Jedna študovala v Japonsku, druhá v škótskom Edinburghu, ďalšia skončila sociológiu a právo v Brne a štyri roky potom bola postupne v Grazi, Bruseli a Taliansku. No vrátili sa a žijú na Slovensku.
"Naakumulovali sme v sebe rôzne poznania a videli sme, že môžeme niečo zlepšovať. Práce je tu tak strašne veľa," hovorí sociologička Zuzana Révészová (33), ktorá sa do Košíc vrátila z Janova.
V roku 2016 založila spolu s dvoma rovesníčkami zo strednej školy feministický kolektív architektiek a sociologičiek Spolka. Venujú sa širokému spektru aktivít v meste, spolupracujú so samosprávami aj s občianskymi združeniami, snažia sa zapájať verejnosť do inovatívneho mestského plánovania.

V Spolke sa pracuje len štyri dni do týždňa, piatok je voľný. Stretnutia a telefonáty sa vybavujú len v pondelky a stredy, utorky a štvrtky sú určené na sústredenú prácu. "Snažíme sa veľmi dbať na mentálne zdravie. Odvaha môže prísť potom," vysvetľuje Révészová.
Hovorí tiež, že jej vždy záleží na tom povedať celý príbeh a že Košice nie sú len o vetríku a kávičke na Hlavnom námestí. "Žiadna kaviareň nezlepšila život ľuďom v chatrčiach, ba naopak, je ich viac, schudobneli, ich deti sa majú horšie, rozdiely sa zväčšujú a to je tragické."
Aj preto sa Spolka v spolupráci s občianskym združením Intymyta a iniciatívou Dôstojná menštruácia venuje aj výskumu menštruačnej chudoby a budovaniu menštruačných staníc vo vylúčených osadách.
Obyvateľky vylúčených komunít nemajú tečúcu vodu, kúpu sa v rieke a nemajú peniaze na to, aby si kúpili vložky či tampóny. Svoje vylúčenie vnímajú "veľmi vedome a cítia sa zabudnuté", tlmočí Révészová hlasy rómskych žien. "A nesmierne rady o tom povedia, ale nikto sa ich na to nepýtal," dodáva.
Veľká časť väčšinovej populácie o menštruačnej chudobe nikdy nepočula alebo im ani nenapadlo, že niekto môže mať nedostatok menštruačných potrieb. Pritom je to vec základnej dôstojnosti aj úspechu v povolaní, povie.
"Keď ženy budú chodiť do školy, bude sa mať celá spoločnosť lepšie, a keď ženy nebudú mať menštruačné potreby, nebudú chodiť do školy," uzatvára kruh.
Nevzdali to s touto krajinou
Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc, či Oravy.
Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.
Až do 27. septembra prinesieme sedemnásť príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.
Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?
Lebo za ňu cítim zodpovednosť. Mám to privilégium cítiť sa tu dobre a možnosť zostať tu žiť. Tak to chcem vydržať, nie je to až taký problém. Na Slovensku sú super veci a veľmi super ľudia. Dôležitý faktor je aj moja rodina.
Ako vznikol názov Spolka?
Spolka je ženský tvar od spolku.
Beriete aj mužov?
Áno, ale musia byť feministi.
Bolo dobré rozhodnutie vrátiť sa do Košíc?
Určite áno, aj keď je to ťažké.


Čo je tu ťažké?
Život tu je v mnohých ohľadoch problematický. Aj preto sa snažím chodiť niekam do zahraničia na dlhší čas. Teraz som bola v Berlíne. Rok predtým v Taliansku.
Robím to preto, aby som nezatrpkla a neznížila nároky na kvalitu mojej práce aj života. Niekedy sa to tu v Košiciach tak trochu "fláka".
Košice sú aj veľmi drahé, pre veľkú väčšinu strednej triedy sa stávajú nevýhodné. A pre menšie skupiny nie sú inkluzívnym mestom.
Na druhej strane, keď sme sa mali vrátiť s priateľom po super mesiaci z Berlína, hovorili sme si, aké to bude. Do Spolky k nám toto leto prišla na stáž urbanistka írsko-holandského pôvodu Fiona de Heer. Začala som s ňou chodiť von.
Košice pekne okomentovala, že mesto má dobré kosti, len je tu veľa práce. Zároveň povedala, koľko je tu zaujímavých ľudí, takmer každý z našej bubliny tu má nejaký vlastný projekt. Je fajn vidieť toto mesto cez jej oči. Je šťastie, že sme tu takto spolu.

V Spolke nie ste architektky, ktoré postavia nejakú budovu.
Robíme prácu v mäkkej zóne mesta, ktorá je o vytváraní dôvery medzi obyvateľmi a mestom. Pracujeme na zapájaní verejnosti do inovatívneho mestského plánovania.
Pred štyrmi rokmi sme znovu otvorili tému rieky v Košiciach. Spolupracujeme s magistrátom na územnom pláne mesta. Pred piatimi rokmi sme sa tam aktivisticky presadili, teraz nás zavolali sami. Robíme projekty pre občianske združenia a samosprávy a z toho žijeme.
Máme plány pôsobiť aj medzinárodne a začíname učiť predmet občianska angažovanosť a participácia na Technickej univerzite v Košiciach.
Darí sa vám reálne meniť veci?
Pri rozvoji mesta musíte robiť strašne malé kroky, možno niekedy tri dopredu a desať dozadu, aby sa veci posunuli. Nie je to bombastické plánovanie zhora.
Takto ste to čakali, alebo ste v úvode boli trochu naivné?
Určite sme boli naivné a v tom je naša super sila. Naše utopické myslenie nás chráni od toho, aby sme sa držali zabehnutých koľají.
Prečo vás baví téma mesta?
V meste sa koncentruje kultúra. Mám rada prienik kultúry s priestorom a ľuďmi. Mám však rada aj vidiek, zaujímajú ma stratégie, ako sa dá dnes žiť mimo mesta a ako sa dnes môžu premieňať a fungovať okrajové oblasti miest.
Aké je vaše najobľúbenejšie miesto v Košiciach?
Blízke rieky alebo lesy. Košice majú najviac mestských lesov v Česku i Slovensku. Chodím do lesa na prechádzky aj behať, keď mám čas, aj každý druhý deň.
Čo by ste zmenili na Slovensku?
Chýba nám záujem o okrajové identity a starostlivosť o to, kto sme. Mali by sme sa podporovať a správať sa dobre k sebe aj k planéte a až potom byť na seba útoční.
Rozumiete, prečo niektorí ľudia zo Slovenska odchádzajú?
Ja som privilegovaná, svojím výzorom aj pôvodom a úplne chápem, ak sa tu niekto necíti bezpečne. A určite odporúčam, keď sa niekde necítite bezpečne, choďte tam, kde sa tak budete cítiť. Vlastné bezpečie je prvá vec pre mentálne zdravie.
Komu sa tu žije zle?
Ľuďom, ktorí nezarábajú ako v IT. Potom LGBTI komunite, ľuďom s alternatívnymi politickými názormi, je ich veľa.
Netvrdila by som ani, že je tu mainstream, ktorý sa má dobre. Aj polarizácia vzniká z toho, že ľudia sa nemajú dobre. Konzervatívci alebo tí, čo zvažujú, že budú voliť pravicové strany – je možné, že je to preto, že sa sami nemajú dobre. A to ma mrzí.
Aj čo sa týka mesta, malo by byť pre všetkých, nielen pre bohatých. My rátame vždy aj so staršími, deťmi, ľuďmi bez domova. Tieto skupiny veľmi často nie sú zastúpené v politických rozhodnutiach. Politici ich nereprezentujú, lebo sami nimi nie sú.
Čo je najväčší systémový problém Slovenska?
Ako funguje a čo dovoľuje legislatíva. Napríklad niečo, čo sa môže postaviť v Nemecku a Čechách, sa nemôže u nás. Naša legislatíva je v mnohom zastaraná.
Problémom je aj financovanie a distribúcia financovania. Fond na podporu umenia má dlhé roky na rozdeľovanie stále rovnakú sumu, ale projektov je čoraz viac.
Máme super nápady, stratégie aj zámery, ale na ich realizáciu treba peniaze. Keď aj peniaze sú, dávajú sa často nepredvídateľne. Potom sa stráca v politike dôvera.

Je Slovensko dobrou krajinou na život?
Nie je tu vojna, možno si povieme, perfektné. Ale išli sme s Fionou po Luníku a povedala, že niečo síce také videla, ale nie v takej bohatej krajine. Tri ulice od nás ľudia žijú v slumoch zbitých z dosiek. Aj keby veľmi chceli, dôstojné bývanie nedostanú. Je to potom dobrá krajina, keď tu nie je dôstojnosť pre všetkých? Podľa mňa nie.
Ale zároveň, pre nejakú časť ľudí tu môže byť dobrý život.
Kde sa vo vás zobralo vaše sociálne cítenie?
Asi to mám do mamy. Učila na špeciálnej škole, robila tam s deťmi divadlo, teraz robí s rómskymi mamami. Vnímala som to. Keď som išla na sociológiu, navnímané som začala vidieť aj cez čísla a vzťahy, zistila som ako a prečo to takto v spoločnosti funguje.
Idete voliť a ak áno, podľa čoho si budete vyberať?
Samozrejme, pôjdem. Budem si vyberať podľa tém, ktoré ma zaujímajú a buď tu chýbajú, alebo sú zle zachytené. Sústredím sa na krúžkovanie. Tieto voľby som veľmi spokojná, z akej širokej palety si môžem vyberať. Ale, samozrejme, bojím sa, ako to dopadne.
Čoho sa bojíte?
Toho, čoho sa bojíme, odkedy sa fašisti dostali prvýkrát do parlamentu. Čo sa stane a čo sa môže ešte zhoršiť.
Môže to, ako dopadnú voľby, rozhodnúť, či zostanete na Slovensku?
Nehovorím, že fanaticky milujem angažovať sa v politike, naopak, ale zrejme by som sa radšej angažovala, ako odišla. Keby to malo dopadnúť zle.
Je však dosť možné, že sa mnoho ľudí nebude potom cítiť bezpečne, lebo už teraz sa ich tak veľa necíti. Mám kamarátov, ktorí z Budapešti odišli preč, lebo sa tam necítili dobre a vzdali to. Nechcem, aby sme sa tam dostali.
Nevzdali to s touto krajinou
- Tatér Peter Beňadik: Sú tu rozbité cesty, zlé nemocnice, školstvo. Pre mňa je to pozitívne
- Klaudia Jagnešáková z konskej farmy: Orava je inak nastavená, ale postoje mojej generácie sa menia
- Majiteľka vegan bistra Soňa Makranská: Vysnívaný život môžeš žiť aj v krajine, ako je Slovensko
- Produkčný Martin Panulin z Tabačky: Kto je tu bohatý, mi pripadá, že je "turbo gadžo"
- Návrhárka Kristína Ptačin: Návrat na Oravu bol najlepším rozhodnutím v mojom živote
Výsledky parlamentných volieb 2023

- Výsledky parlamentných volieb 2023
- Kompletné výsledky volieb 2023
- Zoznam zvolených poslancov do NR SR
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé kraje?
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé okresy?
- Výsledky v krajoch: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Výsledky v mestách: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Minúta po minúte: Sledujte voľby online

Beata
Balogová
