Príjemný víkend! Nežná revolúcia v roku 1989, od ktorej uplynie 35 rokov, sa spája s viacerými symbolmi z tribún, na ktorých stáli známe tváre. Či už je to budajka - čiapka Jána Budaja, apely na utvorenie koridorov sanitnému vozu od Milana Kňažka alebo zdvihnuté dva prsty Václava Havla ako znak víťazstva.
Neboli to však len „celebrity“ Novembra 1989. Revolučných udalostí sa aktívne zúčastnili tisíce ľudí v celej republike. Nie sú na známych fotografiách, ich mená ani príbehy spoločnosť nepozná. Bez ich nasadenia by však Nežná revolúcia nebola možná.
Boli medzi nimi aj tri ženy, ktoré sa podieľali na páde komunizmu vo svojom meste. Darina Kárová z Nitry, Oľga Kuchtová z Banskej Štiavnice a Ľudmila Pastierová z Bratislavy. Práve ich príbehy prináša reportér Peter Getting. Dopĺňame ich rozhovorom reportérky Sone Jánošovej s politologičkou Zuzanou Maďarovou, ktorá sa ako výskumníčka venovala obrazu, pozícii a úlohe žien v Nežnej revolúcii. Hoci ženy boli v revolúcii prítomné, ich postavenie sa dlho prehliadalo a bagatelizovalo.
Tridsiate piate výročie Nežnej revolúcie si vo viacerých mestách pripomínajú koncertmi, diskusiami alebo premietaním dobových materiálov. Reportér Michal Dudoň prináša tipy, kam sa vybrať za kultúrou 17. novembra.
Či sme niečo vtedy zanedbali? Myslím si, že áno. A veľa, hovorí Darina Kárová
Darina Kárová na pešej zóne v Nitre. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Sedemnásty november 1989 bol takým kľúčovým okamihom v živote spoločnosti, že dodnes si drvivá väčšina tých, čo ho zažili, spomína, čo robili v okamihu, keď sa dozvedeli o zmlátení študentov v Prahe. Udalosť spustila pád totality, ktorý sa dnes označuje ako Nežná revolúcia.
Len málokto bol v tom čase na absurdnejšom mieste ako Darina Kárová. Priamo v Moskve. Riaditeľka a zakladateľka Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra bola vtedy dramaturgičkou v nitrianskom Divadle Andreja Bagara a s celým súborom boli v novembri 1989 v Moskve na divadelnom zájazde.
„Ocitli sme sa v situácii, ktorá s odstupom rokov pôsobí veľmi bizarne. Hrali sme predstavenia, keď sme sa počas jedného z telefonátov domov dozvedeli o udalostiach v Československu. Bývali sme v pýche Moskvy, obrovskom hoteli Rossija, kde na dlhých chodbách sedela na každom rohu jedna dežurná, ktorá, okrem toho, že varila čaj, bola poverená aj inými, nazvime to politickými úlohami. Naše pasy aj letenky malo vedenie divadla, nevedeli sme, či sa budeme môcť vrátiť domov a kde vlastne skončíme. Z Moskvy je to do táborov na Sibíri o dvetisíc kilometrov bližšie ako z Bratislavy,“ podotýka.
„Po diskusiách sme skoncipovali vyhlásenie, ktorým sme odsúdili zákrok mocenských síl v Prahe. Hosťovanie nitrianskeho divadla sa konalo na najvyššej medzinárodnej úrovni, hrali sme vo svetoznámom moskovskom Divadle na Malej Bronnej, predstavenia boli vypredané. Vyhlásenie sme prečítali 21. novembra priamo pred predstavením.“ Bolo v tom veľa odvahy.
Hneď po návrate z Moskvy sa Darina Kárová zapojila do revolučného víru. V divadle založili štrajkový a koordinačný výbor, s hercom Dušanom Lencim sa stali ich predsedami.
Nadšenie a snaha zmeniť svoje životy k lepšiemu trvali príliš krátko, hovorí Oľga Kuchtová
Oľga Kuchtová na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici. (zdroj: SME/Marko Erd)Novembrové dni sú v roku 1989 mrazivé, husto sneží. Úzkymi banskoštiavnickými ulicami kráča žena s plagátmi v ruke a dáva starému mestu nový výzor.
„Plagáty som rozvešiavala po celom meste,“ spomína si po rokoch Oľga Kuchtová. „Mala som ich niekoľko desiatok, všetko vlastná výroba. Robila som ich doma, použila som rôzne techniky, farby, fixky, voskovky, pero aj tuš. Niesli nápisy ako ‚Nenechajte sa oklamať‘ alebo namaľované figúrky, ako komunistov kopeme do zadku. Zabralo to čas, ale novembrové večery boli dlhé a nadšenie veľké.“
Vlastnoručné plagáty Oľgy Kuchtovej sa nezachovali.
„Z komunistických policajtov mal človek opodstatnené obavy. Veď práve takí zbili bezbranných študentov na demonštrácii a tým masakrom to celé začalo. Doma som preto nechávala zoznam ulíc, kam idem lepiť, ak by som sa nevrátila.“
Oľgu Kuchtovú zvolili na prvom sneme miestnej VPN za predsedníčku koordinačnej komisie. Vydávali aj časopis Štiavnická verejnosť, ktorý sami písali a rozmnožovali na cyklostyle, boli v ňom aj jej články a ilustrácie. Stala sa jednou z tvárí revolúcie v meste.
Na tribúnu som sa netlačila, hovorí Ľudmila Pastierová
Ľudmila Pastierová na bratislavskom Námestí SNP. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Keď prišla domov, vedela, že u nej boli eštebáci. Pre komunistov fungovali príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) podobne ako gestapo pre nacistov: ako tajná politická polícia jedinej strany, ktorá v štáte uchopila moc a nemienila sa jej vzdať. ŠtB šírila strach, bola nástrojom na totálnu kontrolu spoločnosti.
Doma jej eštebáci tajne snorili po byte, hrabali sa jej vo veciach, v zásuvkách, v najintímnejšej zóne každého človeka.
Ľudmila Pastierová nebola politickou aktivistkou, represie zažívala len preto, lebo skrátka chcela žiť po svojom.
Priatelia ju volali Izika. No mala aj iné meno. Eštebáci ju vo svojich spisov viedli pod menom Kobra. Jej osobný spis bol z veľkej miery skartovaný pri masívnom ničení dokumentácie ŠtB v decembri 1989, dnes sa nachádza spolu s ďalšími dokumentmi tajnej polície v Ústave pamäti národa.
„Vnútorne sme boli presvedčení, že socializmus sa reformovať nedá, ani ten s ľudskou tvárou. Vyzeralo to, že to bude ‚na furt‘. Robila som upratovačku v divadle, potom som predávala v novinovom stánku. Páni v oblekoch, ktorí ma v ŠtB mali na starosti, sa zabávali tým, že keď išli okolo, nakukli do okienka: Ako sa máte dnes, Ľudmila?“ rozpráva Ľudmila Pastierová.
Hektické dni na sklonku roka 1989 prežila veľkými zmenami. Odišla z práce v novinovom stánku, v bratislavskom sídle Verejnosti proti násiliu pomáhala bez nároku na mzdu zakladať vydavateľstvo pre slobodné médiá, pomáhala s vydávaním denníka Verejnosť, bola pri obnovení týždenníka Kultúrny život, ktorý po okupácii zakázali. Popri tom sa v sídle VPN chopila archivárskej práce.
Politologička Maďarová o ženách Novembra ´89: Stávali sa skôr kulisami revolúcie, neprisudzovalo sa im žiadne aktérstvo
Zuzana Maďarová. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)„Asi ako väčšine ľudí, aj mne prídu na um mená, ktoré boli viditeľné na tribúnach a ktoré dodnes verejne reprezentujú obraz a odkaz revolúcie. Milan Kňažko, Ján Budaj, Peter Zajac, Martin Bútora. Potom sú to mená, ktoré som spoznávala z rôznych prameňov počas skúmania žien Novembra '89. Mária Filková, Zuzana Mistríková, Ľubica Blaškovičová, Darina Kárová, Magda Vášáryová či Zuzana Szatmáry. Mená týchto žien sú známe, hoci ich význam v našej pamäti čiastočne bledne.
A napokon sú tu mnohé ženy, o ktorých sa v podstate nikdy verejne nehovorilo, ktoré robili nevyhnutnú, ale neviditeľnú prácu a ktoré som objavila pri svojom výskume,“ vraví Zuzana Maďarová. Ako výskumníčka skúmala obraz, pozíciu a úlohu žien v Nežnej revolúcii. Hoci ženy boli v revolúcii prítomné, ich postavenie sa dlho prehliadalo a bagatelizovalo.
„Jedna z účastníčok výskumu hovorila, ako spolu s viacerými ženami sedela v sídle VPN v Mozartovom dome v Bratislave. Do tejto centrály telefonovali ľudia z celého Slovenska s rôznymi otázkami. Pýtali sa, čo robiť v konkrétnych podnikoch, ako sa zachovať v najrôznejších situáciách, ako vymeniť vedenie a podobne. Ženy takto pri telefónoch trávili dlhé hodiny, robili dôležitú službu pre verejnosť a to aj napriek tomu, že volajúci si často k telefónu pýtali „známe tváre“ VPN. Keď sa raz táto aktérka potrebovala ísť poradiť do miestnosti, kde úzky kruh VPN viedol debatu, pred miestnosťou ju zastavili so slovami, že tam sa riešia dôležitejšie veci. Takže si musela poradiť sama.“
Aj táto situácia podľa nej pekne ilustruje, čo sa považovalo za dôležité a ako bol vymedzený priestor žien a mužov, regiónov a hlavného mesta.
V rozhovore sa tiež dozviete, prečo si ľudia viac pamätajú mužov revolúcie a zabúdajú na rečníčky, kto bola prvá osoba, ktorá prehovorila v Bratislave a prečo si to vyžadovalo odvahu aj čo všetko ženy v novembrových udalostiach vykonávali a prečo sa na ne zabudlo.
Nezávislosť by veriacich stála devätnásť eur ročne. Odluku cirkvi od štátu žiadali už v novembri 89
Ozbrojené zložky zasiahli proti účastníkom Sviečkovej manifestácie vodnými delami. (zdroj: Archív ÚPN)„Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu,“ napísali v novembri 1989 do svojho programového vyhlásenia členovia Verejnosti proti násiliu.
V revolučných novembrových časoch, keď sa hnutie formovalo, bola požiadavka odluky od štátu vyjadrením túžby po náboženskej slobode a nebola naplnená konkrétnou predstavou o tom, ako by mala prebehnúť a čo by malo byť jej cieľom.
„Bol to skôr úderný politický program vhodný na revolučné časy než premyslená koordinovaná stratégia,“ hovorí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa.
No kým aj ostatné požiadavky boli spočiatku skôr heslovité, siedmy z dvanástich bodov programu VPN zostáva po tridsiatich piatich rokoch jediným, ktorý sa konkrétne nepremietol do filozofie štátu.
Kultúrne tipy na 17. novembra
Koncert pre všímavých v Bratislave. (Archív) (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Nežnú revolúciu si pripomenie Koncert pre všímavých aj Klubové povstanie. Kam za kultúrou počas Dňa boja za slobodu a demokraciu?
Víkendový recept
Brownies s pistáciami. (zdroj: Isifa)Viac čokolády nenájdete nikde inde. Vyberte si z našich receptov na brownie.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
