V Belgicku sa im obom darilo výborne, boli veľmi spokojní. On je architekt, ona je vyštudovaná herečka. "Viedli sme ale nekonečné debaty – návrat či nie," hovorí architekt a divadelník Lukáš Kubík (34) o rozhovoroch s manželkou Danielou.
Je rodený Košičan, vyrástol však v Námestove. Vychodil tam gymnázium, po jeho skončení bol s terajšou manželkou rôzne po svete, v Česku, Belgicku či Nemecku.
On sa chcel vrátiť, ona nie. Ako vyštudovaná herečka v návrate nevidela význam. "Vracala sa do kultúrou nepobozkaného kraja," vysvetľuje Kubík.
Manželke dal predmanželský sľub. Divadlo. "Nasľuboval som jej hory-doly, ako to tu zmeníme," spomína. Dnes spolu vedú nezávislé divadlo dNO. Pracujú s profesionálnymi umelcami aj s miestnymi ochotníkmi.
Na Scénickej žatve, najstaršom festivale neprofesionálneho divadla v Európe, získali tento rok až tri ceny. Za najlepšiu réžiu, hudbu aj najlepší herecký výkon kolektívu. Ich divadlo je angažované, rovnako ako oni dvaja.
Kubík vyštudoval architektúru v Brne a belgickom Leuvene. Dnes na Slovensku projektuje rodinné domy, menšie občianske stavby a spoločne s bratom sa venujú interiérovému dizajnu v rodinnej firme Kubik Interiér.
"Orava sa ani tak nezmenila, ako sme sa zmenili my," hovorí o návrate. Región má vraj veľmi silnú zotrvačnosť a je odolný voči zmenám.
"Boli sme mladí a idealistickí, keď sme sem prišli. Mysleli sme si, že prídeme a to zažité vonku len prenesieme sem," dodáva. Obdobie návratu je však určite najbúrlivejším obdobím jeho života. Sobáš, dieťa, podnikanie vo viacerých smeroch a do toho divadlo. "Naše dni sú extrémne rôznorodé a na rutinu nie je čas, toto je čistá divočina" zhodnotí.
Nevzdali to s našou krajinou
Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc, či Oravy.
Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou
Až do 27. septembra prinesieme 17 príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.
Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?
Ja ani manželka Daniela nie sme ľudia, ktorí sa vzdávajú. To je náš spoločenský postoj. Verím, že nám raz naša dcéra povie, že čo sme tu urobili, malo zmysel a nepôjde preč. Zápas o zlepšenie prostredia, v ktorom žijeme, ma nejakým spôsobom napĺňa.
Moja žena hovorila, že návrat je bohapustá nostalgia. Mňa to vtedy urážalo, lebo sa cítim ako racionálny človek. Ale mala pravdu. Bolo to volanie koreňov.
Lukáš Kubík pred Domom kultúry v Námestove. (zdroj: Jozef Jakubčo)To volanie koreňov, ako by ste ho opísali?
Všetky väzby, čo tu vznikli za prvých osemnásť rokov môjho života. Boli veľmi určujúce, mal som pekné dospievanie plné silných zážitkov. Gymnaziálne časy sú na špičke mojich spomienok. K tomu rodinné väzby.
Racionálne som si hovoril, že je tu možnosť formovať veci. Teraz po piatich rokoch vieme, že je to neskutočne ťažké.
Čo vás po návrate najviac prekvapilo?
Obaja sme z Oravy. Po návrate ma šokovalo zistenie, že tu už takmer nikto nie je. Z gymnázia z mojej triedy zostali dvaja, všetci sú fuč. Základňa, na ktorej stála moja nostalgia, tu nebola.
Tiež ma šokovalo, ako fungujú procesy na samospráve aj ako fungoval Dom kultúry, jediná kultúrna inštituácia široko ďaleko. Realita bola ďaleko od našich predstáv.
Čo vyzeralo na začiatku ako negatívum, malo aj druhú stranu. Museli sme začať loviť nových ľudí, často aj o generáciu mladších. Rozširuje sa nám okruh ľudí, ktorí sa vzájomne registrujeme a to je obohacujúce.
A výborné je, že z tých, čo odišli, sa sem veľa ľudí vracia na spolupráce aj projekty.
Prečo dnes ľudia odchádzajú z Oravy?
Poviem príklad môjho brata, ktorý je odo mňa o desať rokov mladší. Nebral do úvahy možnosť, že by sa tu dalo ostať a fungovať. Po strednej odišiel a obávam sa, že sa už nevráti.
Tak ako ste s manželkou často debatovali o návrate, debatujete teraz, či ste sa rozhodli správne?
Sme takí zahltení aktivitami, do ktorých sme sa vrhli, že to vôbec nie je téma.
Manželka tretí rok vedie Dom kultúry. Vkladáme do toho neskutočne veľa energie. Od osemdesiatych rokov to tu fungovalo veľmi ospalo, len kino a sála na prenájom.
Dom kultúry je schopný z mimorozpočtových zdrojov vyčerpať viac peňazí ako celé mesto dokopy. A to všetko pri pôvodných ôsmich zamestnancoch, nikoho nebolo potrebné vymeniť, stačilo len motivovať a ísť príkladom.
Ja som od októbra nezávislým poslancom v mestskom zastupiteľstve. Komunálna politika by mala byť viac komunálna ako politika, ale je to viac politika. Najradšej by sa venoval len svojej práci a divadlu, ale po rokoch som zistil, že na niektorých frontoch to bez angažovanosti v politike nejde.
To ako dopadnú voľby, môže znamenať, že opäť odídete?
Že by dopadli katastrofálne, si nepripúšťame. Vŕtame sa tu často aj do polarizačných vecí. O to je to pre nás nepríjemnejšie. Ale ani sa s tým nechystáme prestať, ani nemáme zbalené kufre.
Komu sa tu žije dobre a komu zle?
Kto si chce nájsť dôvod dobre žiť, nájde si ho. Hovorí sa, že Rómovia sú odkazaní na nešťastný život. Ja s nimi spolupracujem pri realizácii architektúry a vyťahujú ma z tejto predstavy. Idú si svoj štýl, veľa a veľmi rád s nimi robím.
V divadle máme queer kolegu, je vždy vysmiaty a pripadá mi šťastný. Niekto by možno povedal, že človek inej orientácie je na Orave odsúdený na nešťastný život, veľa ich aj odišlo, minimálne do Bratislavy. On si ale hľadá svoje cestičky ku štastiu.
Mám deformáciu, akú má podľa mňa veľa architektov – meniť veci k lepšiemu budovateľským štýlom. Možno bez nej by mi to tu nedávalo až taký zmysel. Odchody z Oravy sú podľa mňa často len unáhlený útek z boja, ktorý sa dá vyhrať.
Lukáš Kubík v budove Domu kultúry v Námestove, pred kinosálou. Tento deň hrajú tretí raz Barbie, opäť je vypredané. (zdroj: Jozef Jakubčo)Čo všetko sa vám tu už podarilo za tých päť rokov?
Je tu divadlo dNO. Dom kultúry už nie je iba kolos kričiaci o pomoc, hoci stále kričí. Robíme diskusie, voláme ich Námestovské občianske večery. Chystáme podcasty.
Na akcie nechodia iba mladí. Naša komunita rastie. Nesnažíme sa bojovať proti niekomu, ale s niekým a za niečo.
V architektúre sa programovo sústreďujem na to, aby moje projekty boli tu, v okrese. Inde domy už ani neprojektujem.
Budete voliť a ako sa budete rozhodovať?
Budem. Rozhodovať sa budem na základe obsahu, nie ukričaných fráz. Rozhodne si mám z čoho vyberať. Poznám aj veľa lokálnych ľudí, ktorí kandidujú. A nemám zbytočne prehnané nároky.
Veľa ľudí je z politiky znechutených. Máte radu ako z toho von?
Keď nepôjdeš voliť, potom ticho seď a šúchaj nohami. Nemáme byť porazeneckí. Je to hlúpy prístup k veci, lebo potom to bude len horšie. Ľudia, ktorí majú nízke nároky a stačí im ukričaný führer, voliť pôjdu vždy. Ak tí, čo to majú upratané,si povedia, že to nemá zmysel, lebo je tu bordel, môžu nás priviesť do riadnej šlamastiky.
Veľa mi hovoríte o tom, čo dávate komunite okolo vás. Čo dáva vaša snaha vám?
Zmysluplnosť. Hovoria nám, robte to, lebo keď to nebudete robiť vy, nebude to tu robiť nikto. Naša komunita je skvelá, jediný problém je, že je malá. Robíme si viac nepriateľov ako podporovateľov. Ale to nevadí.
Čo vás na Slovensku najviac hnevá?
Nevieme sa upnúť na pozitívnu víziu a zabojovať za ňu. Nehovorím, že máme ísť všetci v jednom šíku. Pri hľadaní vízie ako byť úspešnou krajinou ani nemusíme byť originálni, môžeme to odpozorovať. Len sa proste nevieme nadchnúť.
Do všetkého vnášame politiku – v negatívnom zmysle slova, kšefty až mafiánske praktiky, rodinkárstvo. Brzdí nás to v napredovaní.
Lukáš Kubík (34) pred Domom kultúry v Námestove. A prečo je Slovensko dobrá krajina?
Lebo to, čo som povedal teraz, nerobia všetci. Stále sú takí, ktorí chápu silu ideálu a veria, že keby sme mali víziu a držali sa jej, vieme sa posunúť a nemusí to ani trvať sto rokov, v tomto som optimista.
Dôležitý je občiansky názor a preto by sme mali začať v kultúre a školstve. Je tu veľa kultúrne negramotných ľudí, ktorí nevedia kriticky myslieť a vidieť súvislosti. Nevedia pochopiť ani ľahko sformulovanú víziu. Nikto ich to nenaučil. A keď takto vedieme aj nové generácie, tento stav len fixujeme.Vnímam to ako veľmi akútne. Toto ma štve viac ako zdravotníctvo.
Čo by ste teda zmenili na Slovensku?
Chcel by som, aby tu boli ľudia, s ktorými sa dá na úrovni baviť, aj na úrovni hádať.
Chýbajú nám svetské ideály. Keď máme ideály, týkajú sa náboženstva a tie potom premietame do patologických pseudotém ako interupcie, eutanázie a "marihuany". Keby sme energiu, čo do toho vkladáme, vložili do reálnych problémov, boli by sme oveľa ďalej.
Ale nezúfam. Tvoríme tu lepšiu budúcnosť pre všetkých. Aj pre tých, ktorí o to nestoja.
Nevzdali to s touto krajinou
- Tatér Peter Beňadik: Sú tu rozbité cesty, zlé nemocnice, školstvo. Pre mňa je to pozitívne
- Klaudia Jagnešáková z konskej farmy: Orava je inak nastavená, ale postoje mojej generácie sa menia
- Majiteľka vegan bistra Soňa Makranská: Vysnívaný život môžeš žiť aj v krajine, ako je Slovensko
- Produkčný Martin Panulin z Tabačky: Kto je tu bohatý, mi pripadá, že je "turbo gadžo"
- Návrhárka Kristína Ptačin: Návrat na Oravu bol najlepším rozhodnutím v mojom živote
- Sociologička Zuzana Révészová: Ani mainstream sa tu nemá dobre. Z toho vzniká polarizácia
- Startupista Ján Lopušek: Revúčania dodnes hovoria o pánoch a v hlavách majú, že im niekto ubližuje
- Aktivistka Miroslava Čierna: Nech politiku robia ľudia, ktorí to vedia robiť, nie tí, ktorí sa na to cítia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
