Ítečkár Juraj Senič z ovocného sadu: Ľudia sa boja, že im vezmú ešte aj tú prácu, ktorú

Starý jablkový sad v Podhorodi na slovensko-ukrajinskej hranici bol ešte pred štyrmi rokmi zarastený náletovými drevinami a jablone nerodili. Uplynulý víkend sa tam však konala úspešná oslava jesennej rovnodennosti a úrody jabĺk.

Akciu organizoval bývalý ítečkár Juraj Senič (33). "Podhoroď má oficiálne 350 obyvateľov, je ich tu polovica. Je super, keď sa zopár domácich príde pozrieť, čo sa v obci deje," vysvetľuje.

Z víkendu má radosť. "Toto ma napĺňa. Mám pocit, že sa nám darí aspoň čiastočne plniť môj pôvodný nápad, dávať ľuďom príležitosti na spoločné trávenie času," vysvetľuje. S komunitou Sady Vihorlatu chcú spájať miestnych obyvateľov s cezpoľnými.

Senič sa narodil v Sobranciach, žil a vyrastal v Podhorodi a teraz žije v Košiciach.

V Podhorodi bolo kedysi zdravotné stredisko, tento september zatvorili základnú školu. "Trošku prežíva pošta, kostoly, krčma, nič výnimočné sa tu nedeje. Je to hluché miesto medzi dvoma hraničnými prechodmi s Ukrajinou, Vyšným Nemeckým a Ubľou," zhŕňa. Do Michaloviec je to 40 km.

Miestni preto ľahko podliehajú populistom alebo extrému. Chcel im ukázať kúsok iného sveta, za hranicou okresu, kraja či štátu. "Po štyroch rokoch to konečne začína naberať formu," hovorí.

S obnovou starého jablkového sadu začali pred štyrmi rokmi, dnes v ňom chovajú kozy aj ovce, postavili s pomocou grantu muštáreň. Finančne to zmysel nedáva. Ciele sú však inde, tak ako o nich Senič hovorí vyššie.

Minulý rok prišli na oberačku dvaja miestni. Teraz sa zastavilo osem domácich. "Prvýkrát prišli aj známi z neďalekej Klenovej, ktorí tam pestujú pohánku a konope. Spolu bolo 35 ľudí," povie Senič. Priamo v sade varili boršč. Slovensko-ukrajinsko-poľsko-lotyšsko-rusínsky. "Každý pridal svoju trochu receptu," vysvetlí a je zrejmé, odkiaľ všade hostia boli.

Senič v sade, o ktorý sa s komunitou Sady Vihorlatu starajú. (zdroj: Jozef Jakubčo)

O jablkový sad v dedine sa nikto nestaral 25 rokov. Keď sa o to pokúšali, miestni hovorili o mrhaní časom či energiou. "To už rodiť nebude," mysleli si.

"Začali sme to celé s kamošom, jeho rodičia majú vinohrad aj 20 jabloní. Videl som na fotke, že lisujú a robia cider, tak som sa ho opýtal, či sa nechce so mnou starať o trochu viac jabloní," hovorí o začiatkoch. Dnes ich je viac.

Minulý rok vypestovali štyri tony jabĺk a vyrobil 2000 litrov šťavy. "Jablká vhodné na priamy konzum, lisovanie, šťavu či muštovanie, neskôr dozrejú tie na dlhodobé uskladnenie, do pivnice alebo aj sušenie," opisuje Senič, čo všetko sa v sade urodí.

Okrem oberačky robia aj workshopy starostlivosti o ovocné stromy. Jablká dávajú do miestnych škôl aj domovov dôchodcov.

Nevzdali to s touto krajinou

Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc či z Oravy.

Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domovom, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou.

Až do 27. septembra prinesieme sedemnásť príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia, alebo si povedali, že stojí zato zápasiť o budúcnosť na Slovensku.

Prečo ste to nevzdali s touto krajinou?

Už som tu investoval veľa energie a času. Mám okolo seba veľa úžasných ľudí, ktorí to tiež nevzdali, snažia sa a majú to veľmi prirodzene nastavené tak, že robia svet okolo seba lepším.

Keby som odišiel, neviem si predstaviť, koľko by mi trvalo, aby som znovu okolo seba zohnal ľudí, medzi ktorými by som chcel niečo tvoriť. Tu je moja rodina, moji blízki, neviem si predstaviť, že to tu opustím.

Keď si človek vymyslí, že niečo chce robiť, má veľakrát "nepopísaný" priestor. Ak robí s nadšením, nie je ťažké robiť veci dobre.

Zažil som, že snaha zlepšovať spoločnosť a podporovať sa navzájom je v zahraničí samozrejmosť. Človek príde na hotové. Nie je to pre mňa, len odísť tam, kde veci fungujú.

Kto v Podhorodi ešte zostáva?

Generácia mojich rodičov, prípadne ešte starší ľudia, zopár z mojej generácie. Väčšina žijeme inde a vraciame sa na víkendy či dovolenky.

Čo tu máte najradšej?

Prírodu. Dolina, kde je obec, je výnimočná, sú tu krásne lúky poprekrývané medzami, pasienky, staršie bukové lesy, ktoré zasahujú do Vihorlatu a do pralesov.

Kto je dnes súčasťou komunity Sady Vihorlatu?

Dobrá skupina ľudí, ktorým záleží na prostredí okolo nich, ľudia z okolitých dedín, ľudia, ktorí žijú aj v Bratislave, Košiciach či v zahraničí, a potrebujú vypnúť a chodia na víkendy domov.

Čo plánujete do budúcna?

Zopár iných obcí má tiež staré ovocné sady, v podobnom stave ako ten náš, z veľkej časti jablone, nájdu sa aj hrušky a čerešne. Chceme zmapovať sady v obciach pod Vihorlatom, kde sú a v akom stave. Preto sa to aj volá Sady Vihorlatu.

Chceme určiť odrody, ktoré máme v sade a takúto službu sprostredkovať aj domácim obyvateľom, aby vedeli, čo im doma vlastne rastie. Potom kolotoč, zohnať malé peniaze, zapojiť aj miestnych obyvateľov. Chceme burzu vrúbľov. Či spojiť ovocné sady cykloturistickou trasou.

Senič v muštárni, ktorú v obci vybudovali pomocou grantu. (zdroj: Jozef Jakubčo)

Rozumiete, prečo ľudia odchádzajú z tejto krajiny?

Áno. V tomto regióne pre nedostupnosť dobre platenej práce. Podpora podnikavosti a začínajúcich podnikateľov je na Slovensku nízka, ak je, tak sa týka najmä veľkých miest. A potom aj pre frustráciu, že tu veci nefungujú a pre dlhodobé dosahy neriešených vecí.

Vy ste nikdy nerozmýšľali nad tým odísť?

V IT nemá veľmi zmysel opúšťať Slovensko. Možnosti tejto práce cez online sú čoraz dostupnejšie, spolupráce na diaľku fungujú. Nástroje na spoločnú prácu sa posunuli extrémne dopredu a s tým prišlo veľa ponúk na prácu na diaľku aj zo zahraničia.

Ste lokálpatriot?

Áno. Páčia sa mi vidiecky život v Podhorodi aj ten mestský v Košiciach. Fungovať len na jednom z týchto miest by som nedokázal. Cestovať sto kilometrov hore-dole mi neprekáža.

Košiciam za mňa veľa oproti Bratislave či zahraničiu nechýba, príroda okolo Podhorode je veľmi pestrá a mám dosť času aj energie, aby som ju skúmal a spoznával.

Pripadá mi smiešne, že ľudia idú do Chorvátska na masové dovolenky s inými stovkami ľudí, keď nevedia, čo sa deje v tretej dedine od nich, za ich chrbtom.

Pôjdete voliť a ako si budete vyberať?

Pôjdem. Zaujíma ma odbornosť a skúsenosť kandidátov. Budem aj krúžkovať.

Z tém ma zaujímajú riešenia pre vidiek a vzdialené regióny. Vnímam aj potreby ľudí, ktorí sú pre vyšší vek či nedostatok zdrojov odsunutí na okraj spoločnosti. Tí sa potom aj obracajú k extrému.

Je takých v Podhorodi veľa?

Myslím si, že áno, hovoria to výsledky prieskumov a volieb. A netýka sa to len Podhorode. Mapy preferencií extrému všeobecne dosť opisujú vzdialené regióny.

Máte pre to vysvetlenie?

Ľudia tu pociťujú veľmi silnú nostalgiu za bývalými režimami aj za tým, čo fungovalo za bývalých vlád. Napríklad sociálne istoty. Toto je jedna časť odpovede.

Druhá je, že veľa z nich sa pre vek či nedostupnosť vzdelávania nevie vymaniť z toho, že človek potrebuje byť niekoho zamestnancom, plus tu absentuje pomoc v podnikaní. Toto platí pre voličov Smeru.

Potom je tu inklinovanie k extrému, fašistom. Za tým je masírovanie spoločnosti nenávisťou a škatuľkovanie ľudí.

A tieto dva momenty sa vzájomne krásne podporujú a sú z toho tie preferencie, aké tu sú. Aj tí, ktorí neboli vzdelaní, vedeli nejakou časťou prispieť spoločnosti a cítili sa potrební, užitoční, teraz to nemajú. A to dušu bolí a takto sa to prejavuje.

Hrdosť a dôležitosť seba samého v spoločnosti a vo svete je veľmi dôležitá.

Aj tu majú ľudia pocit, že sú zabudnutí?

Áno, dlhodobo.

Podhoroď je zabudnutý okraj, vonkajšia schengenská hranica, je to ďaleko od veľkého mesta, ďaleko od pracovných príležitostí.

Ľudia sa boja neznámych vecí a majú tendenciu obracať sa k rýchlym riešeniam. Majú strach, že im niekto vezme ešte aj tú prácu, ktorú nemôžu nájsť, alebo im príde niekto zmeniť ich deti a ich orientáciu. V podmienkach, ktoré som pomenoval, je vskutku veľmi ľahké prepadnúť strachu.

My chceme, aby miestni spoznali aj tých, ktorí nie sú domáci, aby videli, že im nechce nikto nijako ublížiť.

Robíme to cez aktivity, ktoré sú pre domácich prirodzené. Mali sme na jablkových brigádach ľudí z Lotyšska, Poľska aj z Talianska. Tieto stretnutia sú super. Vytvárajú príležitosti, aby sa ľudia menej báli veľkých bubákov.

Senič takto dokončil vetu, prečo to ešte nevzdal s touto krajinou. (zdroj: Jozef Jakubčo)

Čo vás na Slovensku hnevá?

Dlhodobé nepodporovanie vzdelávania. Deje sa to už pár generácií. Nie je dobre nastavený školský systém a školstvo nie je inkluzívne.

Okrem výnimiek nefungujú spolupráce so súkromným sektorom, stáže, pedagogické vzdelanie obsahuje málo praktických skúseností, študenti nemajú šancu zažívať alebo sami realizovať inovácie.

Kedy by ste odišli? Zmení sa pre vás niečo podľa toho, ako dopadnú voľby?

Prinútilo by ma odísť, kedy by som cítil, že je ohrozená moja sloboda.

V čom je Slovensko dobrá krajina?

Je tu veľa príležitostí na sebarealizáciu a čo si človek zmyslí, čo mu napadne, to môže robiť. Čím viac vyľudnená je táto krajina, čím menej je podporovaná, čím prázdnejšie to prostredie je, tým je viac príležitostí na sebarealizáciu.

Tí, ktorí ostanú alebo sa vracajú, sú ako keby tí správni. Je celkom ľahké sa s nimi navzájom spoznať a spolu niečo tvoriť. Asi sme v niečom dobrí a výnimoční. Je to tu prostredie nekonečných a nevyčerpaných príležitostí.