Exody, odsuny, vyhnania, deportácie. Prečo je kedysi kultúrne bohatý Spiš dnes zaostalým regiónom

HORNÝ SMOKOVEC. "Na dejepise vás učia dejiny pekne po poradí. Ja na to idem opačne. Nečakajte ani záplavy dátumov. Začnime inak. Čo vás najviac štve?"

Úvod hodiny na hotelovej akadémii v Hornom Smokovci je netypický. Prváci a druháci z maturitných tried premýšľajú nad otázkou a potom hovoria, že ich štve dnešná doba. A politici. Dievčaťu s piercingom na tvári lezie na nervy, že ho kritizujú ľudia, ktorí ho vôbec nepoznajú.

"Štvať vás môžu jednotlivci aj celé spoločenstvá. Stačí gauner, čo to využije, a je z toho masaker. Po ňom príde revanš a ďalšie krviprelievanie," hovorí prednášajúci. Na Spiši, kde prebieha táto diskusia, sa to zopakovalo veľakrát.

Nie je to bežná hodina v školskom rozvrhu a pred katedrou ani nestojí učiteľ. Otázky však pomáhajú odkrývať, prečo je Spiš taký, aký je.

Miroslav Pollák na neformálnej hodine v triede. (zdroj: Archív M. P.)

Čo to, dočerta, má znamenať?

„Narodil som sa v Levoči, ale väčšinu života som prežil v Košiciach. Po smrti rodičov som sa pred dvadsiatimi rokmi rozhodol vrátiť do rodiska. Zažíval som zvláštne zážitky, aj nepríjemné. Nebol som na to pripravený. Ľudia neboli k sebe otvorení, ale podozrievaví. Aj voči mne. Čo som zač, čo mám za lubom, prečo som prišiel, veď sem nikto neprichádza, odtiaľto sa len odchádza. Arogantné predbiehanie sa na benzínke, v obchode, vzájomná nevraživosť, úplná absencia tolerancie, radšej si robiť prieky. Vravel som si, čo to, dočerta, má znamenať? Majiteľ zaleje betónom dieru vo dvore domu v historickom centre, aby mal cestu do garáže. Čo na tom, že to bola stredoveká studňa. Iný dá na gotický dom plastové okná, ďalší zlikviduje fresky. Nechápal som to. Potom som čítal krátky článok od miestneho učiteľa na dôchodku, koľko pôvodných obyvateľov z Levoče muselo odísť.“

Miroslav Pollák rozpráva žiakom vlastné skúsenosti a vyzýva ich, aby aj oni povedali tie svoje.

Tento aktivista dlhoročne pôsobí v oblasti ľudských práv. Teraz rozložil po triede obrazy výtvarníka Fera Guldana, ktoré zobrazujú rozmanité podoby násilia, aké si ľudia navzájom spôsobili na Spiši za posledných sto rokov.

Pred časom založil občianske združenie Krásny Spiš, cez ktoré vydáva knihy o regióne a realizuje besedy a prednášky. Neformálna hodina na pomedzí dejepisu, občianskej náuky a výtvarnej výchovy nie je jediná, ktorú takto pripravil spišským žiakom.

Pýta sa ich, či vedia, čo je to exodus.

„Je to starozákonný výraz z Biblie o hromadnom odchode Izraelitov z Egypta cez púšť. Môžeme hovoriť o exodoch, odsunoch, vyhnaní, deportáciách, vždy je to odchod, a to nedobrovoľný, vynútený,“ vysvetľuje pred tabuľou.

Spiš bol storočia multetnický a multikultúrny. (zdroj: AdobeStock)

Je to pekný des

Pätnásťroční žiaci, budúci dospelí ľudia, sa na nezvyčajnej hodine dozvedajú niečo, o čom mnohí z nich netušili, ani o tom nikdy nepočuli. Nemali od koho.

Napríklad, že základy tatranskej turistiky kládli tunajší Nemci, ktorí tu boli tiež doma, a ako prvý v histórii dosiahol tatranský štít na začiatku 17. storočia kežmarský vedec David Fröhlich. Že obdivované tatranské vily staval Moravan Josef Šašinka. Že autorom popradského letiska je Žid Emil Brüll.

Že borovičku na Spiši vyrábali Nemci a keď ich Slováci vyháňali, urazená nemecká majiteľka im odmietla dať recept. Alebo že v levočskej klietke hanby na námestí neväznili len stredovekého zbojníka, ale ešte po konci druhej svetovej vojny maďarského obyvateľa. A že náhrobky z opustených tunajších židovských hrobov dnes po zbrúsení u kamenárov stoja na kresťanských cintorínoch.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Postavili nám najkrajšie mestá, ktoré dodnes obdivujeme. Kde sa stratili naši Nemci? Čítajte 

„Snažím sa učiť dejepis trochu inak,“ hovorí Vladimír Andraš, učiteľ nemčiny a dejepisu na Strednej odbornej škole hotelovej v Hornom Smokovci a organizátor neformálnej prednášky. „Nezameriavam sa na Chetitskú a Rímsku ríšu, ktorú žiaci preberali už na základnej škole. Ale zameriavam sa skôr na lokálne dejiny a cez ne vysvetľujem viac.“

Vo veľkých dejinách sa totiž dá stratiť. Ale veľké dejiny sa vždy skladajú z malých.

So žiakmi napríklad preberá transport prvých tisíc mladých Židoviek, ktoré vypravili počas deportácií práve zo stanice v Poprade, a pátrajú po konkrétnych obetiach spomedzi nich.

„Vyrastal som v Spišskej Novej Vsi a ešte si pamätám na posledných starých spišských Nemcov a Maďarov v meste, ako rozprávali, že kedysi sa po námestí korzovali panie a znela tam nemčina, maďarčina a slovenčina a nebol to vôbec problém,“ hovorí učiteľ. „Každý región má krásnu históriu, denne okolo nej chodíme a mnohokrát o nej ani len netušíme. Svoje hodiny neraz začínam otázkou: Načo mi to bude...? A mojou odpoveďou je, že aj čašník alebo kuchár by mal mať základné informácie o regióne, v ktorom pracuje. Nikdy totiž nevie, kedy sa ho hosť na niečo opýta, môže mu dať dobrý nápad na výlet. Dejepis má aj obrovskú výhodu medzipredmetových vzťahov - nadobudnuté vedomosti vie žiak uplatniť v literatúre aj v odborných predmetoch.“

Andraš patrí medzi pedagógov, ktorí vnímajú slabiny súčasného vzdelávacieho systému. A Pollák vie, že vždy záleží na ochote konkrétnych učiteľov.

Navštívil už desiatky škôl. (zdroj: Archív M. P.)

V rovnaký deň pripravil besedu aj na základnej škole v neďalekej Hranovnici, ktorú navštevujú väčšinou rómske deti a ktorej pedagógovia dosahujú pozoruhodné úspechy vo vzdelávaní.

Takto Pollák navštívil už niekoľko desiatok základných aj stredných škôl. Niekde prednáša v triede, inde v telocvični.

Začal zhromažďovať jednotlivé exody na Spiši a Guldan ich ilustroval, ku každému vytvoril jeden obraz. Vystavili ich v Levoči a mysleli, že ide o jednorazovú vec. Ale výstavu chceli aj inde a začali ich volať do rôznych miest, galérií. Tak sa stala putovnou a začal o téme hovoriť na besedách aj na školách. Do dneška je to už vyše sto podujatí.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Československo sa rodilo ťažko a krvavo Čítajte 

Popri tom vydal Pollák knihu Spišské exody v 20. storočí, do ktorej prispeli svojimi príspevkami viacerí historici a bádatelia.

„Tých exodov sme zatiaľ narátali trinásť a nenárokujeme si na úplnosť, to číslo nemusí byť konečné,“ podotýka. „Vezmite si to: trinásť násilných exodov za jediné storočie, to je viac ako jeden za desaťročie. Do toho vojny, zániky a vzniky štátov, zmeny hraníc. To je des. A potom sa pýtame, či sa udržala nejaká kontinuita medzi dnešnými obyvateľmi, bývajúcimi v centrách starých spišských miest na konci 20. storočia, a tými, ktorí na ich mieste žili na začiatku toho istého, len jediného storočia. Je to možno silné tvrdenie, ale zdá sa mi, že to dáva odpoveď na tú nevraživosť, zášť, nenávisť. Myslím si, že práve tie exody a pretrhnutá kontinuita sa principiálne podieľajú na tom, ako sa na Spiši ľudia správajú. Voči sebe navzájom, k pamiatkam, histórii, ku kultúre, k prírode.“

Vysťahovalci zo Spišskej Belej. (zdroj: Spišské exody v 20. storočí, OZ Krásny Spiš 2023)

To sa mi cnelo od trapenja

„To sa nečuduj, že som ci ešči do teraz nepisal, bo nebolo možno jak som tu prišol to sa mi cnelo od trapenja, na ceste mi barz plano šlo... Wo štvrtek som došol do Hamburgu a po obede som sedal na šif dze som vela strachu podstupil, lebo za jednje dni takje vlny šli, jak naš kostol...To mi odpiš prawdu, čo to sa tam o mne za chyry, a čo mojo ludja robja, či pomlatili na mašine a či poorali w jaseni bo bol vol chromi, abo dačo inšo čo tam nowo.“

List z januára 1892 písal z Ameriky domov do podtatranskej dediny Batizovce Michal Omasta. Bol jedným z tisícov slovenských emigrantov. Slováci, mimochodom, patria medzi národy s vôbec najvyšším podielom emigrácie.

Ohromná vysťahovalecká vlna zasiahla na pomedzí 19. a 20. storočia práve Spiš. Začala sa drastická premena regiónu, ktorá absolútne premiesila obyvateľstvo a z kedysi etnicky a kultúrne bohatého Spiša vytvorila oveľa jednotvárnejšiu a chudobnejšiu časť dnešného Slovenska.

Pôvodné pestré zloženie Spiša spadá už do stredoveku. Do riedko osídlenej okrajovej časti Uhorského kráľovstva prišli nemeckí aj valónski osadníci, popri slovenskom obyvateľstve tu tiež bolo maďarské a poľské, rusínske sa ešte zvýšilo po valašskej kolonizácii, nechýbali ani Židia a Rómovia. Etnickú a jazykovú dopĺňala konfesijná rozmanitosť, žili tu katolíci, evanjelici, pravoslávni, gréckokatolíci, izraeliti.

Až 20. storočie zanechalo v jedinečnom regióne dodnes nezhojené rany.

Smršť spustilo slovenské vysťahovalectvo, ktorého čísla sa nedajú ani presne odhadnúť, keďže časť Slovákov opúšťala rakúsko-uhorskú monarchiu ilegálne a aj opakovane.

K spišským mestám s najväčším podielom Nemcov sa počas stáročí radil Poprad, nemecky nazývaný Deutschendorf. (zdroj: Spišský archív v Levoči )

„Ak hovoríme o dosahu exodov jednotlivých skupín obyvateľstva z regiónu na ľudí, ktorí v ňom ostali žiť, a následne na samotný región, treba povedať, že po masovom odchode vždy zostáva akési prázdno. Ľudia, ktorí dobrovoľne alebo nedobrovoľne odišli, v regióne chýbajú. A chýbajú hlavne tým, ktorí zostali,“ hovorí pre SME spolueditor uvedenej knihy Spišské exody v 20. storočí, Peter Švorc z Inštitútu histórie na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

„Po veľkej vysťahovaleckej vlne Slovákov, ale aj Rusínov, títo potom chýbali ako pracovná sila na statkoch a gazdovstvách a to až do takej miery, že majitelia statkov žiadali vládu, aby obmedzila vysťahovanie, lebo nemal kto pracovať.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Česi peši do Prahy. Ako Slováci vyháňali českú inteligenciu Čítajte 

Pripomína, že Spiš mal v dejinách Slovenska osobitné postavenie.

„To vyplývalo z jeho multietnicity a multikonfesionality a spolužitie takej pestrej zmesi obyvateľov zákonite prinášalo do ich života aj mnoho dramatických situácií. Na druhej strane učilo týchto ľudí hľadať v spoločnej existencii kompromisy, nútilo ich rešpektovať jeden druhého v ich odlišnostiach a vari nič lepšie neukázalo vzájomnú potrebnosť ako situácie po odchode hociktorej zo skupín obyvateľov Spiša. Po exodoch Spiš skrátka hospodársky a kultúrne upadol.“

Po rozpade monarchie vznikla na Spiši na pár dní Spišská slovenská národná rada tvorená maďarónmi a odmietajúca odchod z Uhorska, Ruská národná rada brániaca záujmy Rusínov, ba dokonca aj Spišská republika, ktorú vyhlásili Nemci na protest proti začleneniu do novej Československej republiky.

Popradskí Židia v Tatrách v roku 1937. (zdroj: Archív V. A.)

Slováci sa popri Čechoch stali prvý raz v histórii štátotvorným národom a spolu s pogromami nasledovalo vyháňanie Maďarov a obsadzovanie vedúcich miest Slovákmi a Čechmi. Ibaže keď neskôr slovenskí nacionalisti v réžii Adolfa Hitlera založili bábkový štát, nasledovalo zas vyháňanie českej inteligencie.

Počas vojny Slováci deportovali zo Spiša takmer celú tunajšiu židovskú komunitu. Hŕstka tých, čo sa vrátili, nenašla žiadnych príbuzných, zato našli svoje byty obsadené novými „majiteľmi“ a následne zväčša emigrovali.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Poďte k nám, volali šťastní Židia vo falošnej reportáži počas holokaustu Čítajte 

„Starý Spiš, ktorého počiatky multietnicity sa vzťahujú na obdobie 11. – 12. storočia, zanikol v roku 1939,“ hovorí Miroslav Števík z Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi. „Región, v ktorom už v stredoveku žili popri sebe mnohé národnosti, sa v priebehu niekoľkých rokov v polovici 20. storočia zmenil na nepoznanie. Kým počas stáročí sa radil k najkultúrnejším oblastiam strednej Európy, potom stratil niekdajšie postavenie. Ten výrazný zásah do skladby spišskej spoločnosti nemá obdobu v celej histórii regiónu.“

Ani porazenie fašizmu Červenou armádou neprinieslo oslobodenie, ale novú totalitu, tentoraz komunistickú. S vojakmi prichádzali príslušníci sovietskej tajnej polície, ktorí brali nevinných občanov do gulagov, často len náhodne z ulice, aby naplnili stalinské kvóty.

Spišiaci rôznych národností sa počas stáročí schádzali na najvýznamnejších trhoch v Levoči. (zdroj: Spišský archív v Levoči)

Spišských Nemcov, ktorých zručnosti stáli za postavením najkrajších miest na dnešnom Slovensku, vyhnali bez pardonu.

Perzekúcie a vyhnanstvo v novom režime postihli roľníkov, podnikateľov aj farárov.

A keďže súdruhovia z Moskvy neuznávali existenciu Rusínov, tých čakalo násilné obracanie z gréckokatolíckej viery na pravoslávie a ukrajinizácia.

„Spiš je zvláštny práve tým, že je to región, v ktorom je nemálo rôznych takzvaných ´jazykových ostrovov´. Často sú veľmi rázovité, ich obyvatelia si veľmi dlho zachovali kultúrne a a jazykové atribúty miestnej tradičnej kultúry,“ hovorí Alexander Mušinka z Centra jazykov a kultúr národnostných menšín Prešovskej univerzity v Prešove. „Napríklad jeden z najvýznamnejších slovenských filmových režisérov Juraj Jakubisko sa narodil v rázovitej obci Kojšov na južnom Spiši, ktorá sa síce nachádza v slovenskom prostredí, ale ide o dedinu ktorá je jazykovo, kultúrne a nábožensky rusínska. To môže byť aj jeden zo zdrojov Jakubiskovho obrazového videnia a jeho filmovej poetiky.“

Dodáva: „Ak pravidelne, v priebehu niekoľkých dekád, vysídlite, prinútite odísť, povraždíte alebo sa inak zbavíte veľkého počtu ľudí, medzi ktorými je množstvo šikovných a aktívnych ľudí, nemôže sa to na regióne neprejaviť. V prípade Spiša sú to za posledných päť - šesť generácii desiatky tisíc ľudí.“

Ďalšie tisíce obyvateľov opustili región po vpáde okupačných tankov v roku 1968. Po páde komunizmu to boli exody Rómov a mladých Slovákov do cudziny.

Smotánka sa zabáva na akcii Popradského atletického klubu - Slováci, Česi, Nemci, Maďari, Židia, do toho im hrá cigánska kapela. (zdroj: Archív V. A. (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Dve strany mince

Na starej fotografii z čias prvej republiky sa zabáva predvojnová popradská smotánka na plese atletického klubu. Slováci, Česi, Nemci, Maďari, Židia, všetci pokope, do toho im vyhráva cigánska kapela.

Na inej fotografii z 30. rokov sedia spolu paničky - kamarátky. Miestne Židovky a Nemky.

Na pohľadnici zo začiatku minulého storočia vidno levočský trh s námestím plným ľudí, po stáročia sa tu stretávali Spišiaci všetkým národností a vierovyznaní.

Zábery dokladajú, že dnešný homogénny, národnostne takmer jednoliaty Spiš nie je následkom prirodzeného vývoja, ale množstva čistiek a tragédií.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Piata kolóna chodila na koberec k nacistom. Slovensko vydali Hitlerovi bez jediného výstrelu Čítajte 

Prakticky po celé 20. storočie páni v ďalekých metropolách svojvoľne rozhodovali o osudoch, rozbíjali rodiny, kultúrne väzby, ničili životy ľuďom, ktorí sa previnili len tým, že žili v danom čase na danom mieste.

Niektorých to zomlelo aj opakovane. Zaznamenali napríklad prípad pána, ktorý za vojny musel na nútené práce do Hitlerovho Nemecka, po vojne ho šupli do gulagu a po komunistickom puči v roku 1949 za náboženské aktivity do lágra v Jáchymove.

„Jedna vec je, že keď niekoho vyženieme, tak sa sami ochudobníme. A druhou stranou mince je, že niektorí si prilepšia. Kým niektorí prišli o domov, dom, majetok, postavenie, prácu, iní ich prakticky ako dobyvatelia získali. Aký vzťah môžu mať k domácim hodnotám?“ podotýka Pollák.

Popradské paničky - Nemky a Židovky, zľava p. Erdélyová, Židovka, vedľa p. Breslová - Brelovci boli zas spišskí Nemci. (zdroj: Archív V. A.)

Princíp kolektívnej viny sa aplikoval opakovane: počas druhej svetovej vojny na Židov, ktorých povraždili, aj na Rómov, ktorých vyháňali zo slovenských dedín. Ale aj po vojne platil rovnaký princíp kolektívnej viny a na vyhnanie Nemcov a Maďarov stačilo aplikovať slová prezidenta Edvarda Beneša, že Československo „bude štátom len Čechov a Slovákov a nikoho iného“.

Uvoľnené miesta, byty, domy, polia a majetky rýchlo zaberali noví majitelia, raz sa hodil gardistický dvojkríž, inokedy komunistická hviezda alebo legitimácia odbojára. Komunisti v straníckej Pravde hlásali, že „nemecké domy, gazdovstvá sú opustené a spravodlivosť si žiada, aby sa tieto majetky dostali do rúk Slovákov, aby Slovák obrábal slovenský pôdu na Spiši“. A keď sa pred finálnym vyhnaním vracala časť evakuovaných Nemcov domov do Smokovca, národný výbor hlásil: „Po ceste sa blížia kolóny týchto ľudí smerom na svoje bývalé domovské obce a tento nepochopiteľný zjav znepokojuje roduverné obyvateľstvo a najmä Slovákov tu už usídlených.“

„Povedzme si pravdu, že toto je sociálna klíma nielen na Spiši, ale na celom Slovensku. Väčšina exodov sa odohrala po celej krajine a my aj chodíme prednášať do iných regiónov. Nedávno ma prosili, aby som prišiel urobiť takú prednášku aj pre samotných učiteľov,“ hovorí Pollák.

Trpko dodáva, že pred dvoma rokmi opäť vzrástol počet exodov, tentoraz o vojnových utečencov z Ukrajiny, ktorým Rusko napadlo domovinu.

„Tento exodus nesmeruje zo Slovenska von, ale opačne, zo susednej krajiny k nám a pomáha nám pochopiť, že odvrátenou stranou exodov je solidarita,“ myslí si. „Ak bolo 20. storočie storočím exodov, tak 21. storočie musí byť storočím solidarity. Práve solidarita je šancou ako preťať a ukončiť históriu exodov.“

Spišskí Rómovia na pohľadnici z roku 1909. (zdroj: Devleskere čhave - svedectvom starých pohľadníc )

Prebudiť zvedavosť

Pollákovo združenie nie je jediné, ktoré supluje to, v čom zlyháva štát. Chýbajú učebnice o lokálnej histórii aj priestor v osnovách, učitelia nemajú ako a kedy vysvetliť žiakom aspoň základný kontext a súvislosti z dejín regiónu aj zo súčasnosti, v ktorej žijú.

O vzdelávanie sa dnes snažia viaceré občianske združenia.

„Niečo sa už zachrániť nedá, napríklad Lomnička bola nemeckou obcou, dnes je čisto rómskou a opustený kostol v nej chátral, dnes je rozpadnutý, celá veža spadnutá do jeho stredu. Niečo sa však dá zachrániť práve vďaka udržaniu pamäti,“ tvrdí Pollák.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Do gulagov odviedli zo Slovenska tehotné ženy aj mládež, teraz Rusi opakujú históriu na Ukrajine Čítajte 

Snažia sa o to napríklad združenia EDUSOC a Living Memory, ktorých členmi sú pedagógovia, výskumníci, umelci aj študenti. Pracujú s deťmi od základnej školy po maturantov, spolupracujú so základnými, strednými, základnými umeleckými aj špeciálnymi školami, centrami voľného času a komunitnými centrami na celom Slovensku.

„Chceme viesť učiteľov a žiakov systematicky pracovať so svojou históriou a poznatky originálne spracovať v činnostiach, ktoré deti a mládež zaujímajú,“ vysvetľuje Katarína Csabayová z EDUSOC, ktoré sa zaoberá problematikou menšín a spolužitím menšín s väčšinou.

„Slovensko bolo v celej svojej histórii krajinou, kde sa stretali národy, národnosti, etnické skupiny. Súvisí to s jeho polohou aj prírodným bohatstvom, jeho územím prechádzali dôležité cesty, bolo súčasťou mnohonárodnostného kráľovstva a neskôr spoločnej republiky, preto by sa mohlo zdať, že slovenská väčšina je na iné národy zvyknutá. Nie vždy je to však tak. Konfliktov, ktoré mali etnický základ, je v našej histórii dosť a nie sú výnimkou ani dnes. Historické dedičstvo by pritom malo predovšetkým spájať."

Rusínske dievčatko z Osturne. (zdroj: Mikuláš Mušinka)

Podľa historika Michala Šmigeľa z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici síce dnešné generácie vedia, že Spiš bol multikultúrny, no neuvedomujú si súvislosti.

„Neuvedomujú si širšie dôsledky straty bývalého prelínania a koexistencie rozličných kultúr, často nedokážu kriticky poňať negatívnu spoločenskú hĺbku exodov, rozumieť procesom, ktoré viedli k odchodom ľudí z regiónu,“ hovorí. „Súčasná ´macošská´ realita historickej politiky na Slovensku, čím myslím dlhodobé zanedbávanie politiky historického povedomia spoločnosti, žiaľ, neprispieva k aktívnejšej propagácii regionálnych dejín. Je to chyba, lebo historická pamäť a regionálne dejiny tvoria pre mladú generáciu východiskovú platformu pre pochopenie a orientáciu v zložitejších dejinných a spoločenských procesoch.“

Ľudia ako Miroslav Pollák si nekladú nedosiahnuteľné ciele.

„Chceme u mladých ľudí - školákov najmä prebudiť zvedavosť,“ hovorí. „Zvedavosť o seba, rodinu, susedov, vlastnú obec, región a potom to ide. Na začiatku je zvedavosť, potom záujem. Skrátka čokoľvek, len nie apatia, ľahostajnosť.“

„Žiadna z politických garnitúr novodobého samostatného Slovenska históriu v skutočnosti nepotrebovali a nepotrebujú, preto nerobia nič, aby sa to zmenilo,“ súhlasí Peter Švorc. „Ak u mladých ľudí prebudíme zvedavosť, záujem ich už neopustí. Navyše im žiaden samozvaný vykladač dejín nemôže bezbreho klamať a zavádzať ich umelými konštruktmi do otrockého chomúta pokrivenej historickej skutočnosti.“

Jeden z obrazov Fera Guldana zo série zobrazujúcej rôzne podoby násilia na Spiši za posledných sto rokov. (zdroj: Fero Guldan)

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné