vtedy, keď sami chcú. Nakrúcať rysa trvá roky
Rys je veľmi plachý, označujú ho za ducha karpatského lesa. (zdroj: MYSLI AKO RYS)V slovenčine má druhové meno ostrovid, a nie zbytočne. Vďaka svojmu vynikajúcemu zraku o vás v lese vie oveľa skôr, než si ho vôbec môžete všimnúť.
Väčšina z nás ho preto nikdy v prírode neuvidí. Vďaka slovenským filmárom čoskoro tú možnosť dostaneme. V pripravovaných dokumentoch chcú ukázať autentický život tejto tajomnej, najväčšej mačkovitej šelmy v Európe.
Slovensko je jednou z posledných európskych krajín, ktoré sa môžu pochváliť, že majú pôvodnú populáciu rysa. No hoci je vzácny a chránený, stále u nás nie je v bezpečí.
„Rys je asi najnáročnejší herec, akého si vieme predstaviť. Nečíta scenár, nedodržiava filmovací plán a objaví sa len vtedy, keď sám chce – ak vôbec. Nemôžeme mu povedať, aby zopakoval scénu, postavil sa do lepšieho svetla alebo počkal, kým zapneme kameru. Zároveň však neustále prekvapuje,“ opisuje mladý dokumentarista Jakub Mrocek.
Spoločne s Lukášom Holáskom pripravuje nový film, ktorý sa bude volať Mysli ako rys. Táto šelma bude v ňom hlavnou postavou.
„Rys je extrémne plachý a nakrútiť ho v divočine je jedna z najväčších výziev, aké sme si mohli stanoviť“ konštatuje Mrocek. „S kamerou sme strávili v teréne stovky dní a nocí, vyvinuli sme si aj vlastné fotopasce a s ďalšími vecami nám pomohli odborníci z rôznych odvetví.“
Dnes majú za sebou vyše 600 dní v teréne.
Sú v ňom smiešni a neschopní. Film Anora priniesol Rusom uznanie, túžili po ňom ako po droge
Yura Borisov vo filme Anora. (zdroj: TASR/AP)Neprejde deň, keď by ho nezastavili na ulici, v obchode, na čerpacej stanici. „Ako keby som vyhral zlatú medailu na olympiáde,“ hovorí Yura Borisov. Nie je športovec, ale herec a minulú nedeľu sa uchádzal o svojho prvého Oscara.
Narodil sa v Moskve a cieľavedome pracoval na tom, aby sa stal jedným z najlepších. Keď hral drogovo závislého, podstúpil experiment s užívaním drog. Keď hral gangstra, dal si vytrhnúť zub. Nesmierne sa koncentruje, aby v konečnom dôsledku pôsobil tak, že všetko mu ide ľahučko.
Svetové publikum ho mohlo vidieť vo výbornom fínskom filme Kupé č. 6 alebo vo filme Petrovova horúčka, ktorý nakrútil politicky nepohodlný režisér Kirill Serebrennikov. V Rusku, tam zase už niekoľkokrát stihol potešiť Kremeľ, keď prijal rolu v príbehoch o Kalašnikovovi, ruských vojakoch alebo o Puškinovi.
Tí, čo ho nesledujú úplne zblízka, môžu mať problém ho zaradiť. Nevedia ho čítať, nevedia, kým je.
Aby mohol vyhrať Oscara, pripravili ho o Oscara. Prípad Kierana Culkina je ukážkou kalkulu
Kieran Culkin má Oscara za film Skutočná bolesť. (zdroj: TASR/AP)Oscara nedostanem, dostane ho Kieran Culkin, povedal niekoľko dní pred odovzdávaním cien americkej filmovej akadémie Guy Pearce.
Vo filme Brutalista predviedol úžasnú hereckú kompozíciu v úlohe človeka, ktorý by chcel mať talent, no má iba moc. Tušil, že hviezdy budú tento rok viac naklonené jeho mladšiemu kolegovi, ktorý zažiaril vo filme Skutočná bolesť.
Je zbytočné namietať, tak, ako by si Oscara zaslúžil Pearce, zaslúži si ho aj Culkin. Pristaviť sa možno len pri spôsobe, ako sa k nemu Culkin dostal.
Cenu nedostal len preto, že má talent, ale aj preto, že jeho producentský tím vie počítať do päť a zvolil správnu stratégiu.
Zakryť sklamanie je väčší výkon, ako si zaslúžiť Oscara. Sú takí, čo sa šli opiť
Karla Sofia Gascón. (zdroj: TASR/AP)Každý režisér televíznych prenosov to má rád a rád sa drží tradície. Keď sa vyhlasujú Oscary v jednotlivých kategóriách, tesne pred tým, ako sa prečíta meno víťaza ukrytého v obálke, v zábere sú naraz všetci kandidáti a kandidátky.
Sú napätí, ako bude znieť verdikt.
Je to vďačný formát pre divákov, nevďačný formát pre nominovaných. Najmä herci to majú ťažké, pretože ich tváre sú známe každému a každý je na ich reakcie zvedavý.
Často sa stáva, že celý film, za ktorý boli nominovaní, ich nestál toľko hereckého úsilia ako tá krátka chvíľa, keď elegantne a s úsmevom skrývajú sklamanie, že Oscara napokon nedostali oni, ale jeden z ich kolegov.
Sú však aj výnimky. Z času na čas sa objaví niekto, kto sa nechce na nič hrať a svojej kolegyni alebo svojmu kolegovi ani len nezatlieska.
Expertka z Viedne: Zlé mestské plánovanie je rovnako drahé ako dobré
Julia Girardi-Hoog. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo )Komu patrí verejný priestor? Túto otázku si kládli viedenské feministky v 90. rokoch, keď si všimli, že ženy a muži sa po meste pohybujú inak. Kým muži sa skôr presúvajú v autách z práce a do práce, ženy medzitým čaká veľa drobných úloh, ako urobiť nákup či vyzdvihnúť deti zo školy, a častejšie sa pohybujú pešo či hromadnou dopravou.
Aj keď je dnes koncept pätnásťminútového mesta hlavne o ekológii, príklad Viedne ukazuje, že sa začal poznaním o tom, ako mesto využívajú ženy.
Po tridsiatich rokoch rodovo citlivé plánovanie na viedenskom magistráte už nikto nespochybňuje. Julia Girardi-Hoog zodpovedá za to, aby sa potreby zraniteľných skupín brali do úvahy pri všetkých mestských projektoch a zároveň aby sa priebežne prehodnocovali. Dnes sú napríklad oveľa viac ako v minulosti témou extrémne horúčavy, ktoré zabíjajú tisíce ľudí.
„Na horúčavy zomiera dvakrát viac žien ako mužov, pretože majú menej prostriedkov, aby sa pred nimi chránili,“ pripomína Girardi-Hoog.
Ako ženská štvrť zmenila mestské plánovanie vo Viedni
Architektky mysleli na to, aby sa z kuchyne dalo dozerať na deti hrajúce sa vonku. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo )Na prvý pohľad nie je obytná štvrť na severe Viedne ničím výnimočná. Vnútroblok je o druhej poobede pomerne prázdny, niektorí rodičia vyrážajú po deti do škôlky, seniori sa vracajú z nákupov.
Budovy okolo námestia a niekoľko malých vnútroblokov sú pomerne nízke, nie viac ako tri alebo štyri poschodia, čo človeku dodáva pocit susedstva. Na fasádach vidno, že sú trochu staršie, no upravené, architektúra pôsobí moderne.
Náhodnému návštevníkovi ani nenapadne, aké novátorské boli zelené fasády či prízemné priestory pre bicykle pred tridsiatimi rokmi, keď štvrť postavili
„Niektorí obyvatelia ani netušia, že išlo o feministický projekt,“ hovorí Julia Girardi-Hoog, stojac uprostred vnútrobloku. Sociologička a architektka dnes šéfuje oddeleniu rodovo citlivého plánovania na viedenskom magistráte.
Frauen-Werk-Stadt (Ženy-Práca-Mesto) je štvrť, ktorá síce priamo v názve odkazuje na ženy, no nie je obývaná len ženami.
Slovenka sa presťahovala do Kyjeva: Najstrašidelnejšie sú noci, keď počujem prilietavať ruské drony
Od začiatku vojny pomáhala utečencom na Slovensku, minulý rok sa presťahovala na Ukrajinu. (zdroj: archív respondentky)Klára Tihláriková sa počas prebiehajúcej vojny na Ukrajine rozhodla presťahovať do Kyjeva. Od vypuknutia konfliktu pomáhala ukrajinským utečencom na hraniciach, následne strávila dva roky v humanitárnom centre v Gabčíkove, kde sa starala o služby pre deti.
S príchodom novej vlády a zmenou postoja k Ukrajincom cítila, že najlepšie bude pomáhať ľuďom priamo na Ukrajine.
Dnes býva v centre Kyjeva, pracuje ako humanitárna pracovníčka a pravidelne cestuje na východ krajiny do miest Charkov či Izium, kde sa so svojimi kolegami snaží pomôcť ľuďom, ktorí tam napriek vojne zostali alebo museli zostať.
„Keď sa postupne zmenil postoj vlády voči Ukrajincom, cítila som, že miesto, kde budem schopná pomôcť oveľa viac, je práve na Ukrajine,“ hovorí.
Na odchod do Kyjeva mala aj osobný dôvod – jej priateľ pochádza z Ukrajiny a je členom ukrajinskej armády. Klára sa napriek všetkým okolnostiam z Ukrajiny odísť nechystá. Naučila sa ukrajinsky aj rusky a chce zostať na mieste, kde vie byť čo najviac nápomocná.
Švábenský: Ak by Gabriel dostal iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno ešte bol
Synov príbeh inšpiroval Švábenského k vytvoreniu festivalu transrodovej kultúry Svet podľa Gabriela. (zdroj: SME/Marko Erd)Keď sa zhovára s ľuďmi o strate syna, hovoria mu, že si nevedia predstaviť, čím si prechádza. Odvetí im, nech to radšej ani nechcú vedieť.
„Je to možno klišé, no jediné, čo človeku zostáva, je naučiť sa s tým žiť. Od rána do večera sa snažím nájsť v sebe zmierenie s tým, že sa niečo takéto stalo a že sa to nedá vrátiť,“ hovorí grafický dizajnér a fotograf Waldemar Švábenský.
Jeho syn Gabriel dobrovoľne opustil svet 5. marca 2018, niekoľko mesiacov pred svojimi 20. narodeninami.
Synov príbeh inšpiroval Švábenského k vytvoreniu festivalu transrodovej kultúry Svet podľa Gabriela, ktorý sa koná 15. marca. Prostredníctvom neho už roky rozširuje povedomie o transrodových ľuďoch na Slovensku a upriamuje pozornosť na ich životy a problémy, s ktorými sa pasujú. „Snažím sa pretaviť Gabrielov odkaz do festivalu, aby jeho smrť nebola zbytočná. Veľmi mi to pomáha,“ vysvetľuje.
To, čo považuje väčšinová spoločnosť za banalitu, môže byť pre transrodového človeka otázkou medzi životom a smrťou. Švábenský si stále živo pamätá, čím si prechádzal Gabriel, keď sa snažil prebojovať tranzíciou. Bolo to v časoch, keď Švábenský nemal ešte poňatia a ani dostatok informácií o tom, čo všetko to obnáša.
„Nechcem na nikoho ukazovať prstom, ani nikoho obviňovať. No viem, že keby v tom čase dostal Gabriel trochu iný typ medicínskej a spoločenskej podpory, tak by tu možno medzi nami ešte bol,“ hovorí.
Najlepšie filmy roku 2025: Boduje Černák, ale aj český hit a novinka s Pattinsonom
Černák, Mickey 17, ale aj Zlatovláska sú zatiaľ top filmami roku 2025. (zdroj: PubRes/Three Brothers Production/Warner Bros)V kinách máme možnosť vidieť viaceré výborné filmy. Zabodovali v nich mafiánsky film Černák, nezvyčajné sci-fi, nová česko-slovenská rozprávka, ale aj český hit o varičoch drog.
Tento zoznam najlepších filmov roku 2025 budeme pravidelne dopĺňať top komédiami, akčnými či romantickými filmami, ale aj novými sci-fi snímkami a vojnovými trhákmi, ktoré budú v našich kinách alebo na streamovacích platformách.
Víkendový recept
Citrónový nákyp s čučoriedkami bez lepku. (zdroj: Isifa)Upečte si výborné zákusky a koláče s citrónovou polevou.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
