Dizajnérka Katarína Rybnická: Komu sa tu žije dobre? Susedovi. Tak sme nastavení

Do práce chodí grafická dizajnérka Katarína Rybnická (30) cez Dominikánske námestie. Neďaleko bieleho románskeho Dominikánskeho kostola, najvyššej historickej budovy v Košiciach, sedia ľudia vonku na káve, na dlažbe sú kvetináče s viničom. Pri fontáne parkujú bicykle.

"Keď je tu ráno trh, je to hotové Taliansko. Žiadna hipsterčina, nič 'fancy'. Za posledné roky to opeknelo. Ráno si tam kúpim kvety či ovocie. Môžem pracovať v krásnom priestore," pochvaľuje si.

Vysokú školu skončila v Poľsku. Rozhodla sa vrátiť, chýbal jej domov. Dnes pracuje vo vlastnom grafickom štúdiu Katkat a galérii Šopa.

Šopa má ateliéry, priestory výstavné aj pre rezidenčných umelcov, sieťotlačovú dielňu. "Tu mám hodinky," ukazuje Rybnická na vežu Chrámu svätej Alžbety, kráčajúc pavlačou, po ktorej sa ide z jej pracovne do dielne.

V dielni ukazuje svoje autorské grafiky. "Mám veľmi rada prírodu, krajinu, Zemplín, Gemer," hovorí. V ruke má bielo-modrý print, na ktorom je malá meditujúca postavička, za ňou veľká papraď.

"Tu mi bol inšpiráciou Vihorlatský prales, je tam veľa papradí, človek tadiaľ ide a kontempluje," povie a listuje ďalej papiermi. "Tu ma zase inšpirovala pozdišovská keramika, vždy som mala blízko k tomu objavovať do hĺbky regióny," vysvetľuje rodáčka zo Sobraniec.

Katarína Rybnická vo svojej pracovni. (zdroj: Marko Erd)

Začiatky práce Rybnickej neboli ľahké. Nevedela si nájsť v Košiciach normálnu prácu. Skúsila dva mesiace pracovať ako junior grafička, ale nebolo to pre ňu.

"Povedala som si, že skúsim pracovať sama, čo nie je úplne na začiatku ideálne," hovorí s tým, že keby bola napríklad v Prahe, automaticky by išla do štúdia a nedostala by sa k vlastnému tak rýchlo. "Pokladám za pozitívne, že som vydržala a mám vlastný biznis," dodáva.

Lákavé pre ňu bolo aj to, do akých Košíc sa z Poľska vracala. "Vracalo sa vtedy veľa ľudí, veľa vecí vznikalo, z Prahy prišli kamoši, vznikali aktivity v Tabačke, kino Úsmev," opisuje.

Galéria Šopa vznikla v roku 2015, sieťotlačovú dielňu zariadili neskôr, od roku 2019 v nej robí Rybnická v rámci edukačných aktivít galérie kurzy.

Gro jej práce sú zákazky. Teraz dokončila s kolegom Igorom Kupcom kompletne novú vizuálnu identitu pre Národný park Slovenský kras. Zo spolupráce s ľuďmi zo správy národného parku je nadšená, hovorí o splnení sna.

"Kras je srdcovka. Táto práca je pre mňa aj česť. Chodím tam, lebo mi je tam dobre, Dedinky, Silická planina, upokojuje ma to tam. Urobili sme im tri návrhy, vybrali ten najsmelší," teší sa. Identitu budú predstavovať koncom septembra.

Čoskoro vyjdú aj dve knihy, na ktorých vizuále pracuje, odborná esej s fotkami Ostrovy nikoho z košického vydavateľstva Horská lucerna a fotografická kniha Baba z lesa.

Pre Horskú lucernu vytvára Rybnická layout celej edície esejí. "Je to pre každého knižného dizajnéra dream job, že od začiatku nastavíte celú sériu," hovorí. Baba z lesa je zase lastovička vydavateľstva Absynt, nový typ publikácie, niečo celkom iné ako malé paperbacky do ruky. "Je to príbeh o silnej žene, ktorá nemala ľahký osud, dlhý ale krásny projekt," vysvetľuje.

“V rodine sa mi smiali, že keď sa ma ako malej pýtali, čím chcem byť, vždy som hovorila, že chcem vymýšľať. To mi ostalo," hovorí, že vlastne robí len to, čo ju baví.

Pohybuje sa teraz najmä medzi Košicami a rodnými Sobrancami. "Z mojej strednej školy v Sobranciach odišla určite viac ako polovica do celého sveta. Už vtedy sme boli nastavení tak, že sa tam nedokážeme uplatniť. Ja som jedna z výnimiek, že som na východe zostala," povie.

Nevzdali to s našou krajinou

Tatér, farmárka, podnikatelia či komunitní lídri, kuchárka, produkčný aj návrhárka. Z Prievidze, Gemera, Košíc, či Oravy.

Všetci mohli odísť do zahraničia, niektorí z nich tam aj roky žili, no vrátili sa na Slovensko. Táto krajina je ich domov, majú tu priateľov, rodinu a napriek rôznym problémom aj relatívne spokojný život. Jednoducho, nevzdali to s touto krajinou

Až do 27. septembra prinesieme 17 príbehov ľudí, ktorým záleží na Slovensku, či už aktívne pracujú pre rozvoj svojej komunity, vrátili sa zo zahraničia alebo si povedali, že stojí za to zápasiť o budúcnosť na Slovensku.

Prečo ste to ešte nevzdali s touto krajinou?

Cítim zodpovednosť tu byť. Keď už človek urobí takéto rozhodnutie, robí všetko pre to, aby to mal pekné, dobré a fungujúce. Určite to nespraví sám, ale každý vie prispieť svojou troškou. A čím viac takých ľudí bude, tým viac ľuďom bude dávať zmysel tu zostávať alebo vracať sa.

Zostať je každodenné vedomé rozhodnutie, veľa sa o tom teraz rozprávame. Veľa z nás trápi, čo sa v krajine deje. Odísť, zostať? Vedieme o tom debaty aj sa uisťujeme.

Katarína Rybnická v pracovni. (zdroj: Marko Erd)

Čo vás inšpiruje?

Príroda. A rada chodím do iných miest. Bola som na Sicílii, pár mesiacov v Prahe, čo nie je exotické, ale ide o zmenu, rok dozadu som bola v Bologni a Florencii, to bolo super. Alebo idem niekam na pár dní aj v rámci Slovenska, vezmem notebook, nemusím si vyberať dovolenku.

Keď vymýšľam, potrebujem veľa chodiť, v prírode sa upokojím, a môžem rozmýšľať. Rada idem s kamarátmi aj sama. Veľa a rada čítam.

Idete voliť a podľa čoho sa budete rozhodovať?

Určite pôjdem. Už som aj rozhodnutá. Pekné programy vie napísať každý, ale kandidujú aj ľudia, o ktorých viem, že doťahujú veci a sú šikovní. Jedna strana nepokryje všetko, ale mám pocit veľmi príjemného kompromisu, a to nie som žiadna oddaná straníčka. Dôležité sú pre mňa témy podnikania aj životného prostredia.

Z volieb doteraz mám najviac pocit, že viem koho krúžkovať. Mám už premyslené dva krúžky, pre ľudí odtiaľto, ďalšie premýšľam.

Keby som povedala v mojom okruhu, že nejdem voliť, budú na mňa pozerať, odkiaľ som spadla. Pre mňa je to samozrejmosť a zodpovednosť. Každý musí byť dobrým občanom, aby spoločnosť bola dobrá. Keď tomu človek neverí, je tam problém, musí sám prísť na to, že je to dôležité a hodnotné.

Máte obavu ako dopadnú voľby?

Áno, že sa opäť zabrzdíme. Bojím sa stagnácie aj degradácie. Ohrozenia slobody. Vrátime sa a možno ešte do horšieho.

Slovensko teraz vnímam ako bezpečnú krajinu, to je pre mňa dôležité. Aj to, že sme v EÚ.

Čo pre vás znamená byť doma?

Spokojnosť. Bezpečné miesto. Rodina, aj tá kamarátska. Priestor, kde človek funguje. Veľmi rada chodím opakovane na tie isté miesta, rada sa vraciam znova a znova. Nie som tá, ktorá niekam ide na tri dni a povie, že tam bola. Domov je aj to, že môžem mať vrstvy. Dobré aj zlé, ale že ich mám.

Prečo ľudia odchádzajú? Rozumiete im?

Rozumiem, že keď je niekto napríklad vedec a nevie tu robiť svoju prácu, odíde, to sú pragmatické rozhodnutia. Rozumiem aj odchodom za pohodlím. Ja ale cítim zodpovednosť a príležitosť zlepšovať to tu.

Bola som v Prahe a tam mi jeden známy hovoril, že pomáha na diaľku. Ja že, ako konkrétne? Bolo to pre mňa až úsmevné. Podľa mňa by sme mali spolutvoriť prostredie, v ktorom chceme žiť a to sa dá na diaľku len ťažko.

Komu sa na Slovensku žije dobre?

Susedovi. To ako my závidíme iným, čo všetko majú, a my to nemáme… Viem, že nie je jednoduché spraviť si to vyhovujúce, ale treba to skúsiť, potom sa žije lepšie. Aj keď osud či situácia nepraje, dá sa žiť spokojne.

Komu sa nežije dobre?

Tým, o ktorých sa prvých zakopne, menšinám a podobne. Alebo tým, ktorí sú na okraji sociálneho systému, niekto, kto nemal šťastie, tým, na ktorých sa nemyslí.

Čo vás na Slovensku hnevá?

Gadžizmus. Buranstvo. Netolerancia voči všetkému ostatnému. Že niekto nevie akceptovať, čo ho presahuje. Aj krátkozrakosť.

Pred nami niečo bolo a aj po nás niečo zostáva. Kultúrne aj v prírode. Nie je tu kontinuita v kráse. Vidíme devastáciu prírody aj vzťahov. V spoločnosti je nedôvera, sme len malé rodiny či komunity, ktorým je ostatné jedno.

Ja sa nastavujem, že je tu stále kopec schopných ľudí, treba ich podporiť. A nemusia to byť iba ľudia v politike. Ale aj ľudia, ktorí robia malé a pekné veci. Keď sa bude dariť im, bude sa dariť aj ostatným. Úspech ťahá ďalší úspech.

Čo systémové tu nefunguje?

Sociálne veci. Nie sú úplne katastrofálne, ale veľa ľudí dopláca na zlý systém. Aj príroda veľmi trpí. Nestaráme sa o ňu systémovo. Nehovorím, že všetko má byť rezervácia, ale máme zdevastované aj poľnohospodárstvo. A potom, málo ľudí verí v právny štát, to sú tiež extrémne dôležité veci. Niektorí ľudia stále majú pocit neohrozenosti.

Majiteľka štúdia Katkat, Katarína Rybnická. (zdroj: Marko Erd)

Máte firmu, čo vám prekáža v tomto smere?

Nie sme veľká, ani stredná, sme malá firma. Pre nás je extrémne ťažké odvodové zaťaženie. Na začiatku to bola úplná brzda. Podnikanie je veľká sloboda, ale treba na ňu odvahu, nie je to na Slovensku vôbec ľahké.

Nie som špekulant, nemám to rada, nechcem a nebudem to robiť. Možno aj preto tak dlho trvá, kým sa človek rozbehne.

Ak by ste mali zmeniť jednu vec, čo by to bolo?

Buranstvo. Nech ľudia viac vnímajú veci okolo seba, s myšlienkou, že niečo tu bude ďalej, niečo po nás zostáva.

Kde sa to buranstvo vzalo a čo ho živí?

Nevzdelanosť a nekultúrnosť. Niektorých nikto nenaučil citlivosti. Niektorým nezáleží na vzťahoch, som len ja, moja rodina, obývačka a auto.

Kedy by ste zo Slovenska odišli?

Dostala som dosť dôvodov prečo zostať a nezostať, ale už to mám prehodnotené. Odišla by som, ak by bolo ohrozené moje živobytie alebo bezpečnosť moja, mojej rodiny či kamarátov. Ak by som sa prestala cítiť v tejto krajine komfortne.