Ján Lopušek (38) viedol startupový inkubátor v Prahe, videl sídla firiem Google či Facebook v Kalifornii. Dnes stojí vo dverách bývalej pekárne v centre Revúcej.
Jeho otec s mamou tu tridsať rokov piekli stovky chlebov denne. Po nástupe lacného pečiva v supermarketoch pekáreň skrachovala. Budova v centre Revúcej štyri roky chátrala a nedarilo sa ju predať.
"Strhol som plachtu 'NA PREDAJ' a povedal som otcovi, že z toho niečo spravím," spomína Ján Lopušek.
Do prerábky pekárne po otcovi dal všetky úspory aj nejaké bitcoiny, získal tiež grant od MIRRI. Budova už nie je plesnivá, diera v múre, kadiaľ vyniesli pec na chlieb, aby ju predali, je zamurovaná. Nad Lopušekom visí nápis Pekáreň Coworking Space.
Coworking poskytuje priestor na prácu mladým ľuďom, slúži tiež ako komunitné centrum. Nachádza sa tam aj Centrum Kariérneho poradenstva Banskobystrického kraja a centrum pre mladých SPACE.
Chalani tam práve hrajú futbal na Playstation. "Neskôr im ukážu možnosť programovať," vysvetľuje Lopušek s tým, že takto už objavili programátorský talent rómskeho chlapca.

V Bratislave, Brne a Prahe bol takmer desať rokov, začínal ako manažér v IT firmách, cez IT sa dostal do sveta startupov. "Z korporátu som prešiel do slobodnej firmy, bol som v šoku, že sa ma nikto nepýtal, kedy prídem zajtra. Startupy bola úžasná škola," spomína.
Od nuly vybudoval startupové štúdio, existuje dodnes. Firme sa darilo, spoznal nové prístupy. "Mali sme aj podvodníkov, do ktorých sme investovali, z nich som trošku vyhorel," povie.
"Časom prišlo vytriezvenie zo startupového sveta, bol som otvorený niečomu inému," hovorí s tým, že vtedy sa mu ozval brat, aby sa vrátil domov, lebo potreboval pomoc. Aj otec vážne ochorel.
Z Prahy sa vrátil v roku 2019. "Po návrate na Slovensko nastala silná depresia zo spoločnosti," hovorí Lopušek. Riešil ju aktivizmom. Dodnes je aktívny v občianskom združení Naša Revúca, ktorého je spoluzakladateľom.
Nevzdali to s touto krajinou
Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc či z Oravy.
Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.
Až do 27. septembra prinesieme sedemnásť príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia, alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.
Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?
Vieme raz byť ako najvyspelejšie európske krajiny – bohatá krajina, ktorá sa zaujíma o svet okolo seba.
Dúfam tiež, že Slovensku nebude ukradnutá jeho kvalita a neskončíme ako krajina bez elít. Nechcem, aby sme sa zasekli a ostali montovňou. Preto tu zostávam, chcem, aby Slovensko išlo ďalej.
Z akej Revúcej ste odišli a do akej ste sa vrátili?
Keď som sa vrátil, už sa Revúca odrazila od dna. Transformácia po komunizme plus privatizácia viedli k prepúšťaniu v magnezitkách a skrachovaniu podnikov, zanikli tisíce pracovných miest.
Tu bolo dlhé roky, že som išiel po ulici a zastavil ma kamarát s otázkou: "Ahoj, nevieš o nejakej robote?". To sa mi inde nestávalo. Tu to bola normálna vec, bez okolkov.
Bolo tu až zúfalstvo a hlad, celé roky sa len riešilo, ako a kam odísť. Najvyššia nezamestnanosť bola tridsať percent, dnes je trinásť, ale to preto lebo väčšina ľudí odišla.


Dnes sa tu žije ako?
IT bublina sa tu má fantasticky. Bežným ľuďom sa žije ťažšie. Ale rieši sa už nielen existencia, ale aj spoločenské veci okolo.
Veľká téma je športová hala, primátor ju nevie dostavať. Problém je nemocnica, pacientov majú posielať inam, ale je tu problém s dopravou, všetko je tu cez kopce, 45 minút je v zime hodina a pol.
Zmizli študenti, ale celé Slovensko starne a takto to vyzerá v praxi. Predtým tu boli stovky mladých ľudí, teraz výrazne menej.
Ako vnímajú obyvatelia Revúcej, že sú v mnohom odstrčení a zabudnutí?
Sme na Gemeri veľmi ťažká povaha, ľudia sú nedôverčiví. Z Rakúsko-Uhorska tu ostala v hlavách ľudí nejaká forma poddanstva. Revúčania hovoria o inštitúciách ako o pánoch, dodnes sa aj v bežnej reči používa: páni na mestskom úrade, páni v Bystrici, páni v Bratislave a páni v Bruseli. Aj vysvetľovanie si javov je teda takéto. Elitárske.
Nie som si istý, či rozumejú tomu, čo sa tu stalo historicky. Keďže Maďarsko bolo stále hrozbou, juh sa nerozvíjal, nie je tu elektrifikovaná železnica, nie je tu priemysel. Je to veľmi komplexná vec, ktorú je ťažké poňať.
Ľudia si to celé vysvetľujú tak, že im niekto ublížil, niekto ich okradol či oklamal. Ale myslím si, že to je tak, že my sami sme sa oklamali. Lebo Revúčania sprivatizovali podniky a rozkradli fabriky. Za to, ako tie podniky dopadli, si môžu najmä Revúčania.
Regionálne rozdiely, to sa potom rovná nevraživosť a ľudia volia z veľkého zúfalstva extrémistov. Celá krajina je z toho nestabilná.
Je aj naša chyba, že sme nikdy nedokázali vyprodukovať silu zdola, ktorá by vlády donútila venovať sa regiónom.

Čo pre vás znamená domov v Revúcej?
Vždy sa mi vybaví príroda. Že je to tu také blízke prírode, som si uvedomil až v Prahe. Je obrovskou hodnotou mať prírodu dostupnú na pešo, v Prahe je to luxus. Tu sú poriadne hory a divočina za pár minút pešo aj na bicykli.
A kompaktnosť. Je to tu malé, ľudia sa poznajú, tu nemám strach, že sa mi niečo stane na ulici, taká dedinská pospolitosť. Revúca je vlastne veľká dedina.
Čo vás na Slovensku najviac hnevá?
Som veľmi kritický. Považujem sa za Čechoslováka. Z tohto pohľadu mi veľmi prekážajú naše malomeštiacke vlastnosti, ako je závisť a nevďačnosť. Dávno nie sme pohostinní, ale zákerní a zlí. V sebe máme len predstavu pohostinnosti, skutočne takí nie sme.
Obmedzenosť, priemernosť a nevzdelanosť ma tiež hnevajú. Ako keby sme sa rozhodli vrátiť do čias uhorského poddanstva a naplniť komplex menejcennosti, že sme len roľníci. Mám pocit, že Slovensko teraz ide týmto smerom a som z toho zúfalý.
Krajina, ako je naša, by mohla napredovať a prosperovať. Stále sa ale lopotíme s našimi krízičkami, kým svet okolo nás sa hýbe inam. Nevieme prekonať malosť, pritom svet je nám otvorený.
Susedia Poliaci už riešia geopolitiku a my tu stále riešime našu malú rolu. Pritom poznám toľko šikovných ľudí zo Slovenska.
Komu sa na Slovensku žije dobre?
Dá sa tu žiť pomalší, prírode bližší, pokojnejší a menej stresový život. Ak má niekto šťastie napríklad na pozemok pod lesom, je to unikát, a ak ešte so zdrojom pitnej vody na pozemku, to je poklad, ktorý si neuvedomujeme.
A komu sa tu žije zle?
Ľuďom s empatiou, ktorí to myslia dobre. Nehovoriac o menšinách, tu nás čaká kus práce.
Prečo je Slovensko dobrá krajina pre život?
Príroda má aj psychologický rozmer, má na nás vplyv, stále máme divočinu, stále sú tu ľudia, ktorí vedia, čo je to zadovážiť si drevo na zimu, a príroda učí človeka pokore, niečo takéto v nás je.
Mohli by sme byť prívetiví a pohostinní, máme na to aj prostredie, to by mohlo spraviť Slovensko úžasným.

Bude mať na vaše rozhodnutie žiť na Slovensku vplyv, ako dopadnú voľby?
Keď tu bude vláda s fašistami, áno.
Akú jednu vec by ste zmenili na Slovensku, čo by mu výrazne pomohlo?
Prial by som Slovákom, aby dokázali rozoznať, kedy to niekto myslí úprimne a poctivo a kedy ich niekto klame. Sme národ ťahaný Mečiarom a Ficom a teraz aj fašistami, nekritický národ.
Aj čo sa týka Ruska vidno, akí sme dezorientovaní.
Doprial by som Slovensku kritické myslenie.
Rozumiete tomu, prečo ľudia zo Slovenska odchádzajú?
Áno. V mojom pražskom byte býva teraz pár gejov, odišli z Bratislavy po vražde na Zámockej, povedali si, že nebudú čakať, kedy sa im niečo stane.
Ako prekonávať frustráciu z diania v krajine, máte nejakú radu?
Ja som u seba vždy riešil najväčšiu frustráciu najväčším aktivizmom. Nedokážem sedieť, nadávať a nič nerobiť. Som aktívny.
Je to gro demokracie. Ako hovoril Čapek, keď idete po okresnej ceste a je tam padnutý na ceste konár a vy ho odpracete, to je demokracia. Je to naša krajina, naše domy a lesy a chcem sa o to starať.
V Prahe som bol v kontakte s najbohatšími Čechmi a pochopil som, že za nejakou hranicou príjmu už nie je viac šťastia. Bohatých Pražanov napĺňa, že v nedeľu upečú koláč, vezmú vinyly a idú na nejaké námestíčko na blšák.
Byť izolovane bohatý nemá zmysel, byť izolovane chudobný nemá zmysel, zmysel je v tom, byť súčasťou niečoho, byť vypočutý a niekam patriť. To je najviac.
Ján Lopušek je členom politickej strany, v parlamentných voľbách nekandiduje.
Nevzdali to s touto krajinou
- Tatér Peter Beňadik: Sú tu rozbité cesty, zlé nemocnice, školstvo. Pre mňa je to pozitívne
- Klaudia Jagnešáková z konskej farmy: Orava je inak nastavená, ale postoje mojej generácie sa menia
- Majiteľka vegan bistra Soňa Makranská: Vysnívaný život môžeš žiť aj v krajine, ako je Slovensko
- Produkčný Martin Panulin z Tabačky: Kto je tu bohatý, mi pripadá, že je "turbo gadžo"
- Návrhárka Kristína Ptačin: Návrat na Oravu bol najlepším rozhodnutím v mojom živote
- Sociologička Zuzana Révészová: Ani mainstream sa tu nemá dobre. Z toho vzniká polarizácia
Výsledky parlamentných volieb 2023

- Výsledky parlamentných volieb 2023
- Kompletné výsledky volieb 2023
- Zoznam zvolených poslancov do NR SR
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé kraje?
- Volebná mapa: Ako volili jednotlivé okresy?
- Výsledky v krajoch: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Výsledky v mestách: Bratislava, Žilina, Prešov, Trnava, Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trenčín
- Minúta po minúte: Sledujte voľby online

Beata
Balogová
