"Festival? Dobre. Idem skúsiť," hovorí Martin Panulin (34), dnešný šéf produkcie kultúrneho centra Tabačka, prečo sa po pätnástich rokoch zbalil a vrátil vlani v decembri z Prahy do Košíc.
"Poriadne sme si ani nedohadovali podmienky. Celkom mi totiž zahrali na strunu aj vedeli, čomu sa venujem a čo mám rád. Taká veľká životná zmena a urobil som ju tak rýchlo," dodáva.
Nad zmenou práce už aj tak uvažoval. V Tabačke stal sa šéfom tímu multižánrového festivalu nezávislej kultúry 66 hodín, ktorý sa koncom júla konal prvýkrát v Smolníku, v opustenej tabakovej továrni.
Už počas gymnázia Panulin odišiel na rok do USA a zmaturoval tam. Odtiaľ sa presťahoval do Prahy, kde vyštudoval financie. Po škole skúšal všeličo. Točiť vlastné filmy, reklamy aj pracovať v coworkingu.
"Potom som si povedal, dosť, musím sa sústrediť na jednu vec. Odišiel som na rok do Karibiku, plachtil som a robil kapitána. Napokon som sa preplavil cez Atlantik a rozhodol som sa, že sa budem venovať čisto filmu," opisuje svoje dobrodružstvo.
Ako produkčný sa filmu oddal na intenzívnych sedem rokov. Bol to podľa neho pekný, ale nie úplne udržateľný život. Štyri mesiace intenzívnej filmovačky, ktorá človeka vycucá a zničí tak, že prestane pravidelne jesť a nevída priateľov, potom dva mesiace plachtenia či freedivingu. Film je podľa neho náročné prostredie, ktoré nie je pre každého.
Urobiť festival bol vždy jeho sen, jeho prvý v Smolníku mal navyše úspech. "Bolo to náročné, otrasieme sa a pomaly ideme chystať druhý ročník," hovorí.
Martin Panulin na nádvorí Tabačky v Košiciach. (zdroj: Marko Erd)Súčasťou Panulinovho návratu bolo aj putovanie Slovenskom. Celý daždivý mesiac kráčal sám cestou SNP z Devína na Duklu. Chcel spoznať ľudí aj sa naspäť zorientovať v krajine. "Predstavoval som si to romanticky, ale fúú, bol to zážitok, samá Republika, samí konšpirátori," povie.
V horách sa cítil osamelo, keďže niekedy aj tri dni s nikým nehovoril. "Prichádzal som do malých krčmičiek hladný po kontakte. Ale osvojil som si pravidlo – načerpať ľudský kontakt, ale nie viac ako dve pivá. Po treťom sa to totiž začalo – vakcinácia, vojna," vysvetľuje.
Zrejme problémy, sklamanie a alkohol vedú ľudí len ku konfrontačným debatám o katastrofických scenároch a o zapredaní sa, opisuje. Chcel vedieť, ako sa tí ľudia majú, ale bežné témy otvárali málo.
"Cesta SNP je krásna, veľa prevýšení aj výhľadov. Príroda je na Slovensku nádherná, no bohužiaľ, v mnohých veciach zaostávame," zhŕňa Panulin ponávratové pocity.
Nevzdali to s našou krajinou
Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc, či Oravy.
Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou
Až do 27. septembra prinesieme 17 príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.
Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?
Neviem si predstaviť, že by som išiel napríklad do Berlína a zabudol, že som zo Slovenska.
Je tu veľa vecí, ktoré sa dajú robiť lepšie. Sem človek môže prísť a "hrať sa". Priestoru je na to dosť. Preto som napísal, že mi Slovensko pripomína "ihrisko".
Mám tu aj rodičov. Tí ma od mala viedli k zvedavosti a objavovaniu. Podporovali ma v mojich mnohokrát strelených nápadoch a vždy pri mne stáli. Chodili sme s otcom na Pohodu od mojich pätnástich, za tieto spomienky som im nesmierne vďačný.
Rád sa zabávam a aby som nejakú prácu robil dobre, musí ma baviť. Rád vymýšľam. Teraz som robil festival. Ako vášnivý cyklista, zvyknutý 15 rokov jazdiť všade na bicykli, si viem predstaviť aj bojovať v Košiciach za cyklistiku. Ani neviem, kedy som naposledy jazdil po chodníkoch ako tu. Na cestách ste tu navyše a dávajú vám to pocítiť.
Panulin vidí Slovensko ako ihrisko. (zdroj: Marko Erd)Čo vám povedali v Prahe, keď ste odchádzali?
Neverili mi. Všetci si myslia, že sa o rok vrátim.
Povedal som si, že rok vydržím určite. Takže v decembri si poviem, čo mi presťahovanie sa dalo. Menej ako rok je krátky čas na hodnotenie. Po roku vám začne aj práca vracať, čo ste do nej vložili, aj si vybudujete sociálne vzťahy.
Aj v USA bol prvý polrok oťukávanie sa, začalo sa to lámať po roku, až potom pochopíte a začnete plnohodnotne využívať nové miesto.
Povedali ste mi, že ste sa vrátili "domov". Praha sa vaším domovom ani po pätnástich rokoch nestala?
Aj Praha sa už stávala domovom, veľa ľudí si tam kupuje byty, máme tam našu košickú partičku, domov tvoria aj ľudia. Tu mám rodičov. Aj oni boli dôvodom návratu. Po pätnástich rokoch vzťahu po telefóne je fajn tráviť s nimi plnohodnotnejší čas. V komunikácii cez telefón som špeciálne zlý, potrebujem byť s ľuďmi, telefonovanie ma nebaví.
Nikdy som nemal pocit, že som dianiu na Slovensku unikol. Sledoval som správy, paradoxne tie české mi pripadali, že sa ma netýkajú, hoci som tam robil a platil dane. Stále som sa najviac rozčuľoval nad slovenskou politikou a kauzami.
Hovorili ste si vtedy, som rád, že som odišiel, dobre som urobil?
Zvláštne, ale nie. Skôr som si hovoril, že je to aj o mne. Týka sa ma to. Nikdy som sa neodsekol, taký zlom u mňa nenastal, teda ani v tomto smere som to so Slovenskom nevzdal.
Môžu voľby ovplyvniť to, že sa vrátite do Prahy?
Bojím sa, že Robert Fico opäť vyhrá a desí ma to. Teraz vidno, koľko ľudí z neho žije. Jeho stabilných 15 percent podľa mňa nie sú voliči sympatizanti, ale ľudia, ktorí z neho žijú. Je jedno, čo urobí, jednoducho vedia, že keď bude pri moci, bude im to opäť cinkať.
Ak by teda vládol on s fašistami, odídete?
Neviem. Stále verím, že by sme tu mali pomáhať a robiť veci, ktoré dávajú zmysel, nie iba pohodlne žiť. Máme zodpovednosť za svoju krajinu, za celú spoločnosť. Nechcem hovoriť, že som ten, kto pomôže, ale každá maličkosť zaváži a je dôležitá.
Pôjdete voliť a ako sa budete rozhodovať?
Samozrejme, pôjdem, mám to ľahké, už mám vybraté. Pre rozumného človeka tam nie je veľa možností. Moje rozhodnutie je kombinácia hodnôt a ľudí.
Čo je najväčší systémový problém Slovenska?
Nefunkčné súdnictvo. Ľudia nepykajú za veci, ktoré spáchali. Štát tak nemôže fungovať a pozorovať to je demotivujúce až zničujúce.
Treba, aby sa tu menej kradlo a kto kradne, aby bol potrestaný. To je základ, ktorý potom ozdraví všetko, zdravotníctvo aj školstvo. Na začiatok by bolo napríklad super mať normálneho generálneho prokurátora.
A ako sa darí na Slovensku kultúre?
Pri kultúre je dôležité, že ju musíte mať pre koho robiť. My máme to šťastie, že sa u nás publikum hladné po nových a zaujímavých kultúrnych zážitkoch vždy nájde. Samozrejme, nevypredáme každý koncert a niekedy by sme si priali, aby témy, ktoré sa snažíme ponúkať zaujímali viac ľudí, no v tomto verím v mladú generáciu, ktorá je angažovaná a kultúra je pre ňu dôležitým aspektom.
Komu sa na Slovensku žije dobre?
Bohužiaľ, bitkárom, hrubej sile, pästiarom. Špeciálne v Košiciach mi chýba vrstva, ktorá si normálne zarobila. Na vrchole sú ľudia s pofidérnymi džobmi. Dizajnéri, muzikanti, architekti a im podobní, vrstva, ktorá spätne konzumuje kultúru, mi tu trošku chýba. Kto je tu bohatý, mi pripadá, že je "turbo gadžo". Česť výnimkám. Vidno to aj na podnikoch, akým sa tu darí.
V Prahe to bolo iné?
Aj tam sú ľudia ako tu, ale je tam veľa takých, ktorí si zarobili hlavou, nie iba tým, že boli niekde prví alebo niekoho podplatili. Tam vám to tak nebije do očí, spoločnosť je oveľa vyváženejšia.
Aj spôsob, ako sa tu pracuje, je iný ako v Prahe. Je tu menšia konkurencia, čo vás nenúti sa zlepšovať. Veľa vecí tu funguje tak, že sa síce dohodnete ale ľudia meškajú. Urobiť niečo navyše či ísť o krok ďalej sa nenosí. Prišiel som sem ako "Pražák" a chcel som meniť veci k lepšiemu, mal som zápal, snažil som sa ale stretával som sa s pohodlím a rečami ako "to už tu bolo, takí ako ty tu už boli, čo zas chceš".
Čo je dobré na tejto krajine?
Máme veľa šikovných ľudí, mnoho ich ale odišlo žiť do zahraničia.
A jednoznačne aj mladá nastupujúca generácia hudobníkov, Berlin Manson, Dušan Vlk, Fvck_Kvlt, Wilderness. Táto mladá vlna ma veľmi baví a napĺňa. Sú to kapely, ktoré majú chuť niečo povedať a sú angažované. A majú výtlak.
Martin Panulin z košickej Tabačky o sebe hovorí, že je vášnivý cyklista. (zdroj: Marko Erd)Veľa ľudí je znechutených z politiky, máte radu ako zostať pozitívny?
Podarilo sa poraziť Fica a prišiel Igor Matovič, to zadupalo nádej. Ale nič iné nám neostáva ako skúšať a bojovať ďalej. Aj keď niekam odídete, vždy tam budete cudzincom. Mám rád slovenskú náturu, zmysel pre humor, doma je doma, všade inde sa vždy budem do istej miery cítiť, že tam nepatrím.
Treba ísť ďalej a robiť v každom odvetví to najlepšie, čo sa dá. Každá koruna, ktorú minieme, je voľba, akú chceme mať krajinu.
Nevzdali to s touto krajinou
Beata
Balogová
